KAPITOLA 11   ZLYHANIE

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Nemohla som dýchať.

Pľúca mi horeli a telo ma bolelo z námahy pri behu. Práve som bola uprostred lesov, hoci stále v hraniciach Henryho majetku. Steny živého plota neboli nikde v dohľade, ale tie som nehľadala. Chcela som nájsť rieku.

O sedem bodov menej, ako som potrebovala – sedem otázok, ktoré znamenali rozdiel medzi úspechom a zlyhaním, zostaním a odchodom, životom a smrťou pre moju mamu. Životom a smrťou pre Henryho. Nezáležalo na tom, ako pohodlne som sa tú cítila či nie, či sa mi páčilo byť pri ňom. Ak len chcel niekoho s kým tráviť čas, mohol si vybrať kohokoľvek, ale on si vybral mňa – závisel na mne – a teraz som ho sklamala. Jediný dôvod, pre ktorý som tu bola, bolo prejsť tými skúškami a ja som nezvládla ani toľko.

Neviem, ako dlho mi  trvalo šprintovanie lesom. Chodidlá mi krvácali a boli poudierané, a viac ako raz som sa potkla, poranila si členky a lakte a kolená, ale stále som pokračovala.

Zlyhala som. Bol koniec a nebudem mať ďalšiu šancu.

Potrebovala som vidieť moju mamu predtým, ako zomrie. Potrebovala som jej povedať zbohom, aj keď ma už v tom tele viac nemohla počuť. Aj tak by sa to stalo – porušila som svoju časť dohody a preto Henry nemal dôvod dodržať svoju. Nebola žiadna záruka, že ju znova uvidím, keď zaspím a ja som jej potrebovala povedať zbohom predtým, ako bude príliš neskoro.

Konečne som ju našla, rieku, kde celý tento bordel začal. Krívajúc na vytknutom členku, som šla proti prúdu, až sa objavil otvor v živom plote. Zdal sa menší, ako som si pamätala a nemala som tušenia, ako sa dostanem na druhú stranu, ale  musela som to urobiť. Henrymu sa ospravedlním neskôr.

Utierajúc si chrbtom ruky špinavé, uslzené líca, som dala svoju holú nohu do vody a zalapala po dychu. Bola ľadová. Prúd bol silný a vedela som, že ak tam vojdem, nebudem si schopná preplávať cestu do bezpečia. Nie tento krát. Jednako som to musela skúsiť. Jedna noha pred druhú, to je všetko, čo treba. „Kate.“

Pri zvuku Henryho hlasu som skoro prepadla dopredu. Bola som pár stôp od brehu, neisto som balansovala na tých istých klzkých skalách, ktoré zabili Avu a sotva som sa zvládla zachytiť. „Nechaj ma samú.“ Neznela som zďaleka tak zlostne, ako som zamýšľala.

„Obávam sa, že to nemôžem urobiť.“

„Zlyhala som.“ Neopovážila som sa risknúť otočenie, aby som sa naňho pozrela.

„Áno, Irene mi povedala. To stále nevysvetľuje, prečo riskuješ život a končatiny, aby si sa dostala cez dieru v živom plote. Ak chceš odísť, predná brána je oveľa vhodnejšia.

Moje nohy boli znecitlivené, robili ma ešte nemotornejšou ako predtým. „Potrebujem vidieť moju mamu.“

Bez varovania sa okolo môjho zápästia omotala Henryho ruka, ťahal ma k sebe. Predtým ako som mohla protestovať, sa moje nohy dotkli zeme.

„Nechaj ma ísť!“

Držal ma dosť dlho na to, aby som získala späť rovnováhu. Odtiahla som sa od neho, chvela som sa, či to bolo z chladu alebo z toho, aká som bola zúrivá, to som nevedela. „Ak odídeš,“ povedal trpezlivo, „tvoja mama zomrie. Nemyslím, že to je to, čo chceš.“

Otvorila a zavrela som ústa. „Ale-ale zlyhala som.“

Zvedavo sa na mňa pozrel. „Nie som taký prísny, aby som zlyhanie potrestal smrťou.“

„Ale naša dohoda – povedal si, že udržíš moju mamu nažive, kým tu budem. Už tu viac nemôžem ostať, nie keď som zlyhala v skúške.“

Henry bol ticho a jeho výraz zjemnel, akoby konečne pochopil. „Kate... je toto všetko o tomto?“

„Sám si povedal, že nemôžem zlyhať v žiadnej zo skúšok,“ povedala som neiste.

„Nemôžeš zlyhať v žiadnej zo siedmych skúšok, ktoré ti položí rada. Test, ktorý ti dala Irene, nebol jeden z nich.“ Duto sa usmial. „Zatiaľ sa ti darí krásne.“

Moje ústa vyschli. „Zatiaľ?“

„Áno.“ Zdal sa pobavený a nebola som istá či mám byť spokojná alebo mu mám zotrieť z tváre ten samoľúby výraz. „Zatiaľ si čelila trom. Len jedna je dokončená, ale bola si bezchybná.“

Ako bolo možné, že ma skúšali bez môjho vedomia? Keď som otvorila ústa, aby som sa spýtala, úhľadne ma prerušil.

„Musíš mrznúť – tu.“ Cez plecia mi prehodil svoj kabát a ja som k nemu priľnula, vťahujúc jeho teplo. „Vráťme sa späť, čo ty na to?“

Prikývla som, môj hysterický záchvat sa chýlil ku koncu. Henry okolo mňa jemne omotal ruky, akoby sa bál, že sa zlomím. „Zavri oči,“ zamumlal a ja som zavrela.

Keď som ich tento krát otvorila, bola som okrajovo prekvapená, že som sa našla vo svojej spálni. Henry stál za mnou. „Vidím, že si sa prispôsobila spôsobu, ktorým cestujem.“

„Uh-huh.“ Prehltla som. Stále to bolo mätúce. „Mala... um...“ Mávla som rukami na svoje šaty. Boli roztrhané a stvrdnuté bahnom.

„Zdá sa, že tieto sú zničené. Možno by sme mali nájsť náhradu.“

„Mám ich tony, naozaj.“ Poblednutá som sa pozrela na svoj šatník. „Ella si to pravdepodobne ani nevšimne.“

„Nehádaj sa,“ povedal Henry. „Prezleč sa a na pár minút si schlaď členok. Zakrátko sa po teba vrátim.“

Vnútorne vzdychajúc, som sa rozhodla, že to je zbytočné. Presne ako Ella, zdal sa rozhodnutý, že ma udrží.. vo svrbivých šatách. Nemohla som sa dočkať, kým príde leto, ak z žiadneho iného dôvodu, tak preto, že budem konečne môcť znova nosiť jeansy.“

Predtým ako vyšiel z dverí, sa Henry otočil. „Kate?“

Zamračila som sa na bludisko gombíkov, ktoré lemovali zničené šaty, prsty sa mi stále triasli, keď som sa ich snažila rozpnúť. „Áno?“

„Ja som dosiahol iba 164.“

Nakoniec som potrebovala Ellinu pomoc, aby som rozopla obludnosť, do ktorej ma v to ráno donútila. Zatiaľ čo ona vyzerala smutná, že ich vidí odchádzať, ja som nemohla byť šťastnejšia – pokým som neuvidela, čím ich zamýšľa nahradiť.

Krívajúc dole chodbou neznámeho krídla, som sa opierala o Henryho kvôli opore a zo všetkých síl sa snažila nepodriapať hrubú látku. Bolo to úplne nefér. Henry nosil nohavice – dokonca aj Ava mala na výber, ak chcela – ale s Ellou, ktorá mala na starosti môj šatník, som uviazla v kostýmoch z temných dôb. Ona si mohla myslieť, že sú krásne, ale ja by som dala prednosť tóge pred tými nástrojmi mučenia. Žiadne množstvo nosenia ma neprinúti, mať ich rada. Nikdy. A Ella to vedela. Preto to robila, tým som si bola istá.

Zatiaľ čo som sa zaujímala, či by mi to dalo alebo nedalo známku proti, ak by som tu pobehovala v spodnej bielizni, Henry otvoril dvere miestnosti, v ktorej som nikdy predtým nebola. Najprv som spoza neho toho nemohla veľa rozoznať, ale keď ustúpil, padla mi sánka a mrak utrpenia, ktorý ma sužoval, odkedy som videla svoj výsledok sa rozptýlil.

Apartmán bol plný oblečenia zaveseného na vešiakoch, usporiadaného podľa veľkosti a farby a len Boh vie čoho ďalšieho. Obsahovali tak veľa ér, že to vyzeralo ako v obchode s kostýmami a boli tam šaty a topánky a šatky a –

Podlomili sa mi kolená.

Svetre a jeansy.

„Ella spomenula, že sa necítiš pohodlne v outfitoch, ktoré pre teba vybrala,“ povedal Henry. „Ako odmenu za zlyhanie v skúške s vyšším počtom bodov ako som mal ja, verím, že je treba nový šatník.“

Civela som naňho a potom na Ellu, ktorá mi venovala vzácny úsmev. Mysleli to vážne?

„Oh, môj bože!“

Nebola som tá, ktorá to povedala. Namiesto toho spoza mňa vyšiel prenikavý vreskot, a keď som sa otočila, stála tam Ava s ústami dokorán. Neďaleko váhala Calliope, vyzerajúc tak vzrušene, ako som sa ja cítila.

„Sú tieto všetky pre teba?“ vyhŕkla Ava, prechádzajúc okolo Elly, aby stála so mnou.

„Myslím,“ povedala som s úsmevom. „Chceš nejaké?“

Civela na mňa, akoby mi narástla ďalšia hlava. „Či chcem nejaké?“

Zasmiala som sa a pozrela sa na Henryho. „Môže?“

„Samozrejme.“

To bolo všetko, čo potrebovala počuť. V okamihu zmizla, roztrieďujúc archaické šaty, ktorých som sa nemala v úmysle ani dotknúť. Namiesto toho aby som sa k nej pridala, som sa otočila na Calliope a Ellu. „Vy dve si tiež môžete zobrať čokoľvek,“ povedala som, pozerajúc sa na Henryho. „Ak je to s tebou v poriadku, myslím.“

Prikývol. Presne ako Ava, sa Ella a Calliope nahnali do miestnosti, zanechávajúc ma vzadu s Henrym. Mávol k môjmu členku. „Si schopná to zvládnuť cez miestnosť bez pomoci?“

„Budem v pohode,“ povedala som, sledujúc hromadu svetrov. Aj z diaľky na mňa mávali. Tak veľmi ako sa mi páčilo byť blízko pri Henrym, tak som sa stále hanbila za svoje zrútenie a nechcela som, aby si myslel, že som neschopná bez neho stráviť deň, hoci vyzeral, že presne vie, ako veci zlepšiť.

Dokrívala som do polovice miestnosti, keď som si uvedomila, že sa vliekol pár stôp za mnou. Pozerajúc sa cez plece, som sa zamračila. „Henry, vážne, som v pohode. Ani to nebolí.“

„Nemám v úmysle pomáhať ti chodiť,“ povedal nevinným hláskom, ktorý som mu nebrala. „Iba ti ponúkam odnos tvojich vecí.“

„Keď hovoríš.“ Zdvihla som obočie, ale hoci som nechcela, aby to vedel, bola som vďačná, že tam je.“

V tú noc, dávno po tom, ako Henry odišiel, som bola na pokraji spánku, keď ma strhlo jemné zaklopanie na dvere. Stenajúc som si vytrela oči a vygúľala sa z postele, odkrívala som k dverám. Strávila som celý večer tešením sa, že poviem mame, že som prešla skúškou a ešte nesklamala Henryho, takže ktokoľvek bol na druhej strane dverí, musel mať zatracene dobrý dôvod na rušenie.

„Čo?“ povedala som, keď som pootvorila dvere, žmúriac proti svetlu z chodby.

Bola to Ava. „Si ešte hore?“ zašepkala a ja som na ňu zazrela.

„Nie, som námesačná.“

„Oh.“ Sledovala ma, akoby sa snažila prísť na to, či hovorím pravdu alebo  nie. „Pokiaľ si hore, poď – chcem ti niečo ukázať.“

Natiahla sa, aby ma vzala za ruku a ja som ostala na mieste. „Jediné miesto, kde chcem ísť, je späť do postele.“

„Škoda.“ Schmatla ma za ruku tak silno, že snažiť sa odtiahnuť, by pravdepodobne viedlo k zlomeným prstom a ja som už mala dosť problémov s členkom. „Dostanem ťa späť do postele pred východom slnka, sľubujem.“

Nie najpovzbudzujúcejšie uistenie, ale nedávala mi príliš na výber. Nakoniec som ju hlasno fučiac, čo jej nemohlo ujsť, nasledovala, koberec bol drsný oproti mojim holým nohám.

„Kam ideme?“ povedala som, ale Ava na mňa sykla, keď sme zabočili za roh. Boli tam rozostavené stráže a dole chodbou smerovali k mojej izbe, a najmenej traja z nich nás zatiaľ videli, takže som nemala tušenia, prečo mala pocit, že sa potrebujeme plížiť.

Tupá bolesť v mojom členku sa zmenila v ostrú bolesť a ja som sa usilovala držať s ňou krok, ale nespomalila. Nakoniec, keď sme sa dostali do temnej chodby, zastala a ukázala na dvere desať stôp odtiaľto.

Boli iné od ostatných v panstve, vyrobené z tmavého dreva s ozdobným vyrezávaním, ktoré vytváralo scénu, ktorú som nemohla rozoznať. Svetlo sa prelievalo z druhej strany a Ava šla po špičkách k nemu, mávajúc, aby som ju nasledovala.

Tento krát som sa nepýtala na žiadne otázky. Nemotorne som sa s ňou presúvala, jednu ruku som držala na stene, aby som sa vyvarovala drobčeniu a ohláseniu našej prítomnosti komukoľvek za dverami. Čím bližšie sme sa dostali, tým jasnejšia bola scéna na dverách a čoskoro som pochopila, čo to je. Na vrchnej polovici dverí bola krásna lúka s maličkými kvetmi vyrezaných do dreva a stromami na druhej strane. Nejako umelec dokázal, aby to vyzeralo slnečno a silne mi to pripomenulo Central Park, čo mi v hrdle zachytilo hrču.

Ale pod tým sa scéna zmenila. Rez zeme oddelil lúku od temnej rieky, ktorá tiekla pod ňou a vedľa nej bola jemná záhrada. Namiesto toho aby rástla zo zeme, rástla z rozoklanej skaly. Stromy neboli stromami; boli vyrobené z niečoho pevného a hoci to bolo iba umelecké dielo, mohla som povedať, že nemali byť živé. A uprostred obrazu stáli stĺpy drahokamov, ktoré vytvárali oblúk nad jediným kvetom, malým a slabým vo svojom okolí.

Očarená krásnymi rezbami som začula hlasy prenikajúce cez trhlinu vo dverách. Najprv som ich nemohla riadne rozoznať, ale Ava ma postrčila bližšie a zhromažďujúc odvahu som nakukla do miestnosti.

Henry stál chrbtom ku mne, jeho plecia zhrbené, keď pozeral na niečo, čo som nemohla vidieť. Bol dostatočne otočený, takže som mohla rozoznať jeho profil a niečo v mojom vnútri ma zabolelo, keď som videla, že jeho oči sú červené.

Ale on nebol ten, ktorý rozprával. Druhý hlas bol vyšší ako jeho, ale stále mužský a známy, ale ktokoľvek to bol, hovoril tlmenými slovami stiahnutými naliehavosťou a frustráciou.

„Nemôžeš ju tu držať.“ Nemohla som vidieť, kto rozpráva, ale bola som si istá, že hlas spoznávam. „Bola to súčasť dohody. Nemôžeš ju donútiť ostať, ak to ona nechce.“

Posunula som sa bližšie. Doska podo mnou zavŕzgala a ja som stuhla. Z môjho uhla pohľadu som mohla vidieť, že aj Henry sa utíšil a srdce mi bilo tak hlasno, že som si bola istá, že to počul. Ale po pár napätých sekundách prehovoril a ja som si vydýchla.

„Nechcela odísť,“ povedal unavene. „Myslela si, že naša dohoda skončila, pretože zlyhala v teste.“

„Aj tak si ju zastavil,“ povedal druhý hlas. Bol bolestne známy, ale hovoril tak nízko, že bolo ťažké zaradiť ho. „Dvakrát ti povedala, aby si ju nechal a ty si ju ignoroval.“

„Pretože nerozumela,“ Henry zagánil ponad svoje plece na miesto za dverami, kde stál ten druhý.

„Na tom nezáleží.“ Hovoril zlostne a ja som sa pozrela na Avu, ale teraz otáľala v kúte. „Zabránil si jej v odchode.“

„Môžem sa s tebou hádať o sémantike celú noc, ale faktom ostáva, že neopustila pozemok,“ povedal Henry. „Nemáš právo žiadať ostatných členov rady, aby ukončili dohodu.“

„Mám a aj budem.“ Prešiel cezo mňa tieň a ja som cúvla. „Nenechám ťa nútiť ju, aby tu ostala, tak ako si to urobil s Persefonou. Nie je tvoj väzeň a ty nie si jej dozorca. Nemôžeš ju vmanipulovať do takejto situácie a potom sa tváriť prekvapene, že ťa nenávidí tak veľmi, že chce odísť.“

Z jeho slov presakovala zášť a jeho hlas bol naplnený hnevom. Henry na druhej strane sa napol, ale nepovedal nič. Nutkanie prihovoriť sa zaňho bolo ohromujúce a strašne som chcela povedať hocikomu, kto to bol, že je idiot a že som tu ostala, pretože som chcela pomôcť Henrymu, nie pretože ma nútil, ale slová mi zamreli na perách. Mesiace som bola bez odpovedí. Nemohla som sa vzdať šance, žeby som nejaké konečne mohla dostať.

„Nechaj ju ísť,“ povedal hlas, tento krát tichšie. „Persefona ťa nemilovala a nemôžeš ju nahradiť bez ohľadu na to, ako ťažko hľadáš. Aj keby si ju našiel, Kate nie je tá osoba.“

„Mohla by.“ Henryho slová vychádzali pridusene. „Moja sestra si myslí, že je.“

„Moja teta je príliš zaslepená vinou a rozhodnutím, aby videla situáciu jasne. Prosím, Henry.“ Dlážka znova zavŕzgala a on kráčal k Henrymu. Teraz som mohla rozoznať jeho rameno a mal oblečenú čiernu bundu, ktorá na november vyzerala príliš tenká. „Nechaj ju ísť predtým, ako aj ona zomrie. Obaja vieme, že je to len záležitosť času a ak sa o ňu vôbec zaujímaš, necháš ju ísť predtým, ako sa z nej stane ďalšia obeť.“ Zastavil sa a ja som zadržala dych. „Už je kvôli tebe mŕtvych jedenásť dievčat. Nezmeň Kate na dvanástu kvôli svojej sebeckosti.“

Kúsok odo mňa explodoval zvuk rozbíjajúceho sa skla. Zalapala som po dychu a zakopla som dozadu, a členok sa podo mnou znova zvrtol. Vykríkla som padajúc na zem. Dvere sa otvorili a krv mi odtiekla z tváre, keď som uvidela, kto je na druhej strane.

James.