KAPITOLA 1   EDEN

Autor: Nikola

Strávila som svoje osemnáste narodeniny šoférovaním z New York City do Edenu v Michigane, aby mohla moja matka zomrieť v meste, kde sa narodila. 954 míľ asfaltu, vedomá si každej značky, ktorú sme prešli, privádzajúc ma bližšie k tomu, čo bude nepochybne najhorším dňom môjho života.

Pokiaľ máte narodeniny, tak to neodporúčam.

Šoférovala som celý deň. Moja mama bola príliš chorá, aby bola pri vedomí tak dlho, aby sama šoférovala, ale mne to nevadilo. Trvalo to dva dni aj hodinu, kým sme prekročili most horného polostrova Michiganu, vyzerala vyčerpane a stuhnutá z toho, že bola v aute tak dlho a ak by som už nikdy nemala vidieť úsek otvorenej cesty, tak by to bolo príliš skoro.

„Kate, zastav tu.“

Pozrela som sa na mamu vtipným pohľadom, ale aj tak som vyhodila smerovku. „Nemusíme odisť z diaľnice najbližšie tri míle.“

„Viem. Chcem ti niečo ukázať.“

Vo vnútri vzdychajúc, som urobila, ako povedala. Už teraz fungovala na vypožičanom čase a šance na to, že bude mať nejaký deň navyše, aby to videla neskôr, boli malé.

Všade tam boli borovice, vysoké a hrozivé. Nevidela som žiadne značky, žiadne označenia vzdialenosti, nič len stromy a špinavá cesta. Po piatich míľach, som začala mať obavy. „Si si istá, že sme tu správne?“

„Samozrejme, že som.“ Oprela sa čelom o okno a jej hlas bol taký jemný a zlomený, že som jej ledva rozumela. „Je to už len míľu alebo tak.“

„A čo?“

„Uvidíš.“

Po míli začal živý plot. Rástol pozdĺž cesty, vysoký a hrubý, že bolo nemožné vidieť, čo je na druhej strane a museli sme prejsť ďalšie 2 míle predtým, ako sme sa otočili v pravom uhle, vytvárajúc akýsi druh hraničnej čiary. Po celý čas, čo sme šli, mama očarene pozerala von oknom.

„Toto je ono?“ Nemala som v úmysle, aby to znelo trpko, ale nezdalo sa, žeby si to mama všimla.

„Samozrejme, že nie - tu odboč doľava, miláčik.“

Urobila som, ako mi bolo povedané, vedúc auto k rohu. „Je to pekné a všetko,“ povedala som opatrne, nechcejúc ju rozrušiť, „ale je to len živý plot. Nemali by sme ísť nájsť dom a –“

„Tu!“ Dychtivosť v jej hlase ma vystrašila. „Presne tu!“

Naťahujúc krk som uvidela to, o čom hovorila. Uprostred živého plota bola umiestnená čierna železná brána a ako sme sa dostávali bližšie, zdalo sa, že tým viac rastie. Nielen pre mňa – brána bola obrovská. Nebola tam na to, aby vyzerala pekne. Bola tam na to, aby počas dňa vydesila každého, kto by premýšľal o jej otvorení.

Spomalila som, aby som mohla pred ňou zastaviť, snažiac sa vidieť poza, ale všetko čo som videla, bolo iba viac stromov. Zdalo sa, že zem v diaľke klesá, ale bez ohľadu na to, ako som naťahovala krk, nevidela som čo leží za ňou.

„Nie je to krásne?“ Jej hlas bol bezprostredný, skoro ľahký a na chvíľu znela ako jej staré ja. Cítila som  ako jej ruka vkĺzla do mojej, stlačila som ju tak veľmi, ako som sa opovážila. Je to vstup do Edenského panstva.“

„Vyzerá to... veľké,“ povedala som, zhromažďujúc toľko nadšenia, koľkého som bola schopná. Nebola som veľmi úspešná. „Bola si niekedy vo vnútri?“

Bola to nevinná otázka, ale pohľad, ktorým sa na mňa pozrela, mi dal pocítiť, že odpoveď bola taká jasná, že hoci som nikdy nepočula o tomto mieste, mala by som to vedieť.

O chvíľu neskôr zažmurkala a pohľad bol preč. „Už veľmi dlho nie,“ povedala duto a ja som si zahryzla do pery, ľutujúc čokoľvek som urobila, že to pre ňu zlomilo kúzlo. „Prepáč, Kate, len som to chcela vidieť. Mali by sme ísť ďalej.“

Pustila moju ruku a ja som si zrazu bola hlboká vedomá, aký je vzduch chladný oproti mojej dlani. Ako som zatlačila na plyn, vkĺzla som rukou späť do jej, ešte ju neschopná nechať ísť. Nič nepovedala a keď som sa na ňu pozrela, mala hlavu znova opretú o sklo.

Po pol míli cesty sa to stalo. V jednej chvíli bola cesta prázdna, v ďalšej bola na ceste krava ani nie 15 stôp pred nami, blokujúc cestu.

Skočila som na brzdy a zvrtla volant. Auto spravilo celý kruh, odhadujúc moje telo nabok. Moja hlava udrela o okno, ako som bojovala o kontrolu nad autom, ale bolo to zbytočné. Rovnako som sa mohla snažiť lietať kvôli všetkému, čo som urobila.

Šmykom sme sa zastavili, zázračne minúc líniu stromov. Môj tep bežal, vdýchla som veľký dúšok vzduchu, snažiac sa upokojiť. „Mami?“ povedala som horúčkovito.

Vedľa mňa potriasla hlavou. „Som v poriadku. Čo sa stalo?“

„Je tam –“ Zastavila som sa, sústreďujúc sa znova na cestu. Krava bola preč.

Zmätená som sa pozrela do spätného zrkadla a uvidela som postavu stojacu uprostred cesty, tmavovlasý chlapec približne v mojom veku, oblečený v čiernom kabáte, ktorý sa chvel vo vánku. Zamračila som sa, otáčajúc sa, aby som sa naňho mohla poriadne pozrieť cez zadné okno, ale bol preč.

Predstavovala som si to teda? Zažmurkala som a trela som si boľavú hlavu. Tú časť som si nepredstavovala.

„Nič,“ povedala som roztrasene. „Len som šoférovala príliš dlho, to je všetko. Prepáč.“

Opatrne som naviedlo auto dopredu, posledný krát som sa pozrela do spätného zrkadla. Živý plot a prázdna cesta. Jednou rukou som pevne zovrela volant a druhou som sa natiahla, aby som ju znova chytila, márne sa snažiac zabudnúť obrázok chlapca vypálený do môjho mozgu.

Strop v mojej izbe pretekal. Realitný agent, ktorý nám predal dom,..prisahal, že s ním nie je nič v neporiadku, ale ten blbec zjavne klamal.

Všetko čo som urobila po našom príchode, bolo vybalenie základných vecí, ktoré sme potrebovali na noc, zahŕňajúc hrniec na zachytávanie kvapkajúcej vody. Veľa sme si toho nepriniesli, iba to čo sa zmestilo do auta a ešte nábytok z druhej ruky, ktorý som dala do domu doručiť.

Aj keby moja mama nezomierala, bolo som si istá, že by som sa tu cítila mizerne. Najbližší susedia boli míľu po ceste, cele miesto bolo cítiť ako príroda a nikto v takom malom meste ako Eden nedovážal pizzu.

Nie, nazývať ho malým bolo príliš veľkorysé. Eden ani nebol zaznačený na mape, podľa ktorej som sa sem dostala. Hlavná ulica bola dlhá pol míle a zdalo sa, že každý obchod predáva buď starožitnosti alebo potraviny. Neboli tam žiadne butiky s oblečením alebo aspoň nejaké miesto, ktoré by ponúkalo niečo nositeľné. Nebol tam ani McDonald, Pizza Hut, Taco Bell – nič. Len zastaraná jedáleň a nejaký Mum and Pop obchod, ktorý predáva cukríky na libry.

„Páči sa ti to?“

Mama sedela schúlená na hojdacom kresle blízko jej postele, jej hlava opretá o jej obľúbený vankúš. Bol tak obnosený a vyblednutý, že som nemohla povedať, akú mal pôvodne farbu, ale prežil štyri roky pobytu v nemocnici a chemoterapie. Napriek očakávaniam, musel.

„Dom? Áno,“ klamala som, zastrkujúc konce plachty, ako som ustielala posteľ. „Je... roztomilý.“ 

Usmiala sa a cítila som na sebe jej oči. „Zvykneš si tu. Možno dosť na to, aby si tu ostala, aj keď ja tu už nebudem.“

Stisla som pery, odmietajúc niečo povedať. Bolo nepísaným pravidlom, že sme nikdy nehovorili o tom, čo sa stane, keď zomrie.

„Kate,“ povedala jemne a hojdacie kreslom zavŕzgalo, ako vstala. Automaticky som vzhliadla, pripravená vyraziť do akcie, ak by spadla. „Musíme sa o tom niekedy porozprávať.“

Stále ju sledujúc kútikom oka, som potiahla plachtu nadol a schmatla hrubú deku a urovnala ju na posteli. Zanedlho nasledovali vankúše.

„Nie teraz.“ Odokryla som prikrývky a ustúpila, aby si mohla ľahnúť. Jej pohyby boli pomalé a bolestivé, a ja som odvrátila oči, nechcejúc ju vidieť tak trpieť. „Ešte nie.“

Keď sa usadila, pozrela na mňa, jej oči červené a unavené. „Čoskoro,“ povedala jemne. „Prosím.“

Prehltla som, ale nepovedala som nič. Život bez nej bol bezodný a čím menej som si to snažila predstavovať, tým lepšie.

„Denná sestra príde ráno.“ Vtisla som pery na jej čelo. „Uistím sa, že všetko zvládne a bude vedieť, čo má robiť, predtým ako pôjdem do školy.“

„Prečo tu dnes neostaneš?“ povedala potľapkávajúc prázdne miesto vedľa seba. „Rob mi spoločnosť.“

Zaváhala som. „Potrebuješ odpočívať.“

Prešla mi chladnými prstami po líci. „Viac si odpočiniem, keď tu budeš so mnou.“

Pokušenie stočiť sa do klbka vedľa nej, ako keď som bola dieťa, bolo príliš veľké, aby som mu odolala, nie keď zakaždým, čo ju opustím, sa bojím či je to posledný raz, čo ju vidím živú. Dnes som sa mohla vyhnúť bolesti. „Dobre.“

Vliezla som si do postele k nej, uisťujúc sa, že má dosť deky, predtým ako som použila zvyšok na zakrytie mojich nôh. Keď som si bola istá, že ostane v teple, omotala som ruky okolo nej, vdychujúc jej známu vôňu. Aj po rokoch strávených v alebo mimo nemocníc, stále voňala ako jablká a frézie. Pritúlila si vršok mojej hlavy a zatvorila som oči predtým, ako začali slziť.

„Ľúbim ťa,“ zamumlala som, chcejúc ju silno objať, ale vediac, že jej telo by to nezvládlo.

„Aj ja ťa ľúbim, Kate,“ povedala mäkko. „Ráno tu budem, sľubujem.“

Tak veľmi ako som si priala, aby to tak bolo, vedela som, že to už viac nebol sľúb, ktorý by mohla vždy dodržať.

V tú noc boli moje nočné mory nemilosrdné a plné kráv s červenými očami, krvavých riek a stúpajúcej vody až kým som sa lapajúc po dychu nezobudila. Stiahla som zo seba deku a utrela svoje vlhké čelo, vystrašená, že zobudím mamu, ale stále spala.

Hoci som sa nevyspala dobre, nemohla som si na druhý deň zobrať voľno. Bol to môj prvý deň na Edenskej strednej, čo bola tehlová budova, ktorá vyzerala viac ako veľká stodola než škola. Bolo tam sotva dosť študentov na to, aby sa trápili budovou, nie to ešte ju udržiavať v chode. Zapisujúc si, že to bol nápad mojej mamy; po tom, čo som vynechala posledný ročník, aby som sa o ňu mohla starať, sa rozhodla, že musím zmaturovať.

S autom som prišla na parkovisko dve minúty po prvom zazvonení. Mama v to ráno ochorela a neverila som sestre,... korpulentnej žene menom Sofia, že sa o ňu poriadne postará. Nebolo na nej nič zvlášť hrozivé, ale strávila som väčšinu posledných štyroch rokov starostlivosťou o moju mamu a mala som strach, že to nikto iný nemôže urobiť dobre. Skoro som s ňou ostala doma, ale mama trvala na tom, aby som šla. Už doteraz bol deň ťažký, ale bola som si istá, že sa to ešte zhorší.

Aspoň som nebola jediná, ktorá zahanbene šla cez parkovisko. Na polceste k budove som si všimla chlapca, ktorý ma nasledoval. Nemohol byť dosť starý na šoférovanie a jeho svetlo blonďavé vlasy mu trčali skoro tak veľmi ako jeho zarastené uši. Súdiac podľa jeho veselého výrazu sa nemohol starať menej, že mešká.

Uháňal vpred, aby prišiel k dverám skôr ako ja a na moje veľké prekvapenie, ich držal pre mňa otvorené. Nemohla som si spomenúť ani na jediného chalana z mojej starej školy, ktorý by to urobil.

„Po vás, mademoiselle.“

Mademoiselle? Pozerala som sa na zem, aby som sa vyhla tomu, že sa naňho divne pozriem. Nemá zmysel byť hrubá v prvý deň.

„Ďakujem,“ zamumlala som, vstupujúc dovnútra a idúc rýchlejšie. Ale bol vyšší ako ja a hneď ma dobehol. Na moju hrôzu, namiesto toho , aby okolo mňa prešiel, spomalil, aby sme mohli kráčať spolu.

„Poznám ťa?“

Och, Bože. Očakával, že mu odpoviem? Našťastie sa zdalo, že nie, pretože mi nedal šancu odpovedať.

„Nepoznám ťa.“

Úžasný postreh, Einstein.

„Mal by som ťa poznať.“

Priamo pred kanceláriou sa otočil, postaviac sa medzi mňa a vchod. Vystrel ruku a pozrel sa na mňa s očakávaním.

„Som James,“ povedal a konečne som sa dobre pozrela na jeho tvár. Stále chlapčenská, ale možno bol starší, ako som si myslela. Jeho črty boli tvrdé, vyspelejšie, ako som očakávala. „James McDuffy. Zasmej sa a budem nútený ťa nenávidieť.“

Nevidiac žiadnu inú možnosť som sa prinútila k malého úsmevu a podala som mu ruku. „Kate Wintersová.“

Pozeral na mňa dlhšie, ako bolo prísne nevyhnutné s hlúpym výrazom na tvári. Ako sekundy ubiehali, stála som tam, nepohodlne prešľapujúc z jednej nohy na druhú a konečne si vyčistila hrdlo.

„Er – mohol by si možno...?“

„Čo? Oh.“ James pustil moju ruku a otvoril dvere, znova ich držiac pre mňa otvorené. „Po tebe, Kate Wintersová.“

Vstúpila som dnu, ťahajúc si moju tašku bližšie. Vo vnútri kancelárie bola žena oblečená od hlavy po päty v modrom s elegantnými gaštanovými vlasmi, za ktoré by som dala pravú nohu.

„Ahoj, som –“

„ – Kate Wintersová,“ prerušil ma James, vpadnúc na miesto vedľa mňa. „Nepoznám ju.“

Recepčná si zvládla naraz vzdychnúť aj sa zasmiať. „Koľko je hodín, James?“

„Praskla mi pneumatika.“ Zazubil sa. „Sám so ju menil.“

Načarbala niečo na ružový papierový blok, list odtrhla a podala mu ho. „Choď.“

„Mám?“ Jeho úsmev sa rozšíril. „Vieš, Irene, ak ma budeš ďalej takto spochybňovať, tak si budem myslieť, že už ma viac nemáš rada. Zajtra v rovnakom čase?“

Zasmiala sa a James konečne zmizol. Odmietla som sledovať, ako odchádza, namiesto toho som sa pozerala dole na oznámenia napísané na pulte. Zjavne bol o tri týždne Deň obrazu.

„Katherine Wintersová,“ povedala žena – Irene – keď sa zavreli dvere. „Očakávali sme ťa.“

Zamestnávala sa prezeraním zložky a ja som tam trápne stála, želajúc si, aby som mala čo povedať. Nebola som príliš hovorná, ale aspoň som bola schopná pokračovať v konverzácii. Niekedy. „Máte pekné meno.“

Zdvihla svoje dokonale vytrhané obočie. „Naozaj? Som rada, že si to myslíš. Aj mne sa celkom páči. Ach, tu to máme.“ Vytiahla kúsok papiera a podala mi ho. „Tvoja rozvrh a taktiež mapa školy. Nemalo by to byť ťažké nájsť – chodby sú farebne označené a ak sa stratíš, tak sa opýtaj. Všetci sme tu dosť milí.“

Prikývla som, všímajúc si svoju prvú hodinu. Počty. Šťastie. „Vďaka.“

„Kedykoľvek, drahá.“

Otočila som sa na odchod, ale ako sa moja ruku dotkla kľučky, vyčistila si hrdlo.

„Slečno Wintersová? Ja len – chcela som povedať, že mi je to ľúto. Myslím to s vašou mamou. Poznala som ju pred veľmi dlhým časom a – nuž. Je mi to ľúto.

Zavrela som oči. Všetci to vedia. Neviem ako, ale vedia to. Mama hovorila, že jej rodina žila v Edene po generácie a bola som hlúpa, keď som si myslela, že to prejde bez povšimnutia.

Zaháňajúc slzy som stlačila kľučka a ponáhľala sa preč z kancelárie, držiac hlavu sklenenú dúfajúc, že James sa so mnou nebude znova snažiť rozprávať.

Ako som zabočila za roh, nabehla som do niečoho, čo bolo cítiť ako stena. Spadla som na zem, obsah mojej tašky sa všade rozsypal. Moje líca horeli a snažila som sa pozbierať svoje veci, ako som mumlala ospravedlnenie.

„Si v poriadku?“

Vzhliadla som. Ľudská stena sa na mňa pozerala dole a našla som sa tvárou v tvár so školskou futbalovou bundou. Zjavne sme James a ja neboli jediní, ktorí dnes ráno prišli neskoro.

„Som Dylan.“ Kľakol si vedľa mňa ponúkajúc mi ruku. Držala som ju len tak dlho, aby som sa posadila.

„Kate,“ povedala som. Podal mi moje zošity a ja som ich schmatla strkajúc ich späť do tašky. Po dvoch učebniciach a piatich zložkách som vstala a otrela si jeansy. Vtedy som si všimla, že je roztomilý. Nie len v Edene, ale roztomilý aj podľa New Yorkských štandardov. Ale aj tak bolo niečo v tom, ako sa na mňa pozeral, čo ma nútilo chcieť sa odtiahnuť.

Predtým ako som to mohla urobiť, sa k nemu pripojila pekná blondínka a zbežne sa na mňa pozrela. Mohla sa usmievať, ale spôsobom, akým sa oňho opierala a zvierala jeho rameno, na neho mohla aj čúrať. Bol jasne označeným teritóriom.

„Kto je tvoja kamarátka, Dylan?“ povedala zužujúc úsmev.

Dylan na ňu bezvýrazne pozrel a chvíľu mu trvalo kým okolo nej ovinul rameno. „Uh, Kate. Je tu nová.“

Jej falošný úsmev sa zväčšil a vystrela ruku. „Kate! Ja som Ava. Tak veľa som o tebe počula. Môj otec je realitný agent, povedal mi všetko o tebe a tvojej mame.

Teraz som mala aspoň koho obviňovať z presakovania v mojej izbe. „Ahoj, Ava,“ povedala som, hryzúc guľu a berúc jej ruku. „Rada ťa spoznávam.“

Všetko ohľadom toho, ako sa na mňa pozerala na mňa kričalo, že nechce nič viac len ma zobrať do lesa a tam ma pochovať zaživa. „Tiež mi je potešením.“

„Aká je tvoja prvá hodina?“ povedal Dylan, naťahujúc krk, aby videl môj rozvrh. „Počty. Ja – my ti môžeme ukázať, kde to je, ak chceš.“

Otvorila som ústa, aby som namietala, počítajúc, že netreba viac dôvodov, aby som viac pokúšala osud ako už som pokračovaním v rozhovore teraz, keď tu bola Ava, ale predtým ako som mohla povedať slovo, ma chytil za lakeť a viedol halou. Pozrela som sa na Avu, aby som sa ospravedlnila, že jej unášam chalana, ale keď som videla rumenec červenej na jej tvári a jej jemnú čeľusť zovretú, tak mi slová zomreli na špičke jazyka.

Možno ma moja mama predsa len prežije.