KAPITOLA 7   NEMOŽNÉ

Autorka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Moje izby boli prekvapujúco pohodlné. Na rozdiel od zbytku domu, nevyzerali príliš zaujaté uisťovaním sa, že každý kto cez ne prejde, vie, že sú súčasťou veľmi bohatej a mocnej domácnosti. Namiesto toho bol môj apartmán relatívne skromný, jediná  naozaj luxusná bola posteľ, ktorá bola obrovská a mala nebesá a bol to presne ten typ, o akom som vždy snívala. Časť zo mňa bola zvedavá, či aj toto Henry vedel.

Zdalo sa, že každý vedel, že som tu, akoby som bola niekto slávny. Každú chvíľu som počula šepot a chichotanie z druhej strany dverí a kedykoľvek som sa pozrela cez obrovské.. okno, videla som, že niektorí pracovníci z pozemku na mňa uprene pozerajú, akoby vedeli, že ich sledujem. Nebola som rada témou klebiet, ale nebolo toho veľa, čo by som s tým mohla urobiť, okrem toho, žeby som zatiahla závesy a pochovala hlavu do hromady vankúšov.

Deň prešiel rýchlo a netrvalo dlho, kým mi Sofia priniesla večeru. Stále som bola naštvaná, že ma skôr nevarovala, že bola tohto súčasťou, takže som zamumlala svoje ďakujem bez toho, aby som sa na ňu pozrela a odmietla odpovedať na jej otázky. Ako mi bolo, nebolo vlastne tajomstvom.

Po tom čo odišla, som sa hrabala v jedle, príliš vystrašená z toho, čo sa stane zajtra ráno, aby som jedla. Hoci som vo svojej izbe nebola uväznená, nebola toho veľa, čo by som mohla robiť, aspoň nie teraz, keď som vedela, ako ľahko by som sa tu mohla stratiť.

Ale bez ohľadu na to, aká bola izba pekná alebo aký bol personál milý, alebo ako dobre jedlo chutilo, fakt, že som tu bola v podstate väzňom, ostával. Myslela som na Jamesa a bola zvedavá, ako dlho čakal pred bránou a či šiel alebo nešiel potom pozrieť moju mamu. Zdalo sa, že tých šesť mesiacov sa predo mnou naťahuje na večnosť, koniec nikde v dohľade – dodrží svoj sľub? Bude tam, keď sa toto skončí alebo sa pohne ďalej? Hlboko vo vnútri som vedela, že tam bude. Nezaslúžila som si priateľa ako je on.

Ale bude tam na koniec aj moja mama? Dodrží Henry svoj sľub? Bol vôbec toho schopný? Chcela som mu veriť, veriť, že taká vec je možná – pretože ak by ju naozaj bol schopný udržať nažive, potom by som možno nikdy nemusela povedať zbohom, až kým nebude aj môj čas zomrieť. Alebo by ju možno dokázal udržať nažive dosť dlho na to, aby našli liek.

Nemohla som zachrániť Avu, ale stále tu bola nádej pre moju mamu a bez ohľadu na to, čo by ma to stálo, stálo by to za to.

Nepamätala som si, že som zaspala, ale keď som otvorila oči, už som viac nebola v Edenskom panstve. Namiesto toho som ležala na deke uprostred Central Parku a pozerala som na jasnú letnú oblohu, teplo zo slnka ma hrialo na tvári.

Posadila som sa, zmätená a rozhliadla sa okolo. Vedľa mňa bol piknikový košík a ďalší ľudia rozptýlení na tráve sa tešili. Ovčia lúka. Bolo to moje najobľúbenejšie miesto v celom parku s výhľadom na jazero, ale dosť ďaleko od najhorších turistických nástrah, že to nebolo nezvyklé. Moja mama a ja sme tu neboli roky. Začala som vstávať, rozhodnutá, že zistím, čo sa tu deje, keď mi padla sánka.

Moja mama, vyzerajúca tak zdravo ako pred desiatimi rokmi, dávno predtým, ako sa dostavila rakovina, prechádzala miernym svahom, mala na sebe dlhú hladkú sukňu a vidiecku blúzku, ktorú som na nej nevidela, odkedy schudla príliš na to, aby ju mohla nosiť.

„Mami?“

Usmiala sa – skutočným úsmevom, nie chorým úsmevom alebo úsmevom, ktorý si nasadila, keď sa snažila skrývať, aké má veľké bolesti. „Ahoj, miláčik.“ Sadla si vedľa mňa a pobozkala ma na líce.

Na moment som ostala nehybná, príliš ohromená, aby som sa hýbala, ale keď som konečne pochopila, že je tu, zdravá a vrelá a opäť moja mama, omotala som svoje ruky okolo nej, objala som ju tak silno a vdychovala jej známu vôňu. Jablká a frézie. Už viac nebola krehká a objala ma rovnakou silou.

„Čo sa deje?“ povedala som, bojujúc, aby moje oči ostali suché.

„Máme piknik.“ Pustila ma a začala odbaľovať košík. Bol plný mojich obľúbených jedál z detstva – arašidové maslo s želé sendvičmi, krájané mandarínky, macaroni so syrom zabalené v umelohmotných nádobách a dosť čokoládového pudingu, ktorý by stačil pre malú armádu. Najlepšie zo všetkého, vytiahla krabicu baklavy, presne takú, akú ju vždy robila. Pozerala som v úžase, zvedavá, čo som urobila, že som si zaslúžila taký úžasný sen, napriek tomu, že sa to zdalo príliš skutočné, aby to bol sen. Vnímala som každé steblo trávy pod mojimi rukami a teplý vánok, ktorý mi otieral končeky vlasov o moje nahé plecia. Bolo to, akoby sme tam skutočne boli.

A potom sa mi do hlavy votrela myšlienka a podozrievavo som sa na ňu pozrela. „Priviedol ťa sem Henry?“

Jej úsmev sa rozšíril. „Je pôvabný, no nie?“

Z plných pľúc som zalapala po vzduchu a všetky zlé myšlienky, ktoré som o Henrym mala, mi vyleteli z hlavy. Dodržal svoj sľub. Viac ako to, naozaj to mohol urobiť. „Je teda toto sen? Alebo je to – je to skutočné?“

Dala mi nádobu s macaronmi spolu s takým výrazom, ktorý len mama môže zvládnuť. „Je tu nejaké pravidlo, o ktorom neviem, ktoré prikazuje, že to nemôže byť oboje?“

Naplnil ma pocit iracionálnej nádeje. „Je naozaj to, čo hovorí, že je?“

„A čo by mal byť?“ povedala rozbaľujúc sendvič.

Vyhŕkla som všetko, čo sa stalo odkedy sme prišli do Edenu. Ako som videla Henryho potom, čo sme skoro narazili do imaginárnej kravy – tú noc pri rieke, ako zdanlivo vzkriesil Avu – dohoda, ktorú som urobila a ako sa ma James snažila zastaviť, aby som ju neprijala – návšteva od Henryho a ďalší deň zomierajúca Ava – moje rozhodnutie ísť na Edenské panstvo, aby som sa ju pokúsila zachrániť a nakoniec dohoda, ktorú som uzavrela s Henrym, ktorá ma do tohto dostala. Zrazu sa mi nezdalo zostať s ním šesť mesiacov až také zlé, nie ak budem každú noc vídať moju mamu.

„Zvláštne,“ povedala, hoci jej oči žiarili pobavením. Ja som na tejto situácii nevidela nič vtipné. „Prajem si, aby si mi toto všetko povedala skôr, Kate.“

„Prepáč,“ povedala som, líca sa mi červenali, ako som sa pozerala dole na svoje ruky. „Myslela som, že bláznim alebo niečo.“

„Ťažko.“ Natiahla sa a vzala ma za bradu, viedla ju nahor, až kým sa na ňu nepozerala. „Sľúb mi, že mi povieš všetko, čo sa od teraz stane, áno? Nechcem nič zmeškať.“

Prikývla som. Viac času s ňou – to bolo viac, ako som mohla žiadať. „Mami?“ povedala som malým hláskom. „Ľúbim ťa.“

Usmiala sa. „Viem, miláčik.“

Keď som sa nasledujúc ráno skoro zobudila, najprv som nevedela, kde som. Teplo zo slnka z môjho sna stále ostávalo na mojej pokožke a keď som otvorila oči, napoly som očakávala, že uvidím nado mnou stáť moju mamu, ale bol tam len baldachýn z mojej postele.

So stonaním som sa posadila a žmurkaním som sa snažila dostať z mojich očí spánok. Niečo nebolo správne, ale nemohla som prísť na to čo. Potom, po dlhej chvíli, ma zaplavil predchádzajúci deň, spolu s dohodou, ktorú som uzavrela s Henrym a moje srdce vynechalo úder.

„Myslíš, že už je teraz hore? Mala by byť, že?“

„Ak aj nebola, teraz už určite je.“

Stuhla som. Šepot prichádzal z druhej strany závesu, ktorý visel z mojej postele a neboli to hlasy, ktoré by som spoznávala. Prvý bol živý a temperamentný; druhý znel, akoby ten komu patril, by chcel byť všade, len nie tu. Nemohla som ju viniť.

„Čo myslíš aká je? Lepšia ako posledná, že?“

„Každá je lepšia ako posledná. Teraz zmĺkni predtým, ako ju zobudíš.“

Dlhú chvíľu som tam sedela, snažila som sa vstrebať, čo som počula. Noc predtým som zamkla dvere, tým som si bola istá, tak ako sa sem dostali? A čo myslela tým „posledná“?

Predtým ako som mohla prehovoriť, mi zaškvŕkalo v bruchu. Hlasno. Ten druh epického zvuku, ktorý prinúti každého v triede sa otáčať a chichotať, zatiaľ čo ty sa krčíš na svojom mieste a snažíš sa nečervenať. Akákoľvek šanca, ktorú som mala na odpočúvanie bola preč, vďaka môjmu zradcovskému bruchu.

„Je hore!“ Závesy sa prudko otvorili a ja som si chránila oči pred ranným slnkom. „Oh! Je pekná!“

„A brunetka. Nemali sme jednu z nich už desaťročia.“

„Vďaka, hádam,“ zamumlala som, ale so slnkom, ktoré mi svietilo do očí, som nemohla vidieť ku komu hovorím. „Kto si?“

„Calliope!“ Bola to tá, ktorá rozprávala vo výkričníkoch, tá ktorá ma nazvala peknou. Otvorila som viečka dosť na to, aby som sa ňu mohla poriadne pozrieť. Menšia ako ja s blond vlasmi, ktoré jej viseli vedľa pásu a okrúhla tvár, ktorá šťastím zružovela. Vyzerala taká vzrušená, že som sa bála, že spadne.

„Ella,“ povedalo druhé dievča duto. Stále škúliac, som sa na ňu dobre pozrela a pocítila bodnutie žiarlivosti. Tmavé vlasy, vysoká, nemožne krásna a vyzerala znudená k slzám.

„A ty si Katherine,“ povedala Calliope. „Sofia nám o tebe všetko povedala, ako si sem prišla pomôcť svojej kamarátke, ako tu s nami zostávaš šesť mesiacov a –“

„Calliope, prestaň, desíš ju.“

Nevedela som či desíš bolo technicky správne slovo, ale na teraz to fungovalo. Ako Calliope skákala hore a dole, približujúc sa každým krokom, ktorý urobila, začala som sa znova opierať. Jej bujnenie bolo zastrašujúce.

„Oh.“ Calliope o krok odstúpila, znova sa začervenala. „Prepáč. Si hladná?“

Hlboký nádych, pomyslela som si. Nádych a výdych, nádych a výdych a možno veci začnú dávať zmysel.

„Potrebuje sa najprv obliecť,“ povedala Ella, pohybujúc sa k šatníku. „Katherine, aká je tvoja obľúbená farba?“  

„Kate. Volajte ma Kate,“ povedala som cez zaťaté zuby. Na toto bolo príliš skoro ráno. „A nemám žiadnu.“

„Nemáš obľúbenú farbu?“ povedala Calliope neveriacky, keď sa pohla, aby pomohla Elle. Vstala som a pretiahla som sa, nemohla som vidieť čo presne robia. Obe stáli pred šatníkom, ktorý vyzeral, akoby bol preplnený oblečením.

„Dnes nie,“ povedala som podráždene. „Viem sa obliecť sama, to viete.“

Ella a Calliope zápasili s niečím dlhým a modrým, a jemným z tej tlačenice oblečenia. Obidve sa otočili smerom ku mne, držali –

Oh, nie.

„Iba ak by sa mala nejaký druh neľudskej schopnosti, že sa vieš sama stiahnuť do korzetu, aby si sa obliekla sama nie v ponuke,“ povedala Ella, oči sa jej leskli. Nevedela som či to bolo z pobavenie alebo zlomyseľnosti. Dosť možné, že z oboch.

Zdvihli modré šaty, ktoré boli tak nízko strihané, žeby sa ich nedotkla ani Ava. Rukávy boli dlhé a úzke, rozprestierali sa až ku koncu a boli čipkované. Čipkované.

Oči sa mi rozšírili. „To nemôžete myslieť vážne.“

„Nepáčia sa ti?“ Calliope sa zamračila a prešla rukou po jemnej látke. „A čo niečo žlté. V žltej by si vyzerala pekne.“

„Nenosím šaty,“ povedala som so zovretou čeľusťou. „Nikdy.“

Ella si odfrkla. „To ma nezaujíma, pretože od teraz budeš. Ja mám na starosti šatník, iba ak si chcela nosiť to, čo si mala na sebe doteraz, až kým nebudeš smrdieť tak veľmi, že sa k tebe nikto nepriblíži, oblečieš si toto.“

Civela som na modrú obludnosť. „Nie som tvoja bábika. Nemôžeš sa so mnou hrať na obliekanie.“

„Áno, môžem,“ povedala Ella. „A budem. Poznám tisícky rokov módy, z ktorých si môžem vybrať a môžem ti život zmeniť na nočnú moru, ak sa pokúsiš vzdorovať. Už si si niekedy skúšala sadnúť s obručou pod sukňou?“ Uštipačne sa na mňa pozrela. „Správaj sa dobre a ja možno zvážim, že ti raz za čas dám deň voľna. Ale je to moja voľba, nie tvoja. Vzdala si sa jej v momente, keď si súhlasila, že tu ostaneš.“

„Okrem toho, všetci tu nosia šaty,“ povedala Calliope veselo. „Nemôžeš povedať, že sa ti nepáčia, pokým im nedáš šancu.“

Ella mi ponúkla šaty. „Tvoja voľba. Drahé, pohodlné šaty, ktoré si za deň dva ani nevšimneš alebo jeansy, ktoré vydržia tak týždeň.“

S nízky zavrčaním, ktoré som vypustila zozadu z hrdla, som ich schmatla a vyrazila do kúpeľne. Mohla ma prinútiť, aby som si ich obliekla, ale to neznamená, že sa mi to musí páčiť.

Zašnurovať ma trvalo skoro dvadsať minút a bolo to bez korzetu. Vytýčila som si hranicu a Ella nebola taká hlúpa, aby sa ma pokúsila nútiť aj do tohto. Šaty mi sedeli dobre bez toho, aby som sa dusila a to bolo dosť uspokojivé. A ja som nepotrebovala mať hrudník natlačený až k brade.

Keď skončili s mojim obliekaním, Calliope ma posadila a pár minút sa rozčuľovala nad mojimi myšacími vlasmi. Počas práce si pohmkávala a všetky otázky, na ktoré som sa snažila spýtať, boli buď ignorované alebo prerušené náhodnými výbuchmi spevu. Práve keď som už začala byť zvedavá, či to niekedy skončí, oznámila, že som hotová a raňajky sú pripravené.

Raňajky. Bola som taká vyhladnutá, že som ani nenamietala, keď moje nohy natlačili do páru topánok s podpätkami. Mohli sme sa o tom pozhovárať neskôr, najmä ak očakávali, že pôjdem po schodoch, ale nateraz sa s tým zmierim, hlavne ak mám prísľub jedla.

Stále sa cítiac stratená som ich nasledovala von z izby, želala som si, aby som rozumela viacerému z toho, o čo tu kráča. Takéto to bude každé ráno alebo budem mať eventuálne povolené obliekať sa sama? Mali by byť moje kamarátky, ako Calliope, ktorá sa zdala, žeby chcela byť alebo by mali dávať na mňa pozor, aby sa uistili, že sa nepokúsim utiecť?

Neboli to tie najnaliehavejšie otázky, ale tušila som, že odpovede na ne mi môže dať jedine Henry. Zatiaľ tu však stále bola jedna odpoveď, ktorú mi Calliope a Ella dlžili.

„Calliope?“ povedala som, keď ma ona s Ellou viedli cez bludisko izieb a chodieb. Údajne bola v tomto obrovskom panstve miestnosť pre raňajky, ale nebola som si istá, či im mám veriť. Mala som pocit, že sa túlame hodiny. „Čo si myslela tým, keď si sa pýtala, či som lepšia ako posledná?“

Pozrela sa na mňa prázdnym pohľadom. „Posledná?“

„Keď ste si mysleli, že spím – spomenuli ste, že som lepšia ako posledná. Posledná čo?“

Calliope moment rozmýšľala, kým jej svitlo. „Oh! Posledná. Myslela som, posledné dievča. Posledná, ktorú tu Henry mal.“

Bolo tu iné dievča? „Ako dávno to bolo?“

Calliope si vymenila pohľad s Ellou, ktorá ostávala ticho. „Pred 20 rokmi, azda?“

Takže Henry bol zjavne posledný krát batoľa. Iba ak by hovoril pravdu o vládnutí smrti, ale nebola som ešte dosť pripravená, aby som to akceptovala. „Tak prečo tu potom musím byť ja? Prečo tu už viac nie je ona?“

„Pretože z – “

Ella vylepila Calliope po ústach tak silno, že zvuk sa odrážal po miestnosti. „Pretože tu nie je,“ povedala Ella ostro. „Našou prácou nie je ti to vysvetľovať, Katherine. Ak chceš vedieť prečo tu si, spýtaj sa Henryho. A ty...“ Zazrela na Calliope.

„Oh,“ povedala som mäkko, keď mi došlo niečo ďalšie. „On – on povedal, že každý tu je mŕtvi. Je to pravda? Ste vy dve...?“

Ani Calliope ani Ella nevyzerali prekvapené mojou otázkou. Namiesto toho Ella odtiahla svoju ruku, aby nechala Calliope odpovedať.

„Všetci tu sú mŕtvi, áno,“ povedala, trela si líce a Ella na ňu škaredo pozrela. „Alebo ako Henry, nikdy živý v prvom rade.“

„Kedy ste sa... uh, narodili?“

Calliope si odfrkla. „Dáma neprezrádza svoj vek.“

Ella zaprskala a Calliope na ňu zazrela.

„Ella je taká stará, že si ani nepamätá, v ktorom roku sa narodila,“ povedala Calliope, akoby to bolo niečo za čo sa treba hanbiť.“ Potriasla som hlavou, bez slov, nevediac, či som mala naozaj veriť tomu všetkému alebo nie.

Ella nepovedala nič. Namiesto toho otvorila ďalšie dvere, aby konečne odhalila dlhú miestnosť so stolom takým veľkým, že by tam kľudne mohli sedieť tridsiati. Hlava sa mi točila z Calliopinej historky a chvíľu mi trvalo uvedomiť si, že miestnosť už bola zaplnená ľuďmi.

„Váš dvor,“ povedala Ella sucho. „Sluhovia, tútori, ktokoľvek s kým môžeš prísť do kontaktu. Všetci ťa chceli stretnúť.“

Zastavila som sa vo dverách, cítila som ako sa mi krv vytráca z tváre. Boli tam tucty párov očí, ktoré na mňa civeli a zrazu som bola bolestne rozpačitá.

„Budú tu, kým budem jesť?“ zašepkala som. Nemohla som prísť na lepší spôsob, ako sa uistiť, že nič nezjem.

„Môžem ich poslať preč, ak chceš,“ povedala Calliope a ja som prikývla. Poskočila dopredu a dvoma tlesknutiami rúk väčšina z nich začala pochodovať preč. Pár tých, ktorí mali na starosti jedlo, ostalo, spolu s dvoma mužmi, ktorí stáli na strane, obaja vybavení hroznými zbraňami. Vysoký blonďák bol taký nehybný, že mohol byť aj socha a brunet sa vrtel, akoby stáť nehybne a byť ticho, bolo niečo, vo čom nebol dobrý. Nemohol mať viac ako dvadsať.

„Stále budeš strážená,“ povedala Ella a ja som sa na ňu vyplašene pozrela. Musela vidieť, že na ňu pozerám.  Pohla sa dopredu s pôvabom jeleňa a mávla rukami k miestu na stole, kde bolo jedlo. „Tvoje miesto.“

Nasledovala som ju, snažila som sa nepotknúť na leme mojich dlhých šiat a posadila som sa. Teraz už bolo v miestnosti iba okolo tucet ľudí, ale stále na mňa pozerali.

„Vaše raňajky, Vaše veličenstvo,“ povedal muž, o krok pristúpil, aby predo mňa naservíroval zakrytý tanier. Ella zdvihla pokrývku, nedávajúc mi šancu, aby som to urobila sama.

„Uh, vďaka,“ povedala som zmätene. Vaše veličenstvo? Zdvihla som vidličku, pripravená napichnúť si kúsok ovocia a zjesť ho, ale predtým ako som to mohla urobiť ma chytila bledá ruka.

Vzhliadla som, prekvapená, že nad sebou vidím stáť Calliope, jej modré oči rozšírené. „Ja ochutnám prvá,“ naliehala. „To je to, čo mám robiť.“

Šokovane som vyhŕkla. „Ty skúšaš moje jedlo?“

„Keď sa rozhodneš jesť, tak áno,“ povedala nesmelo. „Skúšala som aj tvoju včerajšiu večeru. Ale nemusíš jesť, pokým si tu, to vieš. Nakoniec zabudneš, aký je to pocit. Ale ak ja tak chceš, musím – “

„Nie,“ povedala som, odsunula som stoličku tak hlasno, že zakvílila na mramorovej dlážke. Zavalil ma stres z predošlého dňa a zmätok z rána, rozbil sa každý posledný kúsok sebaovládania, ktorý som ešte mala.

„Nie, to sa nestane. Toto je smiešne – ochutnávači jedla? Ozbrojené stráže? Vaše veličenstvo? Prečo? Čo by som tu mala robiť?“

Všetci sa zdali ohromení mojím výbuchom a chvíľu trvalo, kým niekto prehovoril. Keď prehovorili, bola to Ella. „Súhlasila si, že tu ostaneš šesť mesiacov v roku, áno?“

„Áno,“ povedala som frustrovane. Nepochopili ma. „Ale nesúhlasila som s ochutnávačmi jedla alebo – alebo ničím z tohto.“

„Súhlasila,“ povedala pokojne. „Je to súčasťou dohody.“

„Prečo?“

Nikto mi neodpovedal. Stisla som svoju sukňu tak silno, že som myslela, že sa roztrhne. „Chcem vidieť Henryho,“ povedala som. „Chcem sa s ním rozprávať.“

Ticho bolo ohlušujúce a niečo vo mne sa zlomilo.

„Chcem sa s ním rozprávať!“

„Som tu.“

Zvuk jeho hlasu, nízky a hladký, ma vydesil. Otočila som sa, podarilo sa mi stratiť rovnováhu a ledva som sa zachytila na stoličke. Henry stál predo mnou, oveľa bližšie, ako som očakávala. Jeho mladá a bezchybná tvár bola prázdna a moje srdce vynechalo úder. Keď sa mi podarilo získať späť hlas, bolo to skôr zapišťanie, ale bolo mi to jedno. Chcela som odpovede.

„Prečo?“ povedala som. „Prečo som tu? Nie som tvoja princezná a nesúhlasila som s ničím z tohto, tak prečo sa to deje?“

Henry mi ponúkol ruku a ja som zaváhala, ale nakoniec som ju prijala. Jeho koža bola prekvapujúco teplá oproti mojej. Nevedela som, čo som očakávala – ľad, možno. Nie teplo. Žiadny dôkaz života.

„Zavri oči,“ zamumlal a ja som zavrela. O chvíľu neskôr som na tvári zacítila chladný vánok a oči sa mi rozleteli. Boli sme vonku, uprostred prepracovanej a dobre pestovanej záhrady s tichými fontánami rozptýlenými medzi kvetmi a živými plotmi. Kamenná cesta viedla odtiaľ, kde sme stáli do zadnej časti panstva, ktoré sa črtalo v diaľke, ľahko pol míľu ďaleko. Cerberus, veľký pes z lesa, klusal privítať Henryho a on ho poriadne poškrabal za ušami.

Žalúdok mi padol ku kolenám a v tvári mi neostala žiadna farba. „Ako si to –“

„Časom,“ povedal. Skrehnuto som sa posadilo na roh fontány. „Včera si povedala, že toto nechceš robiť a ja ťa neobviňujem. Avšak teraz, keď bola dohoda uzavretá, už sa nemôže rozviazať. V noc keď si zachránila život svojej priateľky si ukázala guráž a ja ťa žiadam, aby si ju v sebe ešte raz našla.“

Zhlboka som sa nadýchla, snažila som sa nájsť aspoň štipku tej tak zvanej guráže, o ktorej ma presviedčal, že ju mám. Všetko čo som našla, bol strach. „Vtedy v Edene si povedal – si povedal, že ak si prečítam mýt o Persefone, pochopím to, čo chceš,“ povedala som trasúcim sa hlasom. „Môj priateľ James mi povedal, že bola kráľovnou podsvetia a ja som to čítala v knihe, keď som mala –“ potriasla som hlavou. To nebolo dôležité. „Je to pravda?“

Prikývol. „Bola to moja žena.“

„Bola? Existovala?“

„Áno,“ povedal, jeho hlas jemnejší. „Zomrela pred mnohými rokmi.“

„Ako?“

Henryho výraz bol prázdny. „Zamilovala sa do smrteľníka a potom čo zomrel, sa rozhodla, že sa k nemu pridá. Nezastavil som ju.“

V tom vyhlásení bolo tak veľa častí, ktorým som nerozumela, že som si nebola istá, kde začať. „Ale ona bola mýtus. Nie je možné, aby skutočne existovala.“

„Možno,“ povedal, jeho pohľad vzdialený. „Ale ak sa deje toto, kto môže povedať, čo je skutočné a čo nie?“

„Logika,“ povedala som. „Zákony prírody. Racionálnosť. Niektoré veci proste nie sú možné.“

„Potom mi povedz, Kate – ako sme sa dostali von?“

Rozhliadla som sa, napoly očakávajúc, že to zmizne, ako nejaká komplikovaná ilúzia. „Knokautoval si ma a priniesol si ma sem?“ ponúkla som slabo.

„Alebo tam možno boli padacie dvere, ktoré si nevidela.“ Natiahol sa, aby ma vzal za ruku a ja som stuhla. Vzdychajú prešiel prstami po mojich a potom sa odtiahol. „Vždy tu je nejaké racionálne vysvetlenie, ale niekedy sa veci môžu zdať iracionálne alebo nemožné, ak nepoznáš všetky pravidlá.“

„Takže čo?“ povedala som. „Hovoríš mi, že sa len tak stalo, že grécky boh si postavil panstvo uprostred lesov v krajine na druhej strane sveta?“

„Ak žiješ veky, svet sa stane oveľa menším miestom,“ povedal. „Mám domov v mnohých krajinách, vrátane Grécka, ale uprednostňujem túto samotu. Je to tu mierumilovné a užívam si ročné obdobia, a dlhú zimu.“

Sedela som veľmi ticho, nevedela som, čo na to povedať.

„Mohla by si sa pokúsiť uveriť mi?“ povedal Henry. „Len teraz. Aj keď to znamená potlačiť všetko, čo si sa učila, urobíš mi prosím láskavosť a pokúsiš sa akceptovať, čo ti hovorím, bez ohľadu na to, aké nepravdepodobné sa to môže zdať?“

Stlačila som pery a pozrela som sa dole na svoje ruky.

„To je to, čo robíš? Predstieraš?“

„Nie.“ V jeho hlase som mohla počuť úsmev. „Ale ty môžeš, ak chceš. Ak to tak bude pre teba jednoduchšie.“

Toto len tak nezmizne. Aj keď to všetko bol jeden veľký trik, ak to bolo všetko od začiatku naplánované, aby som vyzerala ako blázon alebo akákoľvek bola jeho hra, potom všetko, čo som mohla robiť, bolo čakať na pointu.

Ale obraz Avy ležiacej v kaluži jej vlastnej krvi s buchnutou hlavou mi zaplavil myseľ, rovnako ako pocit chladného vánku na mojej tvári , keď chvíľu predtým sme boli v srdci panstva. A moja mama živá a zdravá v Central Parku – o čokoľvek tu šlo, skôr či neskôr budem musieť čeliť faktu, že to nebolo nič, čo by som dovtedy zažila.

„V poriadku,“ povedala som. „Predstierajme, že toto je naozaj raj a všetci sú tu mŕtvi, a Ella s Calliope majú milión rokov, a ty si naozaj ten, ktorý hovoríš, že si –“

„Netvrdím, že som niekto okrem seba,“ povedal, kútikom úst mu šklbalo.

Urobila som ksicht. „Fajn, predstierajme, že toto všetko je skutočné, mágia je možná a zúbkové víly existujú.  A niekde dole pod čiarou som si neudrela hlavu a ty na papieri nemáš, že si šialený. Čo má čo tvoja umierajúca žena robiť so mnou?“

Henry bol na dlhú chvíľu ticho. „Ako som povedal, radšej si vybrala, že zomrie, akoby zostala so mnou. Bol som jej manžel, ale jeho jednoducho milovala viac.“

Súdiac podľa jeho bolestného výrazu na tom nebolo nič jednoduché, ale netlačila som naňho. „Vieš, že vyzeráš príliš mlado na to, aby si bol ženatý, že? povedala som v pokuse o odľahčenie nálady. „Mimochodom, aký si starý?“

Kútikmi pier mu opäť myklo. „Starší, ako vyzerám.“ Po chvíli dodal. „Možno ma milovala, ale nikdy to nebola jej voľba. Bol to môj posledný dar pre ňu, nechať ju ísť.“

V jeho hlase bola známka smútku, čomu som veľmi dobre rozumela. „Prepáč,“ povedala som. „Ja som. Ja len stále nerozumiem, prečo som tu.“

„Sám som vládol skoro tisíc rokov, ale pred storočím som súhlasil iba so sto navyše, kým mi moji bratia a sestry vezmú moju ríšu. Nemôžem to zvládať sám, už viac nie. Je toho proste príliš mnoho, aby som to robil sám. Odvtedy som hľadal partnerku a ty si posledná, Kate. Túto jar bude urobené konečné rozhodnutie. Ak budeš prijatá, budeš so mnou vládnuť ako moja kráľovná šesť mesiacov v roku. Ak nie, vrátiš sa k svojmu starému životu bez akejkoľvek spomienky na tento čas.“

„To je to, čo sa stalo ostatným?“ povedala som, nútila som prejsť otázku mojimi suchými perami.

„Ostatné...“ Sústredil sa na niečo v diaľke. „Nemám v úmysle ťa vystrašiť, Kate, ale nikdy ti nebudem klamať. Potrebujem, aby si mi verila a potrebujem, aby si pochopila, že si mimoriadna. Vzdal som sa predtým, ako si prišla.“

Stisla som ruky k sebe, aby som im zabránila triasť sa. „Čo sa im stalo?“

„Niektoré sa zbláznili. Ďalšie to sabotovali. Žiadna z nich nedospela ku koncu, samé prechádzali skúškami.“

„Skúškami?“ civela som naňho. „Sabotovali?“

„Ak by som vedel viac, povedal by som ti, ale preto sme podstúpili také extrémne opatrenia, aby sme ťa ochránili.“ Zaváhal. „Pokiaľ ide o skúšky, bude ich sedem a budú to základy, podľa ktorých sa rozhodne, či si hodná vládnuť.“

„Nesúhlasila som so žiadnymi skúškami,“ zastavila som sa. „Čo sa stane, ak prejdem?“

Pozeral sa na svoje ruky. „Staneš sa jednou z nás.“

„Z nás? Myslíš, mŕtvych?“

„Nie, to nie je to, čo myslím. Premýšľaj – poznáš mýt, no nie? Kto bola Persefona? Čo bola?“

Zabodol sa do mňa strach, rezal ma zvnútra. Ak je to, čo tvrdí pravda, potom uniesol Persefonu a prinútil ju vziať si ho a bez ohľadu na to, čo hovoril, nemohla som si pomôcť, ale zaujímalo ma, či sa pokúsi o to isté so mnou. Ale moja racionálna časť nemohla prehliadnuť očividné. „Ty si naozaj myslíš, že si boh? Vieš, že to znie šialene, že?“

„Som si vedomý toho, ako to musí znieť,“ povedal Henry. „Koniec koncov, už som to predtým robil. Ale áno,  som boh – nesmrteľný, ak chceš. Fyzické zastúpenie aspektu tohto sveta a tak dlho ako existuje, existujem aj ja. Ak uspeješ, staneš sa tým i ty.“

S pocitom závratu som vstala tak rýchlo, ako som v tých prekliatych opätkoch mohla. „Počuj, Henry, toto všetko znie úžasne a všetko, ale to čo mi hovoríš, je z mýtu, ktorý ľudia vymysleli pred tisíckami rokov. Persefona nikdy neexistovala a ak aj áno, nebola bohom, pretože žiadne také veci – “

„Ako si želáš, aby som to dokázal?“ Stál so mnou.

„Neviem,“ povedala som váhovo. „Urob niečo božské?“

„Myslel som, že to som už urobil.“ Oheň v jeho očiach neslabol. „Možno sú tu veci, ktoré ti nepo – nemôžem – povedať , ale nie som klamár a nikdy ťa klamať nebudem.“

Z intenzity jeho hlasu som sa scvrkla. On naozaj veril tomu, čo hovorí. „To je nemožné,“ povedala som jemne. „No nie?“

„Ale deje sa to, takže je možno čas, aby si prehodnotila, čo je možné a čo nie.“

Premýšľala som, že odkopnem opätky, zamierim dole cestou k prednej bráne a odídem, ale myšlienka na sen s mojou mamou, ma zastavila. Ako časť zo mňa chcela kvôli nej ostať a prekonať svoj skepticizmus, teplota klesla o dvadsať stupňov a ja som sa zachvela.

„Kate?“

Stuhla som s nohami prilepenými k zemi. Poznala som ten hlas a po včerajšku som očakávala, že ho už nikdy znova nebudem počuť.

„Všetko je možné, ak tomu dáš šancu,“ povedal Henry sústreďujúc sa na niečo nad mojím ramenom. Otočila som sa.

Ani nie desať palcov od nás stála Ava.