KAPITOLA 16   RIEKA STYX

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Zvyšok ráno som strávila v posteli plačom. Hlava ma bolela a celé telo som mala také boľavé, že vstať sa nezdalo možné, ale všetko o čom som mohla premýšľať, bol spôsob, akým sa na mňa Henry pozrel, predtým ako odišiel. Akoby ma nikdy viac nemal vidieť.

Nebolo to fér a za boha som nechápala, prečo to urobil. Bolo to preto, že som mu povedala, že ho milujem? Bolo to rýchle a veľmi som nad tým neuvažovala, ale potom čo som to povedala, som vedela, že je to pravda. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, čo by mu dalo ďalšiu šancu, aj keď to znamenalo, že som sa vzdala akejkoľvek voľby, ktorú som vo svojom živote mala a ak sa toto nerovnalo láske, nevedela som, čo áno. Ale nebolo to tak, že som očakávala, že mi lásku opätuje.

Čím viac som o tom premýšľala, tým viac kúskov som dávala dokopy. Vyznanie, ktoré mi vypadlo z úst v spŕške slov, ktorú som nemohla zastaviť – náhla potreba byť s ním – varovanie, aby som nejedla. Bola som otrávená. Lenže tento krát, aj Henry a Calliope, a všetci sme prežili.

Nezamýšľali ma zabiť. Bolo to afrodiziakum.

Keď som pochopila, všetko sa mi zdalo oveľa jasnejšie. Jediná otázka bola kto? Snažil sa niekto mňa a Henryho potlačiť správnym smerom alebo bolo za tým niečo iné. A ak bolo, kto ma nenávidel dosť na to, aby sa o to vôbec pokúsil?

Jediný človek, o ktorom som mohla premýšľať, bola Ella. Nenávidela Avu a ak si možno myslela, že som bola na jej strane... alebo si možno myslela, že zbaviť sa ma, znamená zbaviť sa aj Avy. Spôsob, akým sa Ava v poslednej dobre správala, skoro som ju nemohla viniť. Ale čo mohla Ella získať?

James? Tú myšlienku som zamietla tak rýchlo, ako sa objavila. Posledná vec, ktorú chcel, bolo, aby sme sa ja a Henry zblížili. Bolo možné, že jeho zámerom bolo, aby Henry zúril a ignoroval ma po zbytok môjho pobytu, ale bolo to riziko, o ktorom som si bola istá, že by ho James nepodstúpil. Dávať Henrymu akúkoľvek výhovorku, aby sa do mňa zamiloval a bojoval za svoju ríšu, by bolo nebezpečné. Okrem toho, jediný nepochybný spôsob, ako to zastaviť, bolo, aby zaistil, že zlyhám v skúške a –

Krv v mojich žilách sa zmenila na ľad. Samozrejme. Skúšky. Obžerstvo, sedem smrteľných hriechov – smilstvo (chtíč).

Žalúdok mi naplnilo zúfalstvo. Zlyhala som, že? Aj keď to nebola moja vina, aj keď to bolo afrodiziakum, nezáleží na tom. Preto bol Henry taký rozčúlený. Nič iné nedávalo zmysel, iba ak by jeho náklonnosť bola naozaj vynútená.

O tom som nechcela rozmýšľať. Nechcela som rozmýšľať ani o možnosti zlyhania, tak som sa namiesto toho vyhrabala z postele, vďačná, že Nicholas stál pred mojou izbou ,nie v nej. Bez liekov proti bolesti som sa musela vyrovnať s bolesťou a mukami, zjavnými vedľajšími efektmi hocakej drogy, ktorú som dostala, ale dokonca aj tie boli teraz jednotvárne.

Obliekla som sa a napriek protestujúcemu telu, som pozdvíhala oblečenie z predchádzajúcej noci a ustlala posteľ. Rada musela vidieť, čo sa stalo, že to bolo na nás narafičené. Ak boli všetci takí féroví a spravodliví, nemohli chcieť, aby som kvôli tomuto zlyhala. Lipla som na tejto nádeji, na tejto poslednej šanci a nútila som sa zatlačiť ostatné možnosti bokom. Všetko bude v poriadku. Musí byť.

Calliope prišla krátko pred západom slnka, vyzerala tak choro, ako som sa ja cítila. Bola bledá a triasla sa, a namiesto toho, aby ju poslal preč, ako to Nicholas urobil so všetkými sluhami, ktorí sa ma snažili skontrolovať, jej ponúkol rameno a odprevadil ju dnu.

„Calliope?“ povedala som zo svojho miesta blízko okna, stočená do klbka v jednom z preplnených kresiel. „Si v poriadku?“

„Som v pohode,“ povedala s unaveným úsmevom, keď jej Nicholas pomáhal na stoličku. „Dôležitejšia otázka je, ako sa máš ty?“

Počkala som s odpoveďou, kým Nicholas odišiel, hoci som si bola istá, že cez dvere mohol všetko počuť.

„Unavene,“ priznala som. „Dosť ubolene.“

Malo to nečakané následky. Calliope skrivila tvár a v kratšom čase, ako mi trvalo vytiahnuť sa zo stoličky, vzlykala. „Oh, Kate. Je mi to ľúto, nevedela som to, kým som to nepustila a snažila som sa niekoho poslať, aby ťa varoval, ale bolo príliš neskoro a nevedela som, čo robiť –“

Kľakla som si vedľa jej stoličky, chytila som ju za ruku. „Neospravedlňuj sa. Nemala si to, ako vedieť a je mi ľúto, že sa dostali aj k tebe.“

Jej dolná pera sa triasla, ale zdalo sa, že sa statočne usiluje, aby sa udržala pod kontrolou. „Mala som počkať pár minút. Bolo to odo mňa hlúpe a mohlo ťa to zabiť.“

„Ale nezabilo,“ povedala som. „Obe sme v poriadku. Všetci traja sme v poriadku.“

Civela na mňa, jej oči skoro neprirodzene široké. „Ale ty a Henry...“

Prehltla som hrču v mojom hrdle. „To je v poriadku, Calliope, naozaj. Ak zabralo toto, potom by sa to pravdepodobne nakoniec nejako stalo. A ak to nestačí, nebudem si to pamätať, takže buď tak alebo onak.“

Temný výraz na jej tvári mi povedal, že mi neuverila. Ani ja som si neverila. Jeho extrémna reakcia na drogu odvrátila moju pozornosť od premýšľania o fakte, že v predchádzajúcu noc sa stalo niečo závažnejšie a nemala som pocit, akoby sme boli úplne potopení. Toto nemal byť veľký problém; mala som sa cítiť rozčúlene a špinavo alebo prinajmenšom zmätene ohľadom toho, ako sa cítiť ohľadom celej tejto veci. Ale v tomto okamihu som sa oveľa viac znepokojovala kvôli Henrymu než kvôli sebe.

„Prečo si myslíš, že to bolo neodvratné, že šiel s tebou do postele?“ povedala Calliope opatrným hlasom, ktorý som nevedela prečítať.

„Existujú klebety, že nikdy... že on a Persefona ani...“ Stopla sa, jasne znepokojená.

Otvorila som ústa, celkom odhodlaná povedať niečo inteligentné, ale jediná vec, ktorú som dokázala vyhŕknuť, bolo, „on bol panic?“

„Nikto to nevie naisto,“ povedala Calliope rýchlo. „Na Persefonu bol veľmi majetnícky, ale ju miloval. Ona mu len lásku neopätovala, to je celé. Mali oddelené spálne a všetko.“

Zamračila som sa. „O to sa so mnou nemusí obávať.“

„O ktorú časť?“

„O tú časť, kde mu neopätovala lásku. Mám na mysli, ak by sme sa stretli na ulici alebo niečo, pravdepodobne by som sa ani neobťažovala – mám na mysli, je nádherný.“ Pamätala som si, čo James povedal pred toľkými mesiacmi a zvládla som malý úsmev. „Je desina. Dokonca dvanástka, a ja nie som nikde blízko. Nikdy by som si nevypracovala takú odvahu prehovoriť k nemu na vlastnú päsť. Ale keď som ho spoznala...“ Bolo to patetické a ťažké si to priznať, ale bola to pravda. A možno ak by to Calliope pochopila, necítila by sa v prvom rade taká vinná, že dovolila, aby sa to stalo. „Milujem ho. Nerozumiem tomu, ako ho ktokoľvek mohol spoznať a nemilovať ho.“

Calliope civela na koberec, líca červené. „Ani ja.“

Bola som ticho, nevedela som, ako odpovedať. Chcela vôbec, aby som to počula? Ale nepovedala nič ďalšie, tak som na ňu netlačila. Nakoniec som sa postavila na boľavé nohy a zvalila späť na stoličku, zvíjajúc sa, keď moja hlava zaprotestovala. Nebol to koniec sveta, ale bolo to dosť zlé na to, aby som bola rada, že som nemusela putovať  dole do jedálne na dnešnú večeru.

„Mám nápad,“ povedala Calliope veselo. Jej živá nálada, taká rozdielna od tej, ktorú mala len pred pár sekundami, ma vystrašila.

„Áno?“ povedala som, nemala som v úmysle znieť tak podozrievavo, ako som znela.

„Piknik – zajtra, keď sa obe zotavíme. Môžem odísť k rieke a zobrať si deku a všetko. Malo by byť teplo.“

Keď som sa dobre pozrela na to, aká je rozžiarená, nebol žiaden spôsob, ako by som mohla povedať nie. Cítila sa dosť zle za to, že dostala Henryho a mňa do problémov a popoludnie strávené preč od tejto drámy a zmätku sídla, znelo dobre. Myšlienka na rieku mi stále dole chrbticou posielala triašku, ale zo všetkých síl som sa to snažila ignorovať.

„To znie skvele,“ povedala som a Calliope sa zacerila. Prinajmenšom to bude slúžiť ako milé rozptýlenie od možnosti, že som už zlyhala.

Henry sa v tú noc neukázal a po prvý raz od Vianoc som spala sama. Snažila som sa o tom príliš nepremýšľať, ale v tme s Pogom skrúteným vedľa mňa, to bolo nemožné. Bol na mňa nahnevaný, lebo som dosiahla, že so mnou spal a následne kvôli tomu zlyhala? Ale neprinútila som ho, že? Nesnažil sa ma zastaviť.

Bol na mňa nahnevaný, lebo som mu povedala, že ho milujem a teraz keď droga stratila účinok, si uvedomil, ako hlúpo to znelo? Alebo sa za to cítil vinný? Nezaujímalo ma, či stálo miloval Persefonu. Hoci som ju vlastne nemala rada, on bol oddaný a lojálny, a to že stále mohol milovať niekoho, kto bol k nemu taký strašný – nebolo to nič, za čo by sa mal cítiť vinný.

Iba ak by sa cítil vinný za to, že svoju ženu miloval tak veľmi. Mal pocit, že ju zradil?

Bola to nehoda, nie chyba, iba ak si Henry myslel, že je. Možno to nebolo presne tak, ako som si predstavovala, že sa to celé stane, ale nebolo to ani také zlé, aby sa kvôli tomu cítil tak, že sa musí držať ďalej. Že?

Alebo sa možno cítil vinný za to, že podľahol a pomohol mi zlyhať. Aj keby to bola pravda, nevysvetľovalo to jeho neprítomnosť. Nebola to jeho chyba a ak som naozaj zlyhala, nemalo viac zmysle, aby som ostávala v Edenskom panstve. Ale stále som bola tu a to muselo niečo znamenať.

Spala som zle a dokonca ani moje sny s mamou mi nepriniesli útechu. Bola som tichá a uzavretá, a zatiaľ čo sa ma znova a znova pýtala, čo sa deje, nemohla som sa prinútiť povedať jej to. Nenávidela som sa za to, nechcela som premárniť tých posledných pár týždňov s ňou, ale aj keby som o tom s ňou mohla hovoriť, nevedela som, čo by som povedala. Vkladala všetky svoje nádeje o mojej budúcnosti do Henryho a ja som jej nemohla povedať, ako strašne som ich dokázala zničiť. Zlomilo by jej to srdce a aspoň jedna z nás si zaslúžila byť šťastná.

Premýšľanie o Henrym bolelo a ráno neprinieslo žiadnu úľavu. Snažila som sa opustiť svoju spálňu, ale Henryho príkazy sa nezmenili: trčala som v izbe, pokým ma niekto, komu Henry veril – čo vyzeralo byť obmedzené na jeho, Nicholasa a Calliope – neprišiel vyzdvihnúť. Nebolo kam ísť, ale nepáčilo sa mi byť zavretá v klietke.

Ale nebolo to presne také isté, ako posledných šesť mesiacov? Malý hlások vzadu v mojej hlave bol prekvapivo horký. Nebola som zavretá v klietke ako nejaké zviera, akoby som mu patrila?

Nie. Nakráčala som do tohto dobrovoľne a on dal jasne najavo, že tu nie som držaná proti svojej vôli. Bolo odo mňa hrozné si vôbec myslieť niečo iné. Nebola som Persefona.

Calliope ma prišla vyzdvihnúť na obed, piknikový kôš v ruke. Vyzerala taká šťastná, že sa zdalo, že rozhovor, ktorý sme mali deň predtým, sa nikdy nestal a ja som sa neodvážila vytiahnuť to. Spojili sme ramená a zatiaľ čo sme prechádzali chodbami, držala som oči otvorené kvôli nejakej známke po Henrym. Bol vždy tam, kde som ho potrebovala , ale teraz nebolo po ňom ani známky.

Keď sme opustili dom, Nicholas sa vliekol pár stôp za nami. Hoci bolo sledovanie stále nepríjemné, bolo pohodlné mať ho tam; krívanie alebo nie, nikto nemohol byť dosť šialený, aby si s ním začal. Pogo tiež vyzeral, že ho má rád, keď ho prenasledoval cez záhradu, nalepený na Nicholasa miesto mňa.

„Kate?“

Vzhliadla som na zvuk svojho mena, ale dostala som sa iba tak ďaleko. V okamihu bol Nicholas medzi mnou a Avou, ktorá stála na druhej strane fontány. Od Vianoc to bolo najbližšie, ako som k nej bola.

Nechcela som ju ignorovať, ale medzitým všetkým, čo sa stalo s Henrym, to bola len ďalšia vec, na ktorú som nemohla nájsť energiu, aby som ju vyriešila. Cítila som sa kvôli nej vinná a práve teraz som cítila dosť vecí aj bez toho, aby som tam navŕšila aj toto.

„Kate – “ Ava sa pokúsila pohnúť okolo Nicholasa, ale bol dôkladný. „Prosím. Nepustia ma do tvojej izby a ja potrebujem – “

„Nepochopila si to?“ povedala Calliope tak zlomyseľne, že som na ňu prekvapene pozrala. „Nechce sa s tebou rozprávať.“

Mohla som vidieť Avin výraz pod Nicholasovým ľavým lakťom a vyzerala omráčene. „Kate,“ povedala, z očí jej vyvierali slzy. „Prosím. Len minútu.“

Stála som tam s nohami vrastenými do zeme. V živote som ju nevidela takú vystrašenú a proti svojmu najlepšiemu úsudku som povedala, „čo je?“

Nervózne sa pozrela na Nicholasa a Calliope. „Môžeme sa rozprávať osamote?“

Nicholas sa zamračil. „Nikto s ňou nie je sám.“

„Prosím, Nicholas,“ povedala Ava takým dôverným spôsobom, že som bola zvedavá, či šla aj doňho. „Potrebujem len chvíľku –“

Calliope ju prerušila. „Teraz odchádzame.“ Ťahajúc ma za lakeť, ma viedla k lesu. Nebojovala som s ňou, hoci len pred pár dňami by som na rozhovore s Avou trvala. Ale niekto musel Henrymu a mne toto urobiť a tak veľmi ako som tú myšlienku nenávidela, Ava na to mala motiváciu. Všetko čo musela urobiť, bolo prekĺznuť do kuchyne a dať to do nášho pitia. Možno sa len snažila pomôcť, postrčiť mňa a Henryho, neuvedomujúc si, aké to bude mať dôsledky. Alebo sa možno snažila mi všetko zničiť, aby som sa cítila tak osamelo ako ona. Ani jedna možnosť nebola príjemná.

Keď sme došli k okraju lesa, letmo som sa pozrela ponad plece a videla som, že Nicholas drží Avu za plece, bránil jej, aby nás sledovala. Bojovala, vrtela sa, aby mu bola tvárou a dávala mu lekciu, za ktorú som bola rada, že ju nepočujem. Ale aspoň nás nesledovala.

„Aké trápne,“ povedala Calliope, opatrne prekračujúc hrubý koreň, ktorý trčal zo zeme. „Musí byť hrozné, byť v jej pozícii, ale to nie je ospravedlnenie pre také správanie.“

Odvážila som sa na ďalší pohľad. Nicholas nás teraz nasledoval a Ava sedela na kraji fontány, plecia jej klesli. Sledovala ma.

Otočila som hlavu, aby som sa pozerala priamo vpred, neobzrela som sa späť po zvyšok túry. Bola som ticho, snažila som sa roztriediť myšlienky, ale hlavu som stále mala trocha zmätenú z čohokoľvek, čo som mala v horúcej čokoláde. Mýlila som sa? Bolo možné, že tiež počula o tom jede? Znepokojovala sa?

Ale čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si uvedomovala, že bola s najväčšou pravdepodobnosťou podozrivá. Po tom čo sa stalo na Vianoce, som ju nemohla viniť za to, že bola na mňa nahnevaná, a že som mala tak veľa vecí, ktoré ona nie. Život, príležitosť – a aspoň na deň som mala Henryho.

Čo bol ďalší krok? Dala je jej žiarlivosť dostatočnú motiváciou, aby sa ma pokúsila zabiť? Alebo počula o Henryho reakcii a to bolo dosť, aby ju to uspokojilo.

„Rieka je tadiaľto,“ povedala Calliope, vyrušujúc ma z myšlienok, keď sme sa vybrali cestou cez lesnú pôdu. Pozerala som sa dole, keď som kráčala, nechcela som zakopnúť.

Usilovala som sa prísť s niečím, čo by som povedala, čo by nezahŕňalo Avu. „Tečie cez celé miesto?“ Nepamätala som si, žeby som videla rieku na druhej strane živého plota.

„Prechádza podzemím,“ povedala Calliope, akoby to bolo úplne normálne. „Počula som, že sa tam Ava raz skoro utopila. Je to pravda?“

„Neutopila sa skoro,“ povedala som, škľabiac sa na tú spomienku. „Utopila sa. Ja som musela za ňou skočiť. Tak zomrela – udrela si hlavu na skale.“  Sústredila som sa na lesnú pôdu, nechcela som premýšľať o tej noci.

„Čo si myslíš, že by si teraz robila, ak by si nebola tu? Ak by Ava nezomrela?“

To bola presne tá otázka, ktorej som sa posledných šesť mesiacov vyhýbala. „Neviem. Predpokladám, že by som bola späť v New Yorku.“

„So svojou mamou?“

Vzdychla som. „Nie. Tá teraz zomiera.“ Povedať to bolo oveľa ľahšie, ako som očakávala. „Chcela, aby som zostala v Edene a dokončila strednú, ale nemyslím, že to budem môcť urobiť.“

Calliope po mne strelila súcitným pohľadom, ale ja som nechcela jej ľútosť. „Čistinka je hneď tu,“ povedala a nazerala cez stromy, uvidela som ju – lúku vo veľkosti mojej spálne. Počula som rieku, ktorá neďaleko zurčala. „A čo tvoj otec?“

„Čo s ním?“ povedala som. „Nikdy nebol súčasťou. Neviem kto to je a je mi to jedno. Vždy sme boli v pohode aj bez neho.“

„Už viac nie ste také v pohode,“ povedala Calliope jemne. Ignorovala som ju. Mama o otcovi hovorila zriedka a už v skorom veku som sa naučila, že ho nemám spomínať. Nebola to tak, že by sa zdala kvôli nemu nahnevaná alebo zatrpknutá. Nebolo jednoducho, čo povedať. Nebolo ženatí, ja som sa nepýtala, čo sa stalo a tak to bolo. Akékoľvek fantázie, ktoré som o ňom mala, keď som bola malá, že sa jedného dňa ukáže vo dverách a objíme ma, kúpi mi zmrzlinu a hračky – boli teraz už dávno preč. Mama a ja sme boli tím. Nepotrebovali sme nikoho iného.

S Calliope sme rozložili piknik v tichosti, ona rozložila deku a ja som sa hrabala v jedle.

Zapamätať si sľub Henrymu bolo ťažké, keď som pozerala priamo na košík natlačený sendvičmi a macarónmi a smaženým kuraťom a rovnako lahodnými dezertmi, ktoré mi podávali každý večer, ale dokázala som to. Ťažko.

„Prepáč – vyzerajú chutne, ale nemôžem jesť,“ povedala som. „Nie som veľmi hladná.“

„Iste, že si,“ povedala, narovnala roh deky a capla do stredu. Na kraji čistinky sa črtal Nicholas, vyzeral mrzuto. „Neraňajkovala si. Okrem toho, ja jem tiež, pamätáš?“

„Nie je to – “ Zahryzla som si do pery. Posledná vec, ktorú som chcela, bolo uraziť ju, ale nemohla som jej veľmi dobre povedať, že je to skúška. „Po tom čo sa stalo... som to sľúbila Henrymu, to je všetko. Prepáč. Mala som ti to povedať predtým, ako si sem toto všetko dovliekla.“

Čakala som, kým niečo povie, ale jej výraz bol nečitateľný. Nakoniec sa usmiala, hoci jej nesiahal k očiam. „To vôbec nie je problém. Vadilo by ti ak...?“

„Vôbec nie,“ povedala som.  „Daj si, naozaj. A nevšímaj si môj vrčiaci žalúdok.“

Začala rozbaľovať košík a ja som si sadla oproti nej, zložila som si kolená k hrudi. Nebola som veľmi ďaleko od miesta, kde som po prvý raz stretla Henryho. Bolelo premýšľať o tom, tak som sa otočila, namiesto toho som sa sústredila na Poga, ktorý skákal okolo trávy. „Calliope? Môžem sa ťa opýtať niečo osobné?“

Nevzhliadla od rozbaľovania. „Samozrejme.“

Zbežne som pozrela na Nicholasa, ktorý bol stále v dosluchu. „Má to niečo s... um, látkou, ktorá bola v horúcej čokoláde.“

„Oh.“ Líca sa jej sfarbili. Možno by bola lepšie, ak by Nicholas...“

„Správne.“ Vyčistila som si hrdlo. „Nicholas? Vadilo by ti, ak si nám dal pár minút?“

Opatrne sa medzi nami pozeral tam a späť.

„Sľubujem, že nikto na mňa nevyskočí a nenapadne ma uprostred lesa,“ povedala som s ponurým úsmevom. „A ak áno, Calliope a Pogo ma ochránia. Len pár minút, prisahám.“

„Dám na ňu pozor,“ povedala Calliope a Nicholas ustúpil, strácajúc sa v stromoch.

„Ako si to zvládla? Tá vec čo mňa a Henryho...“ Teraz som bola na rade s červenaním ja. Miesto toho, aby urobila to isté, sa v Calliopiných očiach blyslo niečo nečitateľné.

„S nikým sa nevídam a nemala som dostatočnú dávku, aby som liezla po stenách, ako ste museli vy, takže som odpočívala.“ Jej tón bol plochý a nepriateľský a ja som sa zamračila. Čo som povedala?

„Prečo s nikým nerandíš?“ povedala som, počítajúc s tým, že je to dostatočne bezpečná otázka. „Mám na mysli, si pekná a múdra a zábavná, a musíš vedieť veľa o všetkých tu – “

„Si veľmi milá,“ povedala upäto. „Ale obávam sa, že nikdy nebudem dosť dobrá pre človeka, ktorého chcem.“

Moje zamračenie sa prehĺbilo. „Samozrejme, že si. Každý chlap musí byť šialený, ak ťa nechce, to vieš.“

„Nie, Kate.“ Jej tón bol teraz ľadový. „Nie som pre neho dosť dobrá a nikdy nebudem. Urobil to dokonale jasným, že jediná osoba preňho dosť dobrá, si ty.“

Omráčene som zakopávala o vlastné slová. „Calliope, ja – ja prepáč, nemyslela som to tak – ktokoľvek to je, som si istá, že sa s nimi môžem pozhovárať a vyriešiť to a – “

„Si naozaj taká tupá?“

Stíchla som. Zjavne som bola. „Tvoj Henry,“ vypľula. „Sledovala som ho skrz takú burinu dievčat ako si ty po desaťročia. Nezaujímal sa o mňa – všetko, čo preňho som, je niekto, kto sa stará o jeho hostí.“ Oči mala od sĺz jasné. „Raz som mu povedala, vieš, keď si sem prvý raz pozval dievča. Povedala som mu, že by som bola preňho dokonalá, že by som ho milovala a zaobchádzala s ním tisíckrát lepšie ako Persefona. A vieš čo urobil? Odkráčal a nikdy viac mi nepovedal ani prekliatu vec, iba ak to malo čo robiť s jednou z jeho rozmaznaných dievčat.“

Nevedela som čo povedať alebo si myslieť – čo som mala robiť? Pre toto bola na mňa nahnevaná? Pretože som s ním spala pod účinkom nejakého hlúpeho afrodiziaka?

„Prepáč,“ povedala som, bojovala som, aby som udržala svoj hlas pod kontrolou. „Ja som si toto nevybrala. Možno ak si ťa Henry nevšimol... možno ti nebol súdený.“

„Samozrejme, že mi bol súdený!“ vybuchla. „Ako by nemohol? Milujem ho. Milujem ho dlhšie, ako si ty nažive.“

Jej výraz sa vyhladil a na desivý moment vyzerali jej oči také mŕtve, ako bola.

„A bude ho milovať dlho po tom, čo ty zomrieš.“

Z piknikového koša vytiahla niečo ostré a kovové. Nemala som čas utekať. Pohla sa tak rýchlo, že nôž bol iba škvrna a snažila som sa pohnúť, skopnúť ju z nôh a odhrabať sa preč, ale chytila ma za vlasy a trhla hlavou dozadu tak silno, že som sa bála, že mi zlomí krk.

„Nicholas!“ vykríkla som, ale bolo príliš neskoro.

Najprv som pocítila tlak, zvláštne potlačenie na boku. Bolesť neožila, pokým nôž nevyšklbla a vtedy som zavrieskala. Inštinktívne som do nej strčila lakťom, cítila som, že niečo prasklo, keď si našiel cieľ, ale to jej dalo len ďalšiu príležitosť. Zalapala som po dychu, keď mi nôž bodla do brucha, rana sa okamžite rozžeravilo do biela. Už som mohla ochutnať krv.

„Aké sklamanie,“ povedala, utierajúc si prúd krvi zo zlomeného nosa. „Je to naozaj to najlepšie, čo dokážeš?“

S posledným trhnutím adrenalínu som sa na ňu vrhla, zovrela som ruky okolo jej hrdla. Ale rýchlo som strácala krv a nemala som silu urobiť škodu, ktorú som chcela. Bezmocne som zavrela oči, keď poslala svoju poslednú ranu, bodla ma do stredu hrude. Tento krát sa neobťažovala s vytrhnutím noža.

Vypáčila mi ruky z jej hrdla a s ľahkosťou ma zdvihla. Mohla som počuť Pogove štekanie, tlmený a vzdialený zvuk a snažila som sa zavolať, ale všetko čo som zvládla, bolo ohavné bublanie. Bolesť ma pálila ako oheň. Dostala som závrat, akoby som padala cez tunel, ale nebolo nič, čo by som sa mohla urobiť, aby som to vydržala.

Špliechanie ľadovej vody ma vyburcovalo dosť, aby som otvorila oči. Moje videnie bolo rozmazané, ale mohla som vidieť Calliope, ktorá sa nado mnou črtala. Jej telo sa odo mňa vzďaľovalo, ale ona stála nehybne. Mojej tak spomalenej hlave pár sekúnd trvalo, kým pochopila, že som bola v rieke a plávala som preč.

Takéto to bolo. Takáto bola smrť. Studená a mokrá a otupená a horľavá, keď som bojovala o dych, ale žiadny vzduch nenapĺňal moje pľúca. Namiesto toho, aby som bola vystrašená, som bola pokojná. Napokon som nemusela mojej mame povedať zbohom. Ak má Henry v sebe nejaký súcit, nechá  ju ísť hneď po tom, čo si uvedomí, že som mŕtva.

Henry.

Potom čo nechal klesnúť svoju ochranu a nechal povstať svoje nádeje, som sa zvládla nechať zabiť. A ak som bola mŕtva ja, on bude tiež. On to so mnou nevzdal, tak aké právo som mala ja vzdať to s ním?

Slabo som bojovala s prúdom, ale bolo to márne. Sotva som sa mohla pohnúť, nieto pokúsiť sa priplávať k brehu. Rieka si ma vezme a ak budem mať šťastie, nakoniec nájdu moje telo omyté na nábreží niekde neďaleko.

Nado mnou sa slnko prelievalo skrz holé vetvy a nechala som sa unášať do temnoty, už viac nie chladnej. Namiesto toho som cítila teplo, akoby ma objímal Henry a predstavovala som si, že ma vyťahuje na breh. Chladný vzduch by narážal na moju mokrú pokožku a triasla by som sa. On by ma vyliečil a nakoniec by opäť bolo všetko v poriadku.

Ale bolo príliš neskoro na šťastné konce. Už som bola mŕtva.