KAPITOLA 15   JED

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Jeden nešťastný vedľajší účinok Avinho vyhnanstva a rizika, že by sa mohla pokúsiť pomstiť, bol vysočizný strážca , ktorý bol teraz so mnou, kamkoľvek som šla. Meral šesť a pol stopy, bol to ten veľký blonďák, ktorého som si všimla v septembri na plese. Chodil s krívaním, ktoré nevyzeralo, žeby ovplyvňovalo jeho rýchlosť a ja som bola príliš vystrašená sa opýtať, ako k nemu prišiel. Hoci nehovoril veľa, Calliope ho volala Nicholas a bol dosť milý na chlapa, ktorý by ma mohol ľahko zabiť malíčkom.

Už som viac nikdy nebola sama. Keď so mnou nebol Nicholas, tak Henry a kým som spala mal okolo mojej izby rozmiestnených viac stráži. Boli len na ukážku; po Štedrom dni so mnou Henry trávil každú noc a dokončil zmenu od toho, ako sa správal pred Vianocami. Bolo to, akoby som rozbila neviditeľnú bariéru a teraz namiesto toho, aby sa mi vyhýbal a dúfal, že sa udržím nažive sama, sa zdalo, že je rozhodnutý urobiť tú prácu za mňa.

Večer sa nedialo nič viac ako príležitostný bozk alebo pohladenia rukou po vlasoch a nikdy netlačil na niečo viac. Bola som jednoducho rada za spoločnosť a čím viac som videla jeho ľudskú stránku, tým viac som dúfala, že som stačila na to, aby ostal.

Nebola to šaráda. Nevracala som mu jeho bozky, aby som ho oklamala, aby si myslel, že oňho dbám alebo ho ľutujem. Zamilovávala som sa doňho, každý deň o niečo viac, hoci veľká časť zo mňa vedela, že to je zlý nápad. Nebola žiadna záruka, že uspejem a nič mi nedávalo dôvod myslieť si, žeby ten vzťah trval dlhšie ako zvyšok zimy. Ale ak by som nejako zázračne uspela, Henry by potreboval dôvod ostať a ja by som bola tým dôvodom. Takže som po prvý raz vo svojom živote odstrčila stranou obavy a pochyby, a nechala padnúť svoje zábrany. Popoludnia boli teraz bremenom, časom, ktorý som musela vydržať, aby som sa dostala k večerom, ktoré sme trávili spolu a zakaždým, keď som ho videla, bez ohľadu na to, aký krátky čas bol preč, sa mi srdce rozbehlo. Teraz keď som prežila Vianoce, opovážila som sa dúfať a s tou nádejou prichádzali možnosti.

Keď som sa zobudila pred ním, sledovala som, ako spí, keď skoré ranné lúče prenikali skrz závesy a snažila som sa predstaviť, aké by to bolo prebúdzať sa vedľa neho po zbytok večnosti. Bolo zvláštne premýšľať o tom, že ak by sa stalo nemožné a zvládla by som prejsť testami, bez toho, aby som sa zabila, bol by mojou budúcnosťou. Mojou celou budúcnosťou, bez hrozby smrti číhajúcou za rohom. Mojím manželom.

To slovo bolo pre moje myšlienky cudzie, nieto na mojom jazyku a bola som si istá, že si na tú myšlienku nikdy nezvyknem. Ale tak veľmi, ako som sa mu bránila – bola som príliš mladá, príliš osamelá, ani vzdialene nie pripravená na taký život – začínala som vidieť, žeby to nebolo také zlé. Henry bol zlomený, ale tak isto ja a stráviť s ním život bolo sotva také peklo, ako som si myslela, že bude v týždňoch potom, čo zachránil Avin život. A časom by sme možno boli schopní opraviť jeden druhého. Mohla som mu dať to, čo potreboval – priateľku, ženu, kráľovnú – a on mi na oplátku mohol byť rodinou.

Ako sa dni do jari otepľovali, moje sny s mamou vážneli. Každý moment bol vzácny, ale väčšinu času som nemala tušenia, čo povedať. Väčšinu dní sme parkom kráčali ruka v ruke a ona viedla konverzáciu, keď sme hovorili o všetkom a ničom. Každú noc mi povedala, aká je na mňa hrdá, ako veľmi ma ľúbi, a ako veľmi chce, aby som bola bez nej šťastná, nechcela som, aby pokračovala, ako ma potrebuje Henry, ale všetko, čo som jej mohla dať na oplátku, bolo pevné prikývnutie a stlačenie ruky. Veci, ktoré som nemohla povedať, sa mi hromadili v hrdle, vytvárajúc uzol, ktorý som nemohla prehltnúť. Ako dni prechádzali a moje šance povedať jej to sa zmenšovali, vedela som, že ich časom budem musieť dostať von, ale ešte nie. Pokým bol v panstve zajtrajšok, mohla som predstierať, že ešte stále je nádej, že nikdy nebude musieť zomrieť.

Čím bližšie som sa dostávala k Henrymu, tým vzdialenejší sa stával  skutočný svet. Hoci som začínala mať pocit, že sa už nikdy nevrátim späť, akoby tých šesť mesiacov malo nájsť nejaký spôsob, akoby sa natiahli na večnosť, vedela som, že to tak nie je. Bol koniec a my sme sa k nemu rýchlo blížili.

Napriek Henryho spoločnosti a tomu, že ma stále sledovali, som bola osamelá. Ella teraz trávila celý svoj čas s Theom, a zatiaľ čo Calliope zostávala so mnou, keď tam nebol Henry, dokonca aj ona sa zdala zarazená po incidente na Vianoce. A hoci bol teraz James nepriateľ, často som o ňom premýšľala. Všetko to nemohol byť podvod, naše priateľstvo a chýbalo mi to, že mi mohol chýbať bez pocitu hnevu. Nebol ten, ktorý sa ma snažil zabiť, tým som si teraz bola istá a niečo na vedomí toho, že bol na mojej strane, hoci ja som nebola na jeho, bolo povzbudivé.

Zo všetkého najviac mi chýbala Ava. Zakaždým keď som prešla cez niečo, čo som jej chcela ukázať alebo som na niečo pomyslela, čo som jej chcela povedať, trvalo mi pár sekúnd, kým som si spomenula, že ju nikdy viac neuvidím, aspoň nie ako kamarátku. Príležitostne som ju zahliadla, keď odchádzala z miestnosti, keď som ja vstupovala alebo na opačnej strane chodby, keď som sa obrátila, ale nikdy tam nebola dlhšie ako na moment.

Henry ma nikdy nenútil hovoriť o bolesti a vine, ktorú som cítila po odlúčení, hoci ma to niekedy v noci držalo hore. Nechal ma pracovať svojím spôsobom na vlastnú päsť a ja som si nebola istá, či som za to vďačná alebo nahnevaná. Vedomie, že Ava sa musela cítiť rovnako zle ako ja, to len zhoršovalo. Možná nebola najlepšia kamarátka na svete a možno bola niekedy trochu sebecká, ale ani ja som nebola dokonalá. S každým dňom, ktorý prešiel, som ľutovala svoj rozsudok viac a viac. Ava mala dovolené robiť chyby – my všetci sme mali. A čo mi dalo právo potrestať ju za ne, keď všetko o čo sa snažila, bolo urobiť si svoju samotu o trochu znesiteľnejšiu.

V snahe zaplniť prázdne hodiny, som trávila viac a viac času v stajniach s Phillipom. Bolo tam ticho a on nenaliehal na rozhovor. Zdalo sa, že rozumie, čím si prechádzam a ponúkol mi, že mi dovolí tráviť s koňmi toľko času, koľko chcem. Bola to štedrá ponuka, zvažujúc, aký ochranársky k nim bol, ale nebolo to dosť, aby ma to prinútilo zabudnúť na to, čo som stratila.

Bol skoro koniec januára, keď ma v jedno popoludnie Henry našiel v záhrade, zabalenú v kabáte a kľačiac vedľa nečinného, snehom pokrytého ružového kru. Spomienka na to, ako som sa tam dostala, bola v najlepšom prípade nejasná, ale bolo mi to hlavne jedno. Keď mi Irene uprostred nášho vyučovania povedala dátum, všetko sa rozmazalo a bol to Henryho hlas, ktorý ma priviedol späť do reality.

„Kate?“ Oblečený v ťažkom čiernom kabáte, stál pár stôp odo mňa, vytŕčal na snehu ako päsť na oko. Nevzhliadla som.

„Sú to posledné narodeniny mojej mamy.“

Nehybne stál. Časť zo mňa chcela, aby si držal odstup, ale oveľa neústupnejšia časť si priala, aby ma poznal tak dobre, aby vedel, kedy zúfalo potrebujem objatie.

„Vždy nenávidela, že sa narodila v Januári,“ pokračovala som, môj hlas bol prázdny, ako som civela na rastlinu bez života predo mnou. „Hovorila, že sa nikdy necíti na oslavu, keď nie sú žiadne kvety a všetko stromy sú mŕtve.“

„Spia,“ povedal Henry. „Stromy len spia. Vrátia sa, keď bude správny čas.“

„Moja mama nie.“ Sťažka som si sadla na sneh, nestarajúc sa, či si zamočím džínsy. „Oslavovali sme jej posledné narodeniny, odkedy ju diagnostikovali. Tento krát je to naozaj.“

„Je mi to ľúto.“ Sadol si vedľa mňa a omotal okolo mňa ruku a teplo jeho tela zastavilo moje znecitlivenie. „Je niečo, čo môžem urobiť?“

Potriasla som hlavou. „Neviem, čo budem bez nej robiť.“

Henry bol na dlhú chvíľu ticho, a keď prehovoril, jeho hlas znel zdržanlivo. „Smiem ti niečo ukázať?“

„Čo niečo?“

„Zavri oči.“

Celkom si istá ohľadom toho, čo sa stane, som sa donútila, očakávajúc zmenu klímy. Namiesto prechodu zo studeného vonkajška do teplého vnútrajška som však na tvári pocítila slnečnú žiaru a teplý vánok. Stále sme boli vonku.

Keď som otvorila oči, napoly som očakávala, že budem stále v záhrade, musela som sa oprieť o Henryho, keď som sa rozhliadla okolo. Stáli sme uprostred Central Parku cez slnečný deň, presne ako mama a ja v mojich snoch, s výnimkou, že teraz bol park prázdny. Moja mama nebola nikde v dohľade.

„Henry?“ povedala som neisto, rozhliadajúc sa okolo. Jazero bolo blízko a počula som zvuky známej piesne, ktorá hrala niekde v diaľke, ale boli sme sami. „Čo robíme v New Yorku?“

„Nie sme v New Yorku.“ Znel roztúžene. Posunula som sa bližšie k nemu, zároveň vystrašená aj fascinovaná týmto miestom. „Toto je tvoj posmrtný život.“

Civela som naňho, trvalo mi niekoľko sekúnd, kým sa mi jeho slová správne uložili v hlave. „Ty máš na mysli, že toto – my sme – ?“

„Toto je tvoj kút v podsvetí.“ Nad mojím výrazom zdvihol obočie. „Neobávaj sa, je to len dočasné. Chcel som, aby si to videla.“

Divoko som sa dívala okolo, dúfala som, že sa objaví moja mama, ale boli sme tu len my. „Prečo?“

„Chcel som, aby si to videla, takže by si vedela – “ Zastavil sa, ale nemusel to dokončiť, aby som pochopila, čo hovoril. Chcel mi ukázať, kam pôjdem, keď zomriem. Žalúdok sa mi skrútil do uzlov a civela som na neškodný trávnik. Takže nakoniec predsa nebojoval.

Ale pokračoval, oči sklonené k zemi. „Ukazujem ti to, takže budeš mať nejakú skúsenosť z prvej ruky, ak prejdeš skúškami.“ Klamstvo, ale snažila som sa mu veriť. „Keď sa staneš nesmrteľnou, keď tu budeš, podsvetie prevezme podobu, v akej ho vidia smrteľníci.“ Prešlo pár sekúnd a dodal tichším hlasom, „tiež som si prial vedieť, že budeš na konci spokojná, ak rada nerozhodne v tvoj prospech.“

Môj prospech, nie jeho. Nie náš.

Otočila som sa k nemu. „Prečo ich po sebe necháš tak skákať? Radu, svoju rodinu, čokoľvek sú – ak si myslíš, že som dosť dobrá, prečo im potom nepovieš, nech čušia a rešpektujú tvoje rozhodnutie?“

Henryho výraz bol nečitateľný. „Nie som všemohúci,“ povedal, urobil ku mne opatrný krok. Neodišla som. „Je to v právomoci rady robiť takéto rozhodnutia, nie v mojej.“

„Ale mohol by si sa aspoň pokúsiť a v poslednom čase ťa nevídam toho veľa robiť,“ vyštekla som. Cúvol, ale ja som pokračovala. „Nie si členom rady?“

„Áno a nie.“ Ukázal, že si mám sadnúť na trávu, ale odmietla som, stála som s prekríženými rukami. „Strávil som väčšinu času oddelený od nich. Keď si želajú môj vstup, alebo keď je to rozhodnutie, ktoré priamom ovplyvňuje moje povinnosti, pripojím sa k nim. Ale ich rozhodnutia pojednávajú o svete živých. To nie moja ríša.“

„Tak prečo im nepovieš, aby sa strčili a máš celú tú vec za sebou? Ak oni vládnu živým a ty nie si živý, prečo ti hovoria či robíš alebo nerobíš dobrú prácu?“

Henry hľadel do diaľky smerom k trblietavému jazeru. „Oni sú tí, ktorí ti môžu poskytnúť nesmrteľnosť, nie ja. Možno mi na začiatku s týmto rozhodnutím dôverovali, ale chyby, ktoré som urobil s Persefonou, skreslili názor rady na moje rozsudky.

Pri zmienke o Persefone som zaškrípala zubami a v mojom vnútri hlodala nenávisť. Aj keď to boli jeho činy, ktoré spôsobili, že ho nemilovala, bola tá, ktorá mu ublížila. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

V zadnej časti krku urobil nemý zvuk a ja som to zobrala ako áno. Usadila som sa vedľa neho na trávu.

„Prečo si uniesol Persefonu?“

Odtiahol sa dosť na to, aby sa na mňa pozrel a bolesť v jeho tvári ma prinútila oľutovať svoju otázku.

„Prepáč,“ povedala som rýchlo. „Nemusíš mi to povedať, ak nechceš.“

„Nie, nie.“ Potriasol hlavou. „Nie so nahnevaný. Len sa snažím pochopiť, ako je možné, že pravda o tejto záležitosti, sa mohla v čase tak stratiť.“

Čakala som, kým bude pokračovať, ignorovala som vlhkosť trávy, ktorá mi začala presakovať cez džínsy. Vyzeral zamyslene, akoby hľadal presný spôsob, ako mi povedať niečo, čo často nehovoril.

„Neuniesol som ju,“ konečne povedal. „Bolo to dohodnuté manželstvo, ktoré prijala, aj keď jej rodičia boli tí, ktorí ho zariadili.“

Zaváhala som, snažila som si spomenúť na detaily mytológie, ktoré som sa naučila. „Zeus a Demeter?“

„Veľmi dobre.“ Úsmev mu nedospel k očiam. „Teraz si musela prísť na to, že moja rodina je zvláštna. Voláme sa bratia a sestry, ale v skutočnosti nie sme. Jednoducho sme boli spolu tak dlho, že slová na opísanie puta, ktoré máme, neexistujú. Rodina je jediné porovnanie, z ktorého môžeme čerpať, i keď je to nepresvedčivé.“

„Ella mi povedala, že v skutočnosti nie ste súrodenci.“

„Naozaj?“ Vyzeral tým nejasne pobavený. „Všetci máme rovnakého stvoriteľa, ale nie sme striktne spríbuznení. V skutočnosti, môj brat – ktorý samozrejme, nie je môj brat – je ženatý s mojou sestrou. A ich syn je tiež ženatý s našou ďalšou sestrou.“

Pretiahla som tvár, snažila som sa okolo toho omotať hlavu. „Nie sú príbuzní, že?“

„Ani vzdialene.“ Pritisol mi pery na čelo, tiché ospravedlnenie. Alebo sa možno snažil zmierniť môj hnev. „Persefonina mama je moja najobľúbenejšie sestra a ona odporučila naše spojenie. Ja a Persefona sme vychádzali dobre, keď sme sa stretli a jej mama trvala na to, že chce, aby sme boli obaja šťastní. Zatiaľ, čo ja som bol zvyknutý byť sám, užíval som si vyhliadku, že budem tráviť tak veľa času s Persefonou. Keď nenamietala, veci sa dotiahli a stala sa mojou ženou.“

Ženou. Čo mu budem ja, ak uspejem. Tak často, ako som rozmýšľala, čo by mi budúcnosť s Henrym mohla priniesť, myšlienka, že budem jeho ženou – ženou kohokoľvek – stále som sa s ňou dobre nevyrovnala. Možno to bolo tým, že mám osemnásť alebo možno preto, lebo moja mama sa nikdy nevydala, ale nedokázala som si to predstaviť. Možno to teda bola dobrá vec. Žiadne očakávania. A moja túžba vydať sa, nebola silnejšia, ako moja túžba byť s Henrym, tak ako som mala podozrenie, že u Persefony bola.

„Pomáhala mi vládnuť,“ pokračoval, „činnosť, ktorú dúfajme, budeš dosť skoro robiť. Ale bola mladá, keď sa vydávala a...“ Odvrátil pohľad. „Časom ma videla skôr ako svojho únoscu ako manžela. Veľmi ma neznášala, a hoci na začiatku ma mala rada, neverím, že ma niekedy milovala, nie tak, ako ja milujem ju.“

Miluje, nie miloval. Vydýchla som.

„História je samozrejme na jej strane a ja mám ohľadom toho svoje podozrenia, ale v skutočnosti som ju nikdy nenútil do manželstva. Vrúcne ju milujem a boli to pre mňa muky, vidieť ju takú nešťastnú. Po niekoľkých miléniách sa zamilovala do smrteľníka a vybrala si, že sa pre neho vzdá nesmrteľnosti a ja som ju nechal ísť. Veľmi to bolelo, ale vedel som, že by to bolelo viac, ak by som ju prinútil ostať.“

Po dobu niekoľkých úderov srdca som bola ticho, kým som trávila, čo mi hovoril. Neopätovaná láska je jedna vec, ale stráviť nepochopiteľné množstvo času takou bolesťou – nedokázala som si to predstaviť. Ani som sa o to nechcela pokúšať.

„Je mi to ľúto,“ povedala som, môj hnev sa vytrácal, ako som si želala, aby bolo niečo ďalšie, čo sa dá povedať.

„Nech nie je.“ Henryho pery sa zvlnili do úsmevu, v ktorom bolo toľko seba nenávisti, že som sa chcela natiahnuť a tresnúť ho po hlave. „Urobila svoje rozhodnutie. Ty si urobila svoje. To je to najviac, čo môžeš urobiť.“

Znova som prikývla, stále sa mi nedostávalo slov. James mal pravdu. Vždy bude milovať Persefonu, bez ohľadu na to, čo urobím; musela som to akceptovať. Ale časť zo mňa chcela, aby miloval aj mňa. Aj keď iba natoľko, aby ho to dostalo cez jar..

„Henry?“ povedala som, hrdlo som mala stiahnuté, keď som zhromažďovala guráž, ktorú som potrebovala. „Myslíš, že by si ma niekedy mohol milovať? Aspoň trošku?“

Vyzeral ohromný mojou otázkou, zmraštil čelo a mierne otvoril ústa. Ale potrebovala som to vedieť –nemohla som očakávať rozprávkový koniec, akokoľvek, rozhodne som ho nikdy nemala. Moja jediná rozprávka bola jedine tá, kde obaja, moja mama aj Henry stále žili, a keďže bolo pre moju mamu príliš neskoro, všetky moje nádeje spočívali na Henryho pleciach.

Nakoniec pritisol svoje pery do kútiku mojich pier v cudnom bozku a potom jemne povedal, „tak veľmi, ako som schopný milovať niekoho ďalšieho, áno.“

Moje srdce kleslo, ale hoci to nebola odpoveď, v ktorú som dúfala, muselo to urobiť. Vzal moju ruku do oboch svojich a pozrel sa na mňa, akoby ma vyzýval, aby som sa odvrátila. Neodvrátila som sa.

„Bojovala si za mňa a nemysli si, že som to nevidel. Veríš vo mňa, keď niekoľko ďalších.. a nemôžem ti povedať, ako veľa to pre mňa znamená. Vždy si budem ceniť tvoje priateľstvo a náklonnosť.“

Priateľstvo a náklonnosť. Tie slová ma udreli ako skala, ale usilovala som sa, zapamätať si, že to bolo lepšie ako iná alternatíva – oveľa lepšie. Ale niečo v mojom vnútri bolo prázdne, akoby mi ukradol niečo vzácne. Možno medzi nami zatiaľ nebolo všetko len romantika a dúhy, ale dúfala som vo viac a nevedela som, ako inak mu ukázať, čo chcem. Nie bez toho, aby som sa mu úplne ponúkla a tom som nemohla, ešte nie. Nie, keď som nevedela, či to cíti rovnako.

Keď pokračoval, chcela som sa odvrátiť, ale nemohla som. „Ak to nepovažuješ za dostačujúce, potom ustúpim a mojou poslednou nádejou je, ak si to praješ, žeby sme mohli spolu stráviť čas predtým, ako sa úplne stratím.“

Naplnil ma nával prekvapenia a zatlačila som späť tvrdohlavé slzy, ktoré sa mi tvorili v očiach. „Ako dlho to bude?“

„Neviem,“ povedal. „Ale mám tušenie, že vydržím do tvojej smrti, ak k nej príde. Ak ma po tomto stále budeš mať.“

Prinútila som sa do malého úsmevu. „To by bolo pekné,“ povedal som. „Byť – byť tvoja priateľka.“

„Si moja priateľka,“ povedal a ja som nepovedala nič.

Priatelia. Len priatelia – nič viac. Snažila som sa cítiť spokojne, pripomínala som si, že som ničím z tohto nechcela začínať, ale všetko, čo som cítila, bola otupujúca bolesť.

Povedal, že by ma mohol milovať a ja som mu verila. Ale nikdy to nebude spôsobom, akým chcem. Neviem, kedy som sa rozhodla chcieť viac – možno v momente, keď som ho na Vianoce pobozkala, alebo keď som znova stratila Avu a nemohla som zniesť stratu niekoho ďalšieho – ale všetko, čo som vedela, bolo, že som chcela. Bolo to niečo, čo mi nikdy nemohol dať a to bolelo viac, ako som mohla vydržať.

Väčšina februára utiekla rovnakým monotónnym spôsobom ako predtým. Jedla som sama a skoro každý deň som mala svoje hodiny s Irene. Po prvej skúške mi už znova nedala ďalší test, hoci, či to bolo kvôli tomu, že to nezamýšľala alebo preto, že ju o to požiadal Henry, som nevedela.

Jediná vec, ktorá nebola monotónna, bol môj čas s Henrym. Náš rozhovor v podsvetí bol tichý bod obratu, a zatiaľ čo večery boli stále najlepšia časť môjho dňa, bola tu podstatná bolesť, ktorú som nemohla opodstatniť. Vyložil na stôl, čo chcel a vedela som, že to musím rešpektovať. Nemohla som ho mať, ale každým večerom, ktorý prešiel, som cítila, že sa doňho zamiluvávam viac a viac, zostupovala som na miesto, kde slovo láska bolo synonymom bolesti.

Každý pohľad, každý dotyk, každé otretie jeho perí, také nevinné, ako mohli byť – ako mohol povedať, že chce len priateľstvo, keď so mnou jednal ako s partnerkou? Keď chce, aby som bola jeho žena? Nerozumela som tomu, a ako čas prechádzal, som bola zmätenejšia. Nevedela som, aká je takáto láska, ale ako začala zima prichádzať ku koncu, s výnimkou mojej mamy mi bol bližší ako ktokoľvek iný v mojom živote. Bolelo, byť od neho preč, ale niekedy, keď mi hovoril príbehy z jeho života predo mnou, jeho života s Persefonou, boli to muky, byť s ním. Naše priateľstvo bolo však stále také silné, že mi to pripadalo ako najprirodzenejšia vec na svete. Nebol nikto s kým by som radšej trávila čas, bez ohľadu na to, ako veľmi to bolelo.

Nakoniec, napriek tomu, že stále ostávalo tak veľa skúšok, bol marec, posledný mesiac, v ktorom som musela ostať v Edenskom panstve. Na jednej strane som bola neochotne vzrušená pri myšlienke, že odídem a znova uvidím svet; na druhej, som vedela, aké bude pre mňa čakanie, keď odídem. Ak by som mala šťastie, mala by som jeden posledný deň, aby som sedela po boku mojej mamy a rozprávala sa s ňou, či by ma mohla alebo nemohla naozaj počuť. Potom, keď poviem svoje zbohom, by mohla zomrieť. Začala som sa pripravovať na túto realitu, hoci som s tým bojovala tak ako vždy. Ako som je vôbec niekedy mohla povedať zbohom?

Na niekoľko dní v mesiaci sa Henry stretol s radou. Nemala som dovolené ísť – nechcela som ísť a vidieť Jamesa – a zamestnávala som sa zabávaním Poga v zeleno-zlatej prijímacej miestnosti, zatiaľ čo bol preč. Mala som podozrenie, že to malo niečo s mojimi skúškami, a ako sa zdalo, že prestali v mesiacoch, ktoré nasledovali po Vianociach, ale nespýtala som sa ho pred tým, ako odišiel. Jediná vec, ktorou som si bola istá, že žiadne dievča sa nedostalo tak ďaleko ako ja a s každým prejdeným dňom nebezpečenstvo rástlo. Iba ak James naozaj zabil všetky tie dievčatá – a aká nahnevaná som naňho bola, odmietala som uveriť tomu, že bol schopný vraždy – ktokoľvek to urobil, bol stále tam, čakal na správny čas.

„Myslíš, že narastie ešte oveľa?“ povedala Calliope, keď sme čakali na Henryho návrat a poškriabala Pogove ružové brucho. Jazyk mu voľne visel na boku a vyzeral, že si to užíva.

„Pochybujem,“ povedala som. „V poslednom čase moc nenarástol.“

„Vezmeš si ho, keď odídeš?“

Pokrčila som plecami. „Možno. Nerozhodla som sa. Pravdepodobne by bol radšej tu, že?“

Predtým ako mohla odpovedať, sa dvere otvorili a do miestnosti vstúpila zima. Calliope sa vyhrabala na nohy, stále nemotorne držala Poga a ja som sa otočila, aby som videla, kto tam je. Henry stál zarámovaný vo dverách, hnev sa z neho valil vo vlnách.

„Ja-ja musím ísť,“ povedala Calliope, vopchala mi Poga do rúk a hnala sa z izby. Keď prechádzala okolo Henryho, venovala mu zvláštny, váhavý pohľad, hoci mu nič nepovedala.

Prešlo niekoľko napätých sekúnd predtým, ako Henry konečne prehovoril. „Chcem, aby si prestala jesť.“

Maznajúc Poga na hrudi, som si sadla na jeden z gaučov. „Prečo? Jem rada. Jedenie je dosť dôležité na to, aby si ostal nažive, vieš a na rozdiel od zvyšku z vás, ja som.“

„Tu nemusíš jesť.“ Henry zavrel dvere a pohol sa ku mne, ale neposadil sa. „Je to nevyhnutné a ty sa musíš prispôsobiť.“

Pomaly som položila Poga a on mal aspoň dosť rozumu na to, aby bežal za gauč. Ja som na druhej strane ostala hlúpo na mieste. „Jem rada. Nemám nadváhu a neviem, čo je na tom ten veľký problém.“

Henryho oči mali búrkový odtieň sivej, z ktorého ma striaslo. „A čo Calliope?“

„Čo s ňou?“

„Zakaždým, keď si sadneš k jedlu, ju vystavuješ riziku.“

Civela som naňho. „To je strašná vec, ktorú proti mne používaš. Čo mám na to povedať?“

„Je to pravda,“ povedal tvrdo. „A uprednostnil by som, keby si povedala, že to je dostatočný stimul na to, aby si prestala jesť.“

Zovrela som čeľusť. „Prečo to vyťahuješ teraz?“

Zavrel oči, uprostred čela sa mu vytvoril záhyb. Nikdy som ho nevidela takého rozčúleného, ani keď zabili Xandera. Ale bolo to jedlo. Čo bol ten veľký problém?

„Je to skúška,“ povedal jemne, akoby nechcel, aby ho niekto začul. „Ak neprestaneš jesť predtým, ako rada rozhodne, zlyháš.“

Jedenie bola skúška? „Ako to len môžem byť skúška?“ vyhŕkla som. „Aký to má zmysel? Aby videli, že sa môžem vyhladovať, až budem taká chudá, že zomriem hneď po odchode?“

„Obžerstvo,“ povedal ostro a ja som zavrela ústa. „A aby videli, ako dobre sa prispôsobuješ. To sú skúšky. Nekrič na mňa, Kate. Ja nie som ten, ktorý rozhodol, aké budú skúšky.“

Obžerstvo. Musela som chvíľu premýšľať, ale keď som si uvedomila, kde som to slovo predtým počula, stuhla som. „Sedem smrteľných hriechov? Z toho som skúšaná?“

Henry si stískal ruky. „Na to nemôžem odpovedať. Ak rada zistí, že som ti povedal takto veľa, je veľmi dobrá šanca, že automaticky zlyháme.“

My. Spôsob, akým to povedal silným hlasom, zaťahal za niečo vo mne a s trhnutím som si uvedomila, že to konečne robí. Stisla som ruky, sotva som sa opovážila dúfať.

„Zaujímaš sa?“ povedala som. „Myslela som – “

Vstal a začal kráčať, odmietal sa na mňa pozrieť. „Bola si so mnou nešťastná. Prečo?“

Otvorila som ústa, aby som namietala, ale nič nevyšlo. Mal pravdu. „Lebo,“ povedala som nešťastným hlasom a nenávidela som sa zaň. „Nechcem byť len tvoja priateľka.“

Henry zastal a otočil sa ku mne, hoci nevyzeral prekvapene. Namiesto toho vyzeral, že sa snaží dať kúsky dohromady. „Myslel som, že nechceš hrať rolu mojej manželky.“

Pretiahla som tvár. „Sú isté kroky medzi priateľkou a manželkou, vieš. Mám na mysli, viem, že si starodávny a všetko, ale musel si aspoň počuť o randení.“

Neusmial sa, ale jeho výraz zjemnel. „Ak uspeješ, budeš moja žena. Je to niečo, čo si teraz ochotná prijať?“

Prikývla som, snažila som sa nevyzerať príliš nervózne. Alebo o celej veci príliš premýšľať.

„Pretože ti na mne záleží?“

„Áno,“ zamumlala som zahanbene. „A ak to proti mne vytiahneš – “

Nemala som čas dokončiť. V jednu sekundu stál cez celú miestnosť a v ďalšej sa krčil vedľa mňa, bozkával ma tak hlboko, takže v čase, keď sa konečne odtiahol, som skoro lapala po dychu. „Čo – “ začala som, ale pritisol mi prst na pery.

„Zaujímam sa,“ povedal trasúcim sa hlasom. „Zaujímam sa tak veľmi, že neviem, ako ti to povedať bez toho, aby to nevyzeralo bezvýznamné v porovnaní s tým, čo cítim. Aj keď som občas vzdialený a vyzerá to, že s tebou nechcem byť, je to len preto, že som z toho tiež vydesený.“

Civela som naňho. Naklonil sa a znova ma pobozkal na opuchnuté pery a tento krát som ho pobozkala späť. Zdalo sa, že čas okolo nás padá a všetko čo som videla, počula, ochutnávala, voňala, cítila, bol on. Šírilo sa mnou nádherné teplo, ale tento krát to nebol môj členok, ktorý liečil.

Keď sa odtiahol druhýkrát, nechala som klesnúť ruky z jeho vlasov na bok a sledovala som ho, neistá, čo teraz urobiť. Narovnal sa a vstal, ale nespustil zo mňa oči. „Prosím,“ povedal. „Prestaň jesť.“

Prikývla som, príliš odzbrojená, aby som prišla s nejakou námietkou.

„Ďakujem.“ Natiahol sa, aby ma prstami pohladil po líci  a potom odkráčal k dverám. Predtým, ako som v hlave mohla vytvoriť nejakú súvislú myšlienku, bol preč.

Oblizla som si pery, stále som ho mohla cítiť a usmiala som sa. Konečne, skoro po šiestich mesiacoch, sa snažil.

V tú noc, ako v každú, Henry prekĺzol do mojej izby, keď som dovečerala. Strávila som popoludnie premýšľaním, čo sa stane, či sa všetko vráti do normálu alebo či bude viac tých srdcebúšivých bozkov, ale kým prišiel, rozhodla som sa, že na tom nezáleží. Bolo viac ako dosť, vedieť, že v boji za jeho existenciu už viac nie som sama.

„Prepáč,“ povedal, otáľajúc blízko dverí. Ja som sa na posteli hrala s Pogom, ktorý mal nový sortiment hračiek, ktoré ho zabávali. Pozrela som sa včas, aby som videla, že Henry zavrel dvere. „Moje činy predtým boli nemiestne.“

Na jeden hrozný moment som si myslela, že sa mi ospravedlňuje za bozkávanie. Až keď mi z tváre odtiekla farba, som si uvedomila, že sa ospravedlňuje za to, že sa nahneval, že stále jem a potom bolo všetko, čo som zvládla nervózny smiech. „Len si sa ma snažil varovať. Dnes večer som mala posledné jedlo, ale teraz som skončila, sľubujem.“

Grécke cestoviny s darmi mora, z ktorých som bola zvyčajne šialená hladom, mi v ústach chutili ako piliny a zvládla som len pár súst. Ale teraz už nebude viac jedla. Dala som Henrymu sľub a nechystala som sa ho porušiť viac, ako som ho už porušila.

Urobil ku mne neistý krok. „Aj tak, nemal som na teba tak kričať. Neurobila si nič, čím by si si to zaslúžila.“

„Mal si obavy.“ Pokrčila som ramenami. „Chcem uspieť a neprestala by som jesť, ak by si mi nepovedal. Takže ti ďakujem.“

Prešiel izbu a sadol si vedľa mňa na posteľ, zdvíhajúc jednu z Pogových hračiek. Šťastne štekajúc, moje šteniatko pustilo kosť, ktorú som mu dala a šlo po Henrym, neúnavne ťahalo a vrčalo na kúsok lana.

„Je celkom odhodlaný,“ povedal Henry s malým úsmevom.

„Tvrdohlavý ako mulica,“ povedala som. „Tiež si myslí, že je taký veľký.“

Henry sa zachichotal a ja som bola taká spokojná, že ho znova vidím šťastného, že som skoro nepočula jemné zaklopanie na dvere. „Kate?“

Bola to Calliope. „Poď dnu,“ povedala som a ona otvorila dvere, zatiaľ čo niesla podnos s dvoma hrnčekmi horúcej čokolády, ktorú nám nosila každú noc. Pozrela som na Henryho, ticho som žiadala o súhlas a on prikývol. Keď položila podnos na nočný stolík, zdvihol ruku, aby ju zastavil. Hoci pozerala na koberec, stuhla.

„Si si istá, že je to bezpečné?“

Bolo to prvý raz, čo sa jej pýtal predo mnou. Od incidentu na Vianoce sa nestalo nič iné, žiadne hrozby alebo podozrivé balíčky, ale Calliope stále skúšala všetko, čo som jedla.

„Som si istá.“ Calliope hovorila tak jemne, že som ju sotva mohla počuť a líca jej zafarbil rumenec. „Smiem prosím ísť?“

Prikývol a ona odišla z miestnosti tak rýchlo, že som jej nemala ani čas poďakovať. Pozorovala som dvere, zvedavá, čo sa dialo, ale do nosa sa mi dostala vôňa kakaa a to ma rozptýlilo. Keď som podala hrnček Henrymu, zdvihla som svoj a odchlipla si. Henry ma pozorne sledoval a môj pulz sa zvýšil, hoci som si nebola istá, či kvôli tomu, že som si myslela, žeby sa niečo mohlo stať alebo kvôli spôsobu, akým na mňa pozeral. Možno oboje.

Hravo som zagúľala očami. „Dnes sa nechystám zomrieť, Henry, sľubujem. Povieš mi teraz, prečo je z teba Calliope vydesená?“

Uškľabil sa a napil sa, nepochybne zdržovacia technika. „Obávam sa, že je to tak už niekoľko rokov. Pohodlie, aké máš, kým so mnou tráviš čas je celkom výnimočné. Väčšina je zo mňa vydesená.“

„To je smiešne.“ Hoci časť zo mňa vedela, že nie. Bola som si istá, že sa držal späť, keď bol so mnou.

„Keď si vládcom smrti, nie je také ťažké pochopiť, prečo ťa ostatní nemajú radi.“ Prezieravo mávol. „Je to rovnaké s väčšinou zamestnancov. Tých, ktorí sa mi pozrú do oči, keď rozprávam, je málo a sú zriedkaví.“

„Ja sa ťa nebojím.“ A aby som mu ten bod dokázala, naklonila som sa dopredu a pobozkala ho tak, ako on pobozkal mňa v prijímacej miestnosti, opatrne, aby som nevyliala svoj nápoj. Srdce mi búšilo v hrudi, keď som čakala na jeho odpoveď, dúfala som, že sa neodtiahne a neprehlási, že všetko, čo sa stalo, bola chyba. Na moju úľavu mi ho nakoniec vrátil. Jeho pery boli na mojich teplé a chutil ako čokoláda.

Nakoniec prerušil bozk a vzal si odo mňa hrnček, oba ich postavil na nočný stolík. „Nemyslím si, že Pogo oceňuje, že je ignorovaný.“

Pogo bol na bruchu a zámerne nás sledoval. Keď zbadal, že sa naňho pozerám, zamával chvostom. „Pogo, preč,“ povedala som, hodila som pár z jeho nových hračiek z matracu na vankúš, ktorý slúžil ako jeho posteľ. Poslúchol a zoskočil dole, nechal nás s Henrym samých.

Otočila som sa k Henrymu, cítila som sa uvoľnenejšia a spokojnejšia ako za celý deň. „To je,“ povedala som, znova sa k nemu nakláňajúc. „Oveľa lepšie.“

Spôsob, akým ma bozkával – mohla som sa v ňom utopiť a nikdy byť šťastnejšia. Zakaždým keď sa ma dotkol, som očakávala iskry a teplo jeho dlane na mojom nahom krku bolo skoro príliš. Plaziac sa mu v kline, som mu omotala nohy okolo pása, prehlbujúc bozk. Kým som bola v čele, vyzeral taký horlivý ako ja a zdalo sa, že všetky tie potlačované emócie sa z nás konečne vyliali. O niekoľko momentov neskôr som sa odtiahla.

„Henry?“ Behala som mu rukami vo vlasoch, keď som chytala dych. „Môžem ti niečo povedať a sľúbiš mi, že sa mi nebudeš smiať?“

„Nikdy by som sa na tebe nesmial.“ Jeho oči odrážali bolesť, ktorú som cítila a vedela som, že v tomto som mu mohla veriť.

Prehĺtajúc som povedala nízkym hlasom. „Nie som v tomto veľmi dobrá. Celá tá vec – tá vec so zamilovaním sa do niekoho, byť s nimi... dokonca s bozkávaním, nie som v tom veľmi dobrá.“

Začal namietať, ale pokračovala som. Teraz keď som vedela, že mu na mne záleží, ako mne záležalo na ňom, musela som mu to povedať. Možno som mu mala dať viac času na prispôsobenie, ale zdalo sa, že z tej naliehavosti, ktorá sa mnou šírila, mi z pier odpadávali slová bez čohokoľvek, čo by ich zastavilo.

„Nie som, aj keď si myslíš, že som. Ale bez ohľadu na to, že toto začalo ako... nehoda, osud, čokoľvek – som rada, že si ma v tú noc našiel. Nie kvôli tomu, čo sa stalo, ale kvôli tomu teraz. Pretože som tu s tebou. A tiež som vydesená, ale-ale ďakujem, že si mi to dnes povedal. Ďakujem, že si mi s tým dôveroval. Nikdy som...“ Stisla som pery, snažila som sa nájsť správne slová. „Nikdy som k nikomu nič takéto necítila. A nie som si naozaj istá, aké je to sa zamilovať, ale myslím – viem, že som. Do teba.“

Nebol to najvýrečnejší prejav, ale zdalo sa, že Henrymu je to jedno. Po prvý raz odkedy sme sa stretli, vyzeral vyvalený a bála som sa, že som povedala príliš.

„Vedela si,“ povedal, jeho teplý dych na mojej tvári, „že toto je po prvý raz, čo mi niekedy niekto povedal, že ma miluje?“

Ohromene som urobila jedinú vec, o ktorej som mohla rozmýšľať – znova som ho pobozkala. „Radšej by si si mal zvyknúť, že to budeš počúvať oveľa častejšie, pretože ti to plánujem hovoriť strašne často.“

Vrátil mi bozk a zatočila sa mi hlava, keď sa mi ruky hnali dole, aby mu odopli košeľu. Tento krát sme neprestali.

Ďalšie ráno som sa zobudila v spleti končatín. V hlave mi búšilo a telo ma bolelo, ale nemohla som sa prinútiť, aby mi to príliš vadilo. Teplo a ospalosť, ktoré som cítila zabalená v Henryho náručí bolo viac ako dosť, aby ma urobilo šťastnou. Predošlá noc sa mi vrátila záplavou a ja som si zreteľne pamätala, že som s mamou obchádzala tému Henry, príliš zahanbená jej povedať, že som s ním spala, ale neľutovala som to. Jednoducho to nebol ten typ veci, ktorý by som jej chcela povedať, až pokým by som nemala na výber. Radšej nech predpokladala, že také veci sa dejú až po svadbe, ak sa vôbec dejú.

„Mm, ránko,“ povedala som, nútila som sa otvoriť oči. Namiesto úsmevu na mňa Henry civel, akoby mi narástla ďalšia končatina. Zmätene som sa snažila podoprieť sa na lakti, ale aj ten malý pohyb bolel, akoby ma niekto bodal do boku hlavy. Zvíjajúc sa, som si opatrne ľahla späť na vankúš. Jeden pohľad na Henryho tvár mi povedal, že som veci zhoršila.

Stál predtým, ako som si uvedomila, že sa dostal z postele. Vytiahol odnikadiaľ čierny hodvábny župan, rýchlo doň zabalil svoje telo, nespúšťajúc zo mňa oči. Ale nebol to milujúci pohľad, ktorý mi venoval noc predtým. „Bolí ťa hlava?“

Vyzeralo to ako hlúpa otázka, zvažujúc všetky veci, ale prikývla som – a ihneď to oľutovala.

„Cítiš sa boľavo?“

„Trošku,“ priznala som, zatvárajúc oči. „Čo sa deje?“

Neodpovedal. Nútiac sa znova otvoriť oči, som ho uvidela stáť na hrnčekmi, ovoniaval to, čo zostalo z horúcej čokolády.

„Henry?“ povedala som zvyšujúc hlas. „O čo ide?“

Bez varovania odhodil hrnčeky cez miestnosť. Rozbili sa o stenu, zafarbujúc tapetu.

„Hrom do toho!“ zareval a potom pokračoval v nadávaní v ďalších dvadsiatich jazykoch, ktoré som nevedela pomenovať. Usilovala som sa, znova si sadnúť, tento krát som sa pretlačila cez bolesť. Zovrela som plachtu na hrudi a civela naňho, príliš šokovaná, aby som niečo povedala.

„Calliope!“ zajačal, jeho hlas dunel, ale neprišla žiadna odpoveď. Namiesto toho otvoril dvere Nicholas, snažil sa na mňa nepozerať.

„V posteli,“ povedal stroho. „Je chorá.“

Henry zaťal päste tak silno, že som sa bála, že by mohol do niečoho udrieť a v procese zničiť celé panstvo. „Postaraj sa o ňu,“ povedal, vyrazil k dverám. „Nikto nevstúpi do alebo z tejto miestnosti bez môjho povolenia, rozumieš?“

Nicholas prikývol, jeho výraz ľahostajný. Nepomáhal.

„Henry?“ povedala som malým hláskom, srdce mi búšilo v hrudi. „O čo ide?“

„Je mi to ľúto,“ povedal, pozeral na mňa spôsobom, ktorý mi mrazil krv v žilách. „Je mi to tak veľmi, veľmi ľúto.“

A bez žiadneho ďalšieho vysvetlenia odišiel.