KAPITOLA 5   ROVNODENNOSŤ

Autorka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Počas dvoch nasledujúcich týždňov som nemala na výber:  zabudnúť na dohodu, ktorú som urobila, odpísať to ako absurdné a pohnúť sa vo svojom živote ďalej. Ak by som aj mala na výber niečo iné, zdravie mojej mamy ma prinútilo sústrediť moju pozornosť na ňu.

Ale James s Avou ma na to nenechali zabudnúť. Každým dňom, ktorý prešiel sa tichým šeptom hádali cez jedálenský stôl, niekedy sa zdalo, že aj zabudli, že som tam tiež. James sa zdal rozhodnutý, že to so mnou prediskutuje, poukazujúc na to, ako málo viem o Henrym a ako musí byť mimo, keď rozmýšľa o tom, žeby ma pozval, aby som s ním strávila polovicu svojho života. Ale každú chybu v dohode, ktorú James spomenul, Ava zamietla. Henryho neoblomne bránila, napriek tomu, že nikto z nás o ňom nič nevedel, bolo dosť ľahké prísť na to prečo. Bez Henryho by bola mŕtva; samozrejme, že k nemu cítila určité množstvo lojality.

Rozoberali mýtus, obaja ho veľmi využívali, aby dali svojim argumentom váhu a opakovane ma žiadali, aby som im povedala, čo presne mi Henry povedal, ale mala som len zopár informácií, ktoré som im mohla dať. Časť zo mňa sa bála a spolu s nimi počítala dni, ale väčšina zo mňa sa sústredila na starostlivosť o moju mamu. Nočné mory tiež pokračovali, nechávajúc mi za noc iba zopár hodín spánku, ale nikto nekomentoval tmavé kruhy pod mojim očami. Eden bolo malé mesto a všetci vedeli o mojej mame.

Keď som pár dní pred začiatkom jesene prišla domov, našla som ju sedieť  uprostred burinovej záhrady a v hrdle sa mi spravil uzol paniky. Vyškriabala som sa von z auta a poponáhľala sa za ňou, kľakla som si vedľa nej, tak aby som mohla získať dobrý výhľad na jej tvár.

„Mama?“ povedala som, môj hlas pridusený obavami. „Mala by si vo vnútri odpočívať.“ Ako vôbec mala energiu, aby to urobila. Zagánila som na Sofiu, ktorá na verande plietla.

Sofia pokrčila ramenami. „Trvalo na tom.“

„Som v poriadku, spala som celý deň,“ povedala mama, mávajúc mi, aby som šla preč, ale nie predtým, ako som sa na ňu mohla poriadne pozrieť. Jej pokožka bola bledá a papierovo tenká, ale v jej očiach bola iskra, ktorá tam posledných pár týždňov nebola.

„Vstávaj,“ povedala som, jemne ju berúc za lakeť a snažiac sa ju viesť nahor. Tvrdohlavo ostala sedieť a ja som bola príliš vystrašená, že jej ublížim, keď vynaložím veľkú silu.

„Ešte pár minút,“ povedala a prosebne sa na mňa pozrela. „Už veky som nestrávila čas vonku. Slnko je úžasné.“

Klesla som späť na kolená. Nemalo zmysel hádať sa s ňou. „Potrebuješ pomoc?“ Uškrnula som sa na zamotaný záhon buriny. Ako je to dlho odkedy sa niekto o to staral?

Jej výraz sa pri mojej ponuke značne rozjasnil. „Nepotrebujem, ale rada by som mala. Len začni trhať.“

Bola to špinavá práca, ale spoločne sme pokračovali v čistení čistinky, ktorú sa jej podarilo vytvoriť. Nechcela som premýšľať o tom, ako dlho bola vonku. Nemala energiu na to, aby ju mrhala na takéto veci, ale keď si moja mama niečo vzala do hlavy, nedalo sa jej to vyhovoriť.

„Vrátim sa za pár minút,“ povedala Sofia z verandy a pomaly kráčala dovnútra, zavrela za sebou dvere a nechala nás samé. Sledovala som mamu kútikom oka, keď som trhala burinu, ktorá bola skoro spolovice taká vysoká ako ja. Pri prvom znamení problémov, som sa ju chystala zobrať dnu.

Ale už dni nebola taká nabudená a zdravá. Nepovedala som jej o tom, čo sa stalo na párty, nechcela som ju vystrašiť, ale s blížiacou sa jesennou rovnodennosťou a keď sa James s Avou hádali, zistila som, že jej to chcem povedať – ak aj nie celý príbeh, tak aspoň niečo. Nikdy predtým som pred ňou nič netajila a už nebudem mať veľa šancí, aby som sa s ňou o tom porozprávala.

„Mami?“ povedala som váhavo. „Poznáš Edenské panstvo?“

„Samozrejme.“ Vrásky v strede jej čela sa prehĺbili, keď potiahla zvlášť nepoddajnú burinu. „A čo s ním?“

Zovrela som spodok stonky pod jej päsťou a pomohla jej. Potom čo sme potiahli spolu, vyšlo to.. so spŕšku špiny.

„Žije tam niekto s menom Henry?“

Vystrela sa, neobťažovala sa s pokusom skryť svoje prekvapenie. „Prečo sa pýtaš?“

„Pretože.“ Nepokojne som sa posunula na tráve, kolená ma už začali bolieť. Vedela som, že by som jej to mala povedať a ona to chcela vedieť, ale čo ak sa bude snažiť s tým niečo urobiť? Čo ak ju vystraším a ublížim jej?

Tak som klamala.

„Nejaké decká v škole o tom hovorili,“ povedala som, neschopná sa na ňu pozrieť, ako vo mne hlodala vina. Nikdy som jej neklamala, iba ak som musela. „Len som bola zvedavá či niečo o ňom nevieš.“

Ramená jej klesli a naklonila sa, aby mi za ucho zastrčila uvoľnený prameň. „Ak trváš na tom, aby sme sa bavili o ťažkých témach, môžeme sa aspoň porozprávať o tom, čo sa stane, keď zomriem?“

Okamžite som bola na nohách, všetky myšlienky na Henryho mi vyleteli z hlavy. „Je čas ísť dovnútra.“

Oči sa jej zúžili. „Pôjdem dovnútra, keď privolíš, že sa porozprávame.“

„Rozprávam sa s tebou,“ povedala som. „Prosím, mami, pohoršíš si.“

Usmiala sa bez humoru. „Nevidím ako. Porozprávaš sa so mnou o tom alebo nie?“

Zavrela som oči ignorujúc bodanie sĺz. Toto nebolo fér. Stále nám ostával nejaký čas, nie?

Zvládla to až takto ďaleko – istotne to mohla zvládnuť ešte pár mesiacov. Vianoce, myslela som. Ešte jedny Vianoce spolu a potom by som mohla prijať jej zbohom. Robila som túto dohodu posledné štyri roky a zatiaľ to fungovalo.

„Nechcem, aby som ti chýbala,“ povedala. „Mala by si žiť svoj vlastný život, miláčik, a nezaťažovať sa viac mnou, obzvlášť keď tu už nebudem.“

Moje hrdlo zdrsnelo, ale nepovedala som nič. Nevedela som, ako žiť môj vlastný život. Aj v New Yorku bola mojou najlepšou priateľkou – mojou jedinou priateľkov za posledné štyri roky. Čo očakávala, že urobím, zbalím sa a pohnem ďalej?

„A chcem, aby si sa zamilovala a založila si svoju vlastnú rodinu, takú, ktorá ti vydrží oveľa dlhšie ako mne.“ Našla moju ruku a jemne ju stlačila. „Nájdi si niekoho, kto bude k tebe dobrý a nikdy ho nenechaj ísť, dobre?“

Mala som pocit, že sa topím. „Mami,“ dusila som sa, „Neviem, ako mám urobiť čokoľvek z toho.“

Smutne sa na mňa usmiala. „To nevie nikto, Kate, nie na prvý raz. Ale ty si na to pripravená, to ti sľubujem. Urobila som všetko, čo som mohla.“ Na okamih sa odmlčala a pozrela na naše spojené ruky. „Ty si pripravená a budeš úžasná, zlatíčko. Dokážeš nemožné, cítim to, a aj keď si budeš myslieť, že tam nie som s tebou, vždy budem. Nikdy ťa neopustím – pamätaj si to, dobre? Niekedy môžeš mať pocit, že som preč, ale ja tam budem vždy, keď ma budeš najviac potrebovať.“

Voľnou rukou som si utrela oči, môj stisk na nej silnel. Niečo v mojom vnútri sa rozpadalo rýchlejšie, ako som to bola schopná zlepiť späť a nevedela, čo mám ďalej robiť. Nedokázala som si predstaviť život bez nej a ani som nechcela. Ale bola to realita, ktorej som čelila oveľa skôr, ako som bola pripravená. Chcela som ju, moja mamu – nie spomienku.

„Sľúb mi, že budeš sama sebou a budeš robiť to, čo ťa robí šťastnou, nech sa deje čokoľvek,“ povedala, zobrala moju ruku do jej dvoch. „Si predurčená pre úžasné veci, miláčik, ale čím viac budeš bojovať proti tomu, kým si, tým ťažšie to bude. Akýmkoľvek prekážkam budeš čeliť, pamätaj, že dokážeš prekonať čokoľvek, ak naozaj veľmi chceš. A dokážeš.“ Usmiala sa a čokoľvek v mojom vnútri odolávalo, sa zlomilo. Si oveľa silnejšia, ako si myslíš, že si. Sľúbiš mi, že sa budeš snažiť byť šťastná?“

Chcela som jej povedať, že bez nej neviem, ako byť šťastná, že keď tu nie je, neviem kto som a že nie som dosť silná, aby som to dokázala, ale jej prosebný pohľad bol na mňa priveľa. Tak som klamala po druhý raz.

„Dobre,“ zamumlala som. „Sľubujem.“

Jej úsmev ma iba prinútil cítiť sa viac vinná. „Ďakujem,“ povedala. „Bude ľahšie odísť, keď budem vedieť, že budeš v poriadku.“

Pomohla som jej na nohy, neveriac si, aby som rozprávala. Nechávajúc,  vytrhanú burinu opustenú uprostred trávnika, utrela som špinu z jej kolien a napoly som ju odniesla do domu, v prvom rade si želajúc celou svojou vôľou, aby nikdy nemusela odísť.

Na druhý deň, keď učiteľ hučal o časovaní nepravidelných francúzskych slovies, sa otvorili dvere na triede a Irene z prednej kancelárie vstúpila dovnútra. Každá  hlava vrátane mojej sa obrátila, aby sa na ňu pozrela, ale jediná osoba, na ktorú sa pozrela, som bola ja.

Cítiac akoby sa moje vnútornosti zmenili na vodu som vstala, schopná cítiť pohľady Jamesa a Avy, ktoré má pálili vzadu na hlave. Klopýtala som cez celú triedu, ignorujúc šepot, ktorý ma nasledoval.

„Kate,“ povedala Irene jemným hlasom, keď sme boli na chodbe a dvere triedy sa za mnou pevne zavreli. „Volala sestra tvojej mamy.“

Steny sa okolo mňa zatočili a na moment som zabudla, ako sa dýcha. „Je mŕtva?“

„Nie,“ povedala Irene a mňa zaplavila úľava. „Je v nemocnici.“

Bez ďalšieho slova som sa otočila a rozbehla sa dole chodbou, trieda zabudnutá. Jediná vec, ktorú som chcela, bolo dostať sa do nemocnice predtým, ako by to naozaj bolo zbohom.

„Kate?“

Bolo neskoré popoludnie a ja som sedela v čakárni nemocnice, vyčerpaná. Posledné tri hodiny som strávila sama a prehrabávala som sa hromadou časopisov bez prečítania jediného slova, čakajúc na doktorov, ktorí mi prídu povedať, ako na tom je.

„James!“ Postavila som sa na vratké nohy a objala ho, akoby na tom závisel môj život. Trvalo to dlhšie, ako bolo prísne nevyhnutné, ale potrebovala som okolo seba cítiť teplé paže. Bola to dlhá doba odkedy som objala niekoho, kto nebol krehký. „Moja mama je chorá a oni mi nehovoria – “

„Viem,“ povedal. „Irene mi povedala.“

„Čo ak je toto ono?“ povedala som, pochovávajúc svoju tvár v jeho hrudi. „Ani som jej nestihla povedať jej zbohom. Nestihla som jej povedať, že ju ľúbim.“

„Ona to vie,“ zamumlal, prechádzajúc prstami po mojich vlasoch. „Prisahám, že to vie.“

Strávil so mnou nasledujúcich pár hodín, zmizol len, keď nám išiel zobrať niečo pod zub a bol vedľa mňa, keď doktor konečne prišiel a povedal mi to, čoho som sa bála: moja mama upadla do kómy a už to nebude dlho trvať.

James so mnou zostal, keď som šla pozrieť moju mamu, ktorá vyzerala taká malá a krehká, keď ležala v strede nemocničnej postele, jej telo pripojené na viac prístrojov a monitorov, koľko som mohla spočítať. Jej pokožka bola taká popolavá, a aj keď mi to doktor nepovedal, vedela som, že to už nebude trvať oveľa dlhšie. V hlave som si prešla všetko, čo sa stalo deň predtým, nenávidiac sa za každý chvíľu, nad ktorou som premýšľala, keď som jej dovolila zostať vonku a v záhrade. Možno ak by sa tak nenamáhala, stále by sa držala.

Teraz vo vnútri ležalo umierajúc telo, nebol tam po nej ani náznak. Takto som si nechcela pamätať moju mamu, ako neživú škrupinu niekoho, kým kedysi bola, ale ja som ju nemohla nechať ísť.

Krátko pred desiatou prišla sestra a povedala mi, že sa skočili návštevné hodiny. O pár minút neskôr, keď som sa stále nemohla prinútiť odísť, sa vedľa mňa postavil James.

„Kate.“ Na chrbte som cítila jeho ruku a napla som sa. „Čím skôr sa vyspíš, tým skôr sa môžeš vrátiť a navštíviš ju ráno. Poď, odveziem ťa domov.“

„Už to viac nie je domov,“ povedala som duto, ale dovolila som, aby ma odviedol preč.

Pozerala som sa von oknom, keď šoféroval moje auto späť do Edenu, vďačná, že sa nesnažila začať konverzáciu. Ak by aj začal, nebola som si istá, či by som bola schopná odpovedať. Nebolo treba, pokým sme nezastali na mojej príjazdovej ceste, motor auta stále bežal, keď James prehovoril. V pozadí jemne hrala pieseň z rádia, musela som sa namáhať, aby som ju rozoznala. Zdržovala som. Nechcela som ísť späť do toho domu. Pripravovala som sa na to, čo prichádzalo roky, ale teraz sa to dialo. Nedokázala som vystáť myšlienku, že budem sama.

„Si si istá, že si v pohode?“

„Som v poriadku,“ klamala som. James sa smutne usmial.

„Prvá vec, zajtra ráno prídem a vyzdvihnem ťa.“

„Nejdem do školy.“

„Viem.“ Nespustil zo mňa oči. „Vezmem ťa do nemocnice.“

„James... nemusíš to robiť.“

„Nie je to to, čo priatelia robia?“ Bolelo počuť neistotu v jeho hlase. „Si moja priateľka, Kate, a si nešťastná. „A čo je dôležitejšie, ako sa o teba postarať?“

Brada sa mi triasla a bolo len otázkou času, kým začne fontána. Nevediac čo iné robiť, oprela som sa o sedadlo vodiča a omotala okolo neho ruky. Nikdy som nemala priateľa ako on, niekoho, kto by sa pre mňa vzdal svojho dňa, aby mi robil spoločnosť pri mojej umierajúcej mame. Prišla som do Edenu s očakávaním, že budem sama, keď toto skončí a namiesto toho som našla Jamesa. Ak by bol nejaký dôvod, aby som v Edene ostala, tak to bol on.

„Aspoň si zober auto,“ povedala som do jeho ramena. „Nemal by si ísť domov pešo v takejto tme.“

Začal protestovať, ale odtiahla som sa a pozrela na neho a on prikývol. „Vďaka.“

V čase, keď som sa od neho zvládla odtrhnúť a odišla z auta, bola som uslzená, usoplená, ale bolo mi to jedno. Vedľa chodníka som mohla vidieť holú škvrnu špiny v záhrade a hromadu buriny stále hodenú na trávniku.

„Vidíme sa zajtra,“ povedal, jeho hlas prichádzal z príjazdovej cesty. Prikývla som, neschopná hovoriť a zamávala mu na rozlúčku, využívajúc posledné zbytky síl, ktoré mi ostali, aby som sa prinútila k úsmevu.

Vkročila som dovnútra, moje ruky sa triasli, ale vedela som, že nemalo zmysel byť vystrašená z prázdneho domu, bez ohľadu na to, aká silná vôňa mojej mamy tu ostala. Budem žiť sama veľmi dlhý čas.

Apaticky som blúdila izbami, prechádzala som rukami po každej ploche, prázdne pozerajúc do temnoty. Dnes som si označila koniec jedinej kapitoly môjho života, ktorú som poznala a nevedela som, ako ďalej žiť v prázdnote.

Keď prišla polnoc, zazvonil zvonček. Bola som v maminej posteli stočená do klbka, stále oblečená vo  veciach z toho dňa. Trvalo mi dve zazvonenie, kým som sa rozhodla naň reagovať, a aj potom mi chvíľu trvalo vygúľať sa z postele a zísť dole po schodoch. Zvierajúc na hrudi mamin vankúš som otvorila dvere, očakávajú Jamesa.

Bol to Henry.

Žalúdok mi padol ku kolenám a hmla, ktorá mi zahalila hlavu sa odparila.

„Ahoj, Kate.“ Jeho hlas bol ako med a zrazu som si bola akútne vedomá toho, ako strašne vyzerám. „Pamätáš si ma?“

Ako by som mohla zabudnúť? „Áno,“ povedala som chrapľavo. „Si Henry.“

„Som.“ Bolo tam niečo smutné za jeho úsmevom, niečo čo sa ma týkalo až moc. „Toto je môj komorník, Walter.“

Pozrela som sa na druhého muža, v ruke som stále držala kľučku. Bol starší, vlasy sivé a pokožku vráskavú, a jeho bledá tvár bola skreslená. „Ahoj,“ povedala som neisto.

„Ahoj, slečna Wintersová.“ Hrejivo sa usmial. „Smieme vstúpiť?“

Nemalo zmysel sa strachovať o to, či tu boli alebo neboli, aby ma uniesli. Ava mala pravdu, ak to bol Henryho plán, teraz by som bola vzadu v dodávke s rukami zviazanými. A aj tak na tom nezáležalo. S pokývnutím som doširoka otvorila dvere, aby mohli vstúpiť.

Nervózne som ich nechala ísť do obývačky. Potom čo som zapla svetlo, som si sadla do kresla, nedávajúc im obom na výber, iba si sadnúť na gauč. Henry si sadol, akoby tu bol tisíckrát predtým a v svetle bolo ľahšie vidieť jeho tvár. Vyzeral tak mlado a nádherne ako predtým. „Vieš čo je dnes za deň?“

Už som si nebola ani istá aký je mesiac, ale bol tu len jediný dôvod, pre ktorý by sa Henry ukázal na mojej verande.  „Je – jesenná rovnodennosť, že?“

„Veľmi dobre,“ povedal Henry. „Čítala si Persefonin príbeh?“

V ústach mi vyschlo a prikývla som.

„A si pripravená potvrdiť koniec nášho obchodu?“

Neisto som sa pozerala hore-dole medzi nimi. Možno tu predsa len boli, aby ma uniesli. „Nie som si veľmi istá, čo je naša dohoda?“

Walter bol ten, ktorý prehovoril. „Výmenou za život vašej priateľky, ste súhlasili stráviť jeseň a zimu na Edenskom panstve. Každú jeseň a zimu, ak veci pôjdu tak, ako sú naplánované.“

Uprene som naňho pozerala. „Prosím?“

„Samozrejme ako náš čestný hosť,“ dodal. „Budeme s vami zaobchádzať s maximálnou starostlivosťou a rešpektom a budete mať všetko, o čo si požiadate.“

„Počkať.“ Prirýchlo som sa postavila a do tváre sa mi navalila krv. Zahnala som malátnosť, odmietajúc pred nimi náhodou spadnúť. „Vy myslíte, že po zvyšok môjho života, musím stráviť šesť mesiacov s vami? Toto bola naša dohoda?“

„Áno,“ povedal Henry. Zdvihol ruku, aby umlčal Waltera a tiež sa postavil. „Som si vedomý toho, že to nebude jednoduché a budeš čeliť istým – výzvam.  Ale uisťujem ťa, že urobím všetko, čo ti zaistí bezpečie a šťastie. Zvyšných šesť mesiacov v roku si smieš robiť, čo si praješ. Môžeš mať úplne oddelený život, ak budeš chcieť – budeš mať úplnú slobodu. A kým budeš so mnou, bude s tebou zaobchádzané ako s kráľovnou. Urobím všetko čo je v mojich silách, aby si bola šťastná.“

Bol smrteľne vážny, uvedomila som si. Fixujúc sa obzvlášť na jedno slovo, spomenula som si na mýtus a krv mi zmrzla v žilách.

„Kráľovná,“ povedala som, trpko vypľúvajúc to slovo. „Ty máš na mysli, že chceš, aby som bola tvojou ženou?“

Henry sa zamračil. „Nenavrhujem ti manželstvo, Kate. So smrťou tvojej matky, ťa tu už čoskoro nebude nič držať a ja ti ponúkam šancu na život, ktorý si asi ani nemôžeš predstaviť.“

Naježila som sa. Ako vedel o mojej mama? „Čo dostanem na oplátku? Nebudem s tebou spávať, ak si prišiel s tým. Nie som taká osoba.“

On a Walter si vymenili pobavené pohľady. „Uisťujem ťa, že všetko čo chcem, je potešenie z tvojej spoločnosti. Platonického druhu.“

Nejako som si nemyslela, že to je všetko, čo by dostal, ale nemalo zmysel ani predstierať, že to bolo možnosť. Nemienila som stráviť šesť mesiacov po zvyšok svojho života s cudzincom bez ohľadu na to, čo ponúkal.

„Nie,“ povedala som. „Ďakujem ti za ponuku, ale si šialený a nie. Teraz ak ti to nevadí, sa musím vyspať.“

Nehádali sa. Walter sa postavil, aby sa pripojil k Henrymu a ku mne a oboch som ich nechala pred dverami, držiac ich tak, že nemali výhovorky na otáľanie. Keď Henry vyšiel, zastavil sa, jeho telo menej ako stopu od môjho. Bol naozaj nádherný a takto blízko pri ňom, bolo ťažké presne si pamätať, prečo by s ním strávenie šiestich mesiacov, bola taká strašná vec.

„Rozumieš tomu, čo sa stane, ak nesplníš záver našej dohody?“

Ah, pravda. Bez ohľadu na to, aký bol nádherný, stále bol šialený. „Neviem a je mi to jedno,“ povedala som pevne. „Teraz prosím odíď.“

„Dám ti čas do polnoci,“ povedal, pridávajúc sa k Walterovi vpredu na ceste. „Ale obávam sa, že už nemôžem čakať o nič dlhšie. Nebuď taká rýchla v zamietaní mojej ponuky, Kate. Toto je jediný raz, kedy ju robím.“

Namiesto odpovede som zabuchla dvere, snažiac sa ignorovať, ako silno sa mi triasli ruky.

James prišiel nasledujúce ráno a bol taký milý, že mi priniesol tašku s jedlom. Ďobala som sa v ňom, keď sme šli do nemocnice, ale nemala som apetít. Našťastie ma nenútil rozprávať.

Keď som sedela vedľa mojej mami  a držala ju za ruku, hlavou sa mi plížila zradná myšlienka. Ak Henry zachránil Avu – ak to vážne nebola moja predstavivosť alebo strašný žart – mohol by zachrániť aj moju mamu?

Odtlačila som tú myšlienku. Nemohla som si dovoliť tak premýšľať, nie keď som sa musela pripraviť na to, že prichádza koniec. Okrem toho, to čo Henry urobil, je nemožné. Šťastná náhoda alebo klam svetla alebo nejaký príšerný vtip, ku ktorému sa Ava stále nepriznala – čokoľvek to bolo, moja mama bola pri dverách smrti a žiadne kúzelnícke triky ju nezachránia. Držala sa o roky dlhšie, ako sa mala a vedela som, že by som mala byť vďačná za čas, ktorý som s ňou strávila, ale vidieť ju, ako mi uniká pomedzi prsty, ako hodiny prechádzali, to robilo nemožným.

Bolo to až večer, zatiaľ čo sme s Jamesom prechádzali nemocničným parkoviskom, keď som konečne Jamesovi povedala, čo sa stalo v to ráno. Bol ticho, keď som dokončila príbeh, jeho ruky napchaté vo vreckách jeho čiernej bundy.

„To myslíš, že sa len tak ukázali, žiadne varovanie alebo niečo?“

Prikývla som, príliš prázdna, aby som niečo povedala. „Neboli hrubí, asi, ale bolo to – čudné.“

Otvoril mi dvere auta a ja som sa sklonila, aby som si sadla na sedadlo spolujazdca. Neprehovoril, až pokým si nesadol na sedadlo vodiča. „Nemôžeš odísť, Kate.“

„Ani som to neplánovala. Nikdy by ma nenechala, ak by som bola takáto.“

„Dobre,“ povedal.

Prešli sme cez parkovisko a pred nami zapadalo slnko. Zavrela som oči, ako som sa snažila v hlase nájsť guráž, aby som povedala to, čo som chcela celý deň. „Čo ak môže zachrániť moju mamu?“

Zamračil sa. „Čo ešte od teba môže žiadať, aby si to urobila?“

„Čokoľvek by to bolo, stálo by to za to,“ povedala som ticho. „Ak by to znamenalo, žeby žila.“

James siahol rukou cez sedadlo, aby položil ruku na moju. „Viem, že by bolo, ale niekedy je všetko, čo môžeme urobiť, povedať zbohom.“

Tvár sa mi rozhorela a videnie sa mi rozmazalo a odvrátila som sa od neho, aby som mohla prázdne civieť z okna. „Čo si myslíš, čo sa stane, keď sa neukážem? Myslíš, že ublíži Ave? To bola naša dohoda – urobila som, čo chcel a on ju zachránil.“

„Neublíži jej,“ povedal James, hoci kútikom oka som videla, že jeho stisk na volante zosilnel. „Nie, ak je nejaká ľudská bytosť.“

Oči som si utrela rukávom svetra. „Nie som si istá, že je.“

Keď som sa dostala domov, mala som na záznamníku šesť správ. Prvá bola zo školy, volali, aby zistili, kde som bola a ďalších päť bolo od Avy, jej tón rástol obavami každou ďalšou správou.

Napriek tomu, že som bol zničená, zavolala som jej späť. Bolo dobré počuť jej hlas, napriek tomu, že bola nechutné veselá a zhovorčivá ako vždy. Tárala dosť za nás obe a zdalo sa, že jej nevadilo, že som povedala sotva slovo. Hoci James vyzeral, že si je istý, že sa jej nič nestane, ja som sa nemohla striasť obáv, žeby mohlo. Hoci som ju poznala iba pár týždňov, po incidente pri rieke, som sa za ňu cítila zodpovedná. Nemohla som urobiť nič, aby som pomohla mojej mame, ale ak by sa kvôli mne stalo niečo Ave – neuniesla by som to.

„Ava?“ povedala som, keď sme sa chystali zavesiť.

„Áno?“ Znela rozrušene.

„Sprav mi láskavosť a dávaj si na seba dnes pozor, dobre? Nerob žiadne hlúposti typu lezenia na rebrík alebo  hrania sa s levom.“

Zasmiala sa. „Jasné, čokoľvek. Zavolám ti ráno. Pozdrav odo mňa tvoju mamu.“

Potom čo som zavesila, som nemohla zaspať. Namiesto toho som sledovala tikot hodín medzi 23:59 a 00:00 a naplnil ma chorý pocit strachu. Čo ak sa niečo stalo Ave? Čo by som mala potom robiť? Bola by to moja vina. Napriek všetkým rozdielom sa stala mojou priateľkou a mala som ju chrániť pred istým druhom vecí a nie úmyselne si znepriateliť muža, ktorý si očividne myslí, že mu dlží život. Alebo ako som si myslela ja, dlžila som mu ten svoj.

Nechcela som premýšľať o Henrym. Nechcela som premýšľať, ako ju v tú noc pri rieke priviedol späť a nechcela som premýšľať o jeho ponuke. Snažila som si predstaviť maminu tvár, ale jediný obraz, ktorý sa mi vybavil, bol ten, kde ležala na nemocničnej posteli a umierala.

Prevalila som sa a tvár som si pochovala do vankúša. Nebolo nič, čo by som mohla teraz urobiť a trápil ma pocit bezmoci. Ale už som sa rozhodla, a mienila som sa toho držať. Ak by malo byť po mojom, už by som Henryho nikdy viac nevidela.

O pol siedmej som sa zobudila kvôli hluku búchania na dvere. Zastonala som, zaspala som len niečo po štvrtej, ale nemohla som to ignorovať. Keď som otvorila dvere, tak sa prúd nadávok, ktorý som mala na špičke jazyka, stratil. Bol to James, ktorý vyzeral, akoby nespal už od včerajška. Otvorila som dvere, prstami som prechádzala po chaose, ktorý som mala vo svojich myšacích hnedých vlasoch.

„James? Čo sa deje?“

„Ide o Avu.“

Stuhla som.

„Je mŕtva.“