PROLÓG

Nikola

„Ako sa to stalo tento krát?“

Henry sa napol pri zvuku jej hlasu a odtrhol svoje oči od mŕtveho tela na dlhej posteli dosť na to, aby sa ňu pozrel. Diana stála vo dverách, jeho najlepšia priateľka, jeho dôverníčka, jeho rodina v každom smere okrem krvi, ale ani jej prítomnosť nepomohla udržať na uzde jeho náladu.

„Utopená,“ povedal Henry, otáčajúc sa späť k telu. „Našiel som ju plávať v rieke dnes skoro ráno.“

Nepočul, žeby sa Diana pohla smerom k nemu, ale cítil jej ruku na pleci. „A stále nevieme...?“

„Nie.“ Jeho hlas bol ostrejší, ako zamýšľal a prinútil sa ho zjemniť. „Žiadni svedkovia, žiadne odtlačky nôh, žiadne stopy, ktoré by poukazovali na to, že neskočila do rieky, lebo chcela.“

„Možno chcela,“ povedala Diana. „Možno spanikárila. Alebo to možno bola nehoda.“

„Alebo jej to možno niekto urobil.“ Vzdal to, idúc miestnosťou poklusom, aby sa dostal od tela tak ďaleko, ako je to možné. „Jedenásť dievčat za osemdesiat rokov. Nehovor mi, že toto bola nehoda.“

Povzdychla si  a prešla prstami cez bledú tvár dievčaťa. „Tento krát sme boli tak blízko, však?“

„Bethany,“ vyštekol Henry. „Jej meno bolo Bethany a mala 23 rokov. Teraz sa kvôli mne nedožije 24.“

„Nikdy by sa nedožila, ak by bola ňou.“

Zúrivosť v ňom vzplanula a hrozilo, že vybuchne, ale keď sa na ňu pozrel a uvidel v jej očiach súcit, jeho hnev sa rozplynul.

„Mala uspieť,“ povedal pevne. „Mala prežiť. Myslel som – “

„To my všetci.“

Henry klesol na stoličku a ona bola okamžite pri ňom, šúchajúc jeho chrbát akýmsi materinským gestom, ktoré od nej očakával. Zaplietol si prsty do tmavých vlasov, jeho plecia zhrbené pod známou váhou žiaľu. Koľko toho ešte musí zniesť než ho oslobodia?

„Stále máme čas.“ Nádej v Dianinom hlase sa doňho zabodla, bolestivejšie, ako čokoľvek iné, čo sa stalo toto ráno. „Stále máme desaťročia –“

„Skončil som.“

Jeho slová zazneli v miestnosti, ako stále stála vedľa neho, jej dýchanie sa zrazu stalo drsné a nepravidelné. Trvalo jej niekoľko sekúnd odpovedať, zvažoval či to vezme späť, sľubujúc, že to skúsi znova, ale nemohol. Zomrelo ich už príliš veľa.

„Henry, prosím,“ zašepkala. „Ostáva ti dvadsať rokov. Nemôžeš skončiť.“

„Nebude v tom žiadny rozdiel.“

Kľakla si pred neho a odtiahla mu ruky z tváre, nútiac ho, aby sa na ňu pozrel a videl jej strach. „Sľúbil si mi storočie a ty mi dáš storočie, rozumieš?“

„Nenechám kvôli mne zomrieť ďalšiu.“

„A ja ti nedovolím ustúpiť, nie takto. Nie, ak mám do toho, čo povedať.“

Zamračil sa. „A čo urobíš? Nájdeš ďalšie ochotné dievča? Privedieš každý rok na panstvo ďalšiu kandidátku, až kým nezomrie? Až kým to jedna nezvládne do Vianoc?“

„Ak budem musieť.“ Zúžila oči, vyžarujúc rozhodnutie. „Je tu ďalšia možnosť.“

Otočil sa preč. „Už som povedal nie. Už viac o tom nebudeme hovoriť.“

„A ja ťa nenechám odísť bez boja,“ povedala. „Nikto ťa nikdy nemôže nahradiť, nech si rada hovorí čo chce a ja ťa milujem príliš na to, aby som ťa nechala vzdať sa. Nedávaš mi na výber.“

„To by si neurobila.“

Ostala ticho.

Odstrkujúc stoličku, Henry vstal, trhajúc od nej ruku preč. „Urobila by si to dieťaťu? Priviedla by si ju k životu, len aby si ju donútila k tomuto?“ Ukázal na telo na posteli. „Urobila by si to?“

„Ak to znamená, že ťa zachránim, tak áno.“

„Mohla zomrieť. Rozumieš tomu?“

Zablesklo sa jej v očiach a vstala, aby mu čelila. „Rozumiem tomu, že ak ona neurobí toto, ja ťa stratím.“

Henry sa od nej odvrátil, bojujúc, aby sa udržal pokope. „To nie je veľká obeť.“

Otočila ho, aby jej stál čelom. „Neopovažuj,“ vyštekla. „Neopovažuj sa vzdať.“

Zažmurkal, vydesený intenzitou v jej hlase.

Keď otvoril ústa, aby namietal, zastavila ho predtým, ako mohol začať rozprávať.

„Bude mať na výber, vieš to tak dobre ako ja, ale bez ohľadu na to, čo sa stane, nestane sa týmto, to ti prisahám.“ Diana mávla rukami k telu. „Bude mladá, ale nebude pochabá.“

Henrymu chvíľu trvalo, kým rozmýšľal o niečom, čím by mohol namietať, ale keď na to prišiel, vedel, že sa chytá planej nádeje. „Rada to nikdy nepovolí.“

„Už som spýtala. Ak to stihnem do časového limitu, dajú mi povolenie.“

Zovrel čeľusť. „Ty si sa spýtala bez toho, aby si to som mnou najprv prebrala?“

„Pretože som vedela, čo by si povedal,“ povedala. „Nemôžem ťa stratiť. My ťa nemôžeme stratiť. My sme všetko, čo máme a bez teba – prosím, Henry. Nechaj ma to skúsiť.“

Henry zavrel oči. Teraz už nemal na výber, nie, ak rada súhlasila. Snažil sa predstaviť si, akoby to dievča mohlo vyzerať, ale zakaždým, keď sa snažil vytvoriť predstavu, postavila sa mu do cesty spomienka na tvár iného dievčaťa.

„Nemohol by som ju milovať.“

„Nebudeš musieť.“ Diana mu vtlačila bozk na líce. „Ale myslím, že budeš.“

„A to už prečo?“

„Pretože ťa poznám a viem, aké chyby som urobila predtým. Už ich nebudem znova opakovať.“

Povzdychol si, jeho rozhodnosť sa rozpadávala, ako naňho pozerala, ticho prosiac. Bolo to len dvadsať rokov; dovtedy to mohol robiť, ak to znamenalo, že jej neublíži viac, ako to už urobil. A tento krát, rozmýšľal, ešte raz sa pozerajúc na telo na posteli, tiež nebude opakovať rovnaké chyby.

„Budeš mi chýbať, kým budem preč,“ povedal a jej plecia klesli úľavou. „Ale toto bude posledný krát. Ak zlyhá, skončil som.“

„Dobre,“ povedala, zvierajúc mu ruku. „Ďakujem ti, Henry.“

Prikývol a pustila ho. Ako prechádzala cez dvere, tiež sa pozrela na posteľ a Henry prisahal sám sebe, že toto sa už nikdy znova nestane. Nezáleží čo to bude stáť, či uspeje či zlyhá, táto prežije.

„Nie je to tvoja vina,“ povedal, slová z neho vypadli skôr, ako sa mohol zastaviť. „Čo sa stalo – ja som to dovolil. Ty nie si na vine.“

Zastavila sa, prechádzajú dverami a venovala mu smutný úsmev.

„Áno, som.“

Predtým ako mohol povedať ďalšie slovo, bola preč.