KAPITOLA 20  JAR

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Mama vyzerala presne tak ako v mojich snoch. Zdravá a všetko, akoby v živote ani deň nebola chorá. Ale niečo na nej bolo,  neurčitý rys, pre ktorý vyzerala, že zvnútra žiari, akoby sa svetlo snažilo uvoľniť von.

„Čo tu robíš?“ Keď som sa opýtala, vedela som, že je to jasné. Jediná vec, ktorá ma zadržala od besnenia, bola radosť, že ju znova vidím, ale aj tá bola rýchlo nahradená zmätkom.

„Prepáč,“ povedala rovnako súcitným úsmevom, aký som na jej tvári videla tisíckrát predtým. Vždy keď som si poškriabala koleno, vždy keď sa mi vliekli hodiny pri domácich úlohách a sotva som mala čas na večeru, vždy keď nám doktor povedal, že má len mesiace života. V toľkých ohľadoch bola cudzincom, ale s tým úsmevom to bola stále moja mama. „Klam bol jediný spôsob, ako si mohla byť riadne skúšaná. Nikdy som nemala v úmysle ti ublížiť, miláčik. Všetko čo som spravila, som urobila, aby som ťa ochránila, a aby si bola taká šťastná, ako sa dá.“

Vedela som, že hovorí pravdu, ale nemohla som si pomôcť, ale cítila som sa ponížene, že ma oklamala. Aj keď to bolo pre moje vlastné dobro, neprinútilo ma to, aby som sa cítila ako menší idiot, že som nezistila, kto je.

Moja vlastná matka bola bohyňa. To nebolo niečo, nad čím by som jednoducho mohla pokrčiť plecom a prijať to.

„Diana,“ povedal Walter a vykročila ku mne, biela hodvábna róba, ktorú mala na sebe, sa okolo nej hýbala, akoby bola ponorená vo vode. Nebola dosť blízko, aby som sa jej dotkla, ale dosť blízko, aby som videla, že jej oči žiaria. Či to bolo zo sĺz alebo pýchy alebo moci, ako pri Henrym a jeho očiach vytvorených z mesačného svitu, nevedela som povedať.

„Zo siedmej a poslednej skúšky, pýchy a pokory. Mama sa zastavila a usmiala sa. „Kate prešla.“

Nerozumela som. Bolo rozhodnuté, nebolo? Nerozhodli sa už? Nemohla som zlyhať ani v jednom z testov. Sám Walter to povedal. Čakala som nejaké vysvetlenie, ale neprišlo.

„Tí, ktorí súhlasia?“ povedal Walter.

Divoko som sa otáčala od tváre k tvári, ale nikto mi nedal ani náznak. Ava, Ella ani Henry nedali najavo, čo sa deje. Jeden po druhom zamumlali svoj súhlas. Na moje prekvapenie, Calliope, ktorá vyzerala taká bledá a zúbožená, že som si nemohla pomôcť a pocítila som kvôli nej bodnutie súcitu, tiež prikývla.

Hovorila áno, uvedomila som si. Hlasovali. Aj keď som s Henrym spala, ale nejakým zázrakom som úplne nezlyhala. Ale keď hlasovanie dospelo k Jamesovi, dych sa mi zasekol v hrdle a bola som si istá, že potrasie hlavou.

Bez toho aby sa stretol s mojím pohľadom, tiež prikývol. Ostatní pokračovali v hlasovaní, ale ja som hľadela na neho, a keď nakoniec vzhliadol, perami som vyslovila jednoduché ďakujem.

„Tak bolo rozhodnuté,“ povedal Walter, keď hlasovanie dospelo k nemu. „Katherine Wintersovej bude udelená nesmrteľnosť a bude oddaná s naším bratom, aby spolu s ním vládla podsvetiu, dovtedy, kým si tak vyberie.“ A potom sa usmial, jeho staroveké oči zaiskrili. „Vitaj v našej rodine. Toto zasadnutie rady je odročené.“

Neodvolateľnosť v jeho hlase ma miatla a zarazene som čakala, kým rada vstala a zamierila k dverám. Niektorí – Ella, Nicholas, Irene, Sofia dokonca Xander – mi stisli rameno alebo mi venovali slovko povzbudenia, keď prechádzali. Ava sa zoširoka zacerila. Ostatní, najmä Calliope, nepovedali nič, keď odchádzali. James tiež prešiel bez slova, plecia mal zhrbené a hlavu mal sklonenú. Pamätajú si jeho prikývnutie a rozmýšľajúc o tom, čo ho to muselo stáť, som sa chcela za ním natiahnuť, ale bola som stuhnutá na stoličke, neschopná sa pohnúť zo strachu, že sa to všetko roztriešti a odhalí, že to nie je nič, len sen.

Čoskoro sme ostali len traja. Ja, Henry a moja mama. Vstala, keď ostatní odišli a bez slova ma vzala do náručia, jemne ma objímajúc. Položila som jej bradu na plece a nos zaborila do vlasov. Jablká a frézie. Bola to naozaj ona.

Neviem, ako dlho ma držala, ale v čase keď sme sa pustili, ma bolela hruď a spola som sa zošuchla zo stoličky. Pomohla mi narovnať sa, ale bol to Henry stojaci pár stôp od nás, ktorý upútal moju pozornosť.

„Bol –“ Zastavila som sa a vyčistila si hrdlo, nenávidela som, ako drobne môj hlas znel. „Bola to dobrá alebo zlá vec?“

Henry ku mne pristúpil a obaja, on a mama mi jemne pomohli vstať. „Prešla si,“ povedal. „Dúfam, že si potešená.“

Potešená nebolo presne vhodné slovo. Zmätená, áno. Otrasená, iste. A nebudem potešená, pokým nepochopím, čo sa stalo. „Povedal, že som zlyhala,“ povedala som, kývajúc nohou. „Ako som mohla prejsť, keď som zlyhala.“

„To bola siedma skúška, miláčik,“ povedala mama. „Nezlyhala si v smilstve. Aj keby si ho nemilovala, Henry sa uistil, že sme si všetci boli vedomí toho, čo sa stalo. Toto bol jediný spôsob, ako ťa rada mohla odskúšať v pýche. Prijatím svojho zlyhania, napriek tomu, že si chcela ostať a rešpektovaním rozhodnutia rady, si preukázala pokoru.“

„A preukázaním pokory si prešla poslednou skúškou,“ povedal Henry.

„Takže – “ Zastavila som sa, nenávidela som, že som sa cítila tak pomaly a hlúpo, ale znelo to príliš dobre, aby to bola pravda. „Čo to znamená, čo sa teraz stane?“

Henry si vyčistil hrdlo. „To znamená, ak súhlasíš, vezmeme sa pri západe slnka.“

Vezmeme sa pri západe slnka. Čo pred hodinami znelo ako neprirodzená fantasy, ma teraz pritlačilo, hroziaca realita, ktorá sa na mňa rútila rýchlejšie, než som mohla utiecť.

Niežeby som utekala. Toto bolo to, čo som chcela, nie? Nie byť niečiou ženou, ale dať Henrymu šancu. Aby som mu dala rovnakú nádej, akú som chcela pre seba, a teraz keď tu bola moja mama, aj keď nebola úplne rovnaká, obaja sme vyhrali, nie?

Nie... nie všetci. Calliope nevyhrala a ani James. Aby bol Henry nažive a šťastný, aby som mala svoju mamu späť, oni museli prehrať. Calliope si to spôsobila sama, ale James – čoho sa kvôli mne musel vzdať?

S trhnutím som si uvedomila, že obaja, Henry a moja mama na mňa uprene dívajú. Nejako sme sa dostali cez tanečnú sálu a zastali sme medzi ťažkými dvojitými dverami, ktoré boli otvorené dosť na to, aby sme my traja vyšli.

„Áno, samozrejme,“ povedala som, tvár sa mi červenala. „Prepáč, neváhala som, len som – premýšľala a – samozrejme to chcem urobiť.“

Pokým sa Henry neuvoľnil, nevšimla som si, aký bol napätý. „Som rád, že to počujem,“ povedal, úľava bola v jeho hlase jasná. „Smiem sa spýtať, o čom si premýšľala?“

Nechcela som mu povedať, že som mala obavy o Jamesa, v prípade, žeby to preňho bolo stále boľavé miesto, tak som sa namiesto toho spýtala otázku, ktorá ma pálila v hlave, odkedy dverami prešla Ava. „Bolo to celé vopred pripravené?“

Nastalo trápne ticho a tento krát som videla, ako si Henry a mama vymieňali pohľady, akoby  všetci potrebovali komunikovať pohľadom. Naozaj to nebolo také nemožné a hrýzla som si vnútro líca, podráždená, že sa nepodelili.

„Áno a nie,“ povedala mama. Pomaly sme pokračovali dolu chodbou, každý krok bolestivejší ako predošlý, ale moje zranenia boli posledné z mojich obáv. „Po desaťročiach čo Henry strávil hľadaním novej kráľovnej, keď začalo byť jasné, že hľadanie neprinášalo výsledky, ktoré sme potrebovali – “

„Vzdával som to,“ povedal Henry. „Každé dievča zlyhalo predtým, ako vôbec začalo, alebo ak vôbec nebolo sľubné, objavilo sa mŕtve. Teraz sme vedeli, čo sa dialo, ale nedá sa vypovedať aké srdcervúce  bolo sledovať, ako tieto mladé ženy umierajú, s vedomím, že je to moja vina. Nemohol som sa prinútiť k tomu, aby som niekoho ďalšieho vystavil takému nebezpečenstvu a bol som rozhodnutý skončiť to.“

„A ja som bola zase rozhodnutá, že to bude skúšať až do konca,“ povedala mama. „Tak sme urobili kompromis. Persefona...“ Niečo v jej výraze sa zmenilo a na kratučký moment som videla hanbu.

„Persefona bola moja dcéra. Tvoja sestra. Je to moja vina, že nikdy nebola šťastná a kvôli tomu ani Henry nebol nikdy šťastný.“

„Nebola to tvoja vina,“ povedal Henry s tichou zúrivosťou. „Nebola to ničia vina, len moja. Ja som ten, ktorý ju nedokázal urobiť šťastnou – “

„A ja som tá, ktorá vás dala dokopy,“ povedala mama. „Nehádaj sa so mnou, Henry. Myslím to vážne.“

Ostal ticho, hoci som si myslela, že som videla najmenší náznak úsmevu.

„Ako som hovorila predtým, ako som bol hrubo prerušená.“ Prebehla si prstami po vlasoch a ja som vedela, že nič z tej ostrosti v hlase nemyslela vážne. „Vždy si mala na výber, miláčik. Ak by si to nechcela urobiť, všetci by sme to prijali a pokračovali bez teba. Vždy si kontrolovala svoj život – všetko čo sme urobili, bolo, že sme ti ponúkli príležitosť.“

Stiahlo sa mi hrdlo, keď som si predstavovala, čo by sa stalo, keby som ho nekontrolovala. „Prečo si mi to nepovedala skôr?“

„Dalo by ti to nespravodlivú výhodu,“ povedala mama. „Muselo to byť tvoje rozhodnutie, nie také, pri ktorom by som ťa ovplyvnila alebo také, pri ktorom by si automaticky odmietla, pretože by si vedela, do čoho ideš. Okrem toho,“ dodala jemne, „ aj keby som ti to povedala, naozaj by si mi verila?“

Jasné že nie. A keby som odišla do skutočného sveta, kto by mi veril, keby som im povedala, ako trávim zimy? Nikto so zdravým rozumom, tým som si bola istá. „Existuje Eden vôbec? Všetci tam, dokonca Ava a Dylan – bolo to súčasťou toho, dať mi na výber?“

„Eden vonku existoval na tých pár týždňov, čo si ho obývala,“ povedal Henry. „Ak sa rozhodneš ísť späť tam, kde stálo mesto, neuvidíš nič len stromy a polia. Prepáč za ten podvod.“

Takže ma podviedli. Stiahla som pery, snažila som sa prísť s niečím, čo by neznelo, akoby som mala dvanásť. „Len – to už znova nerobte, v poriadku?“ Pozerala som sa medzi ním a mamou. „Žiadne ďalšie lži a žiadne ďalšie obchádzanie.“

Na moje prekvapenie sa mama zasmiala, ale nebol to smiech, na ktorý som bola zvyknutá. Bola to zvláštna kombinácia zvukov – zurčanie potoka, cvrlikanie cvrčkov a nejako prvý jarný deň. Bolo to neuveriteľné.

„Samozrejme,“ povedala, jej hlas naplnený náklonnosťou, ktorá sa vo mne rozliala, a ktorá urobila ďalších pár krokov ľahšími. „Teraz, predtým ako sa dostaneme na tvoju svadbu, je ešte niečo, čo by si rada vedela?“

Moja svadba. V hrdle sa mi spravila hrča a všetko, čo som k tomu dokázala povedať, bolo. „Áno,“ povedala som chrapľavo. „Mimochodom, čo to je za meno pre bohyňu Diana?“

Opäť sa zasmiala a uzol v mojom hrdle povolil. „Ella bola celkom nahnevaná, že som si vzala jej rímske meno, ale ona ho nechcela a mne sa vždy dosť páčilo. Všetci si vyberáme nové v priebehu rokov.“

„Také, ktoré zodpovedajú miestu a času kde sme,“ povedal Henry. „Najslávnejší sme v gréckej mytológii a preto sme po celú dobu známi pod našimi gréckymi menami.“

„Ale nemáme žiadne skutočné mená,“ povedala mama. „Boli sme stvorení ešte pred menami.“

„A budeme žiť  dlho potom, čo budú mená potrebné,“ povedal Henry.

Mama naňho zbežne pozrela. „Niektorí z nás rozhodne.“

Jej slová priviedli obraz Jamesa, ktorý mi vpadol do myšlienok a snažila som sa ho potlačiť, ale tvrdohlavo ostával v popredí mojej mysle. „Teda naozaj ste olympskí bohovia?“

„Všetci trinásti,“ povedala mama. „Plus Henry, v dobrých dňoch.“

Zavrčal a moje mračenie sa prehĺbilo, keď som sa snažila pospájať kúsky dokopy. „Potom – kto je kto? Mám na mysli, viem kto ste vy dvaja, Hádes a Demeter, ale všetci ostatní?“

„Chceš mi povedať, že si na to ešte neprišla?“ povedal Henry. Venovala som mu škaredý pohľad.

„Nie všetci z nás sú vševediaci, vieš?“

„Ani my nie sme,“ povedal, oči mu iskrili pobavením.

Hrýzla som si spodnú peru, keď som o tom premýšľala. „Mohla by som si pravdepodobne tipnúť , ak by som musela. Ale nie všetkých.“  Potriasla som hlavou. „Olympskí bohovia. To je – “ Úžasné. Neopísateľné. „Varovanie by bolo milé.“

Musela som znieť trpkejšie, ako som zamýšľala, pretože ma mama silnejšie objala a zaborila mi nos do vlasov. „Bez ohľadu na to, ako ma volajú alebo kto som, stále som tvoja mama a veľmi, veľmi ťa ľúbim.“

Prikývla som, neverila som si na to, aby som prehovorila. Bola to moja mama, ale moja mama sa nesmiala ako slnečný svit. Moja mam sa pre mňa vzdala svojho života a čo z nej ostalo, bolo chladné a strnulé. Nie táto teplá, šumivá bytosť, ktorá je oveľa silnejšia, než aká kedy ja budem.

„Poď,“ povedal Henry, zjavne cítil moju zmenu nálady. Zastali sme pred párom bohato zdobených dverí, dolu zobrazujúcich zem a svet a mne sa v hrdle zasekol dych. Persefonina izba.

„Henry?“ povedala som, ale on potriasol hlavou a na oplátku mi ponúkol len úsmev. Rozpačito som potiahla bielu krajku šiat, uisťujúc sa, že obväzy nepresiakli.

Dvere sa otvorili a namiesto svätyne, ktorá tu bola len pred pár mesiacmi, bola miestnosť prázdna až na malý biely oblúk ozdobený dúhou sedmokrások. Stranou stálo ďalších deväť členov rady, okrem Calliope a Jamesa, a Walter stál pod oblúkom, čakal na nás.

„Dúfam, že to stačí,“ povedal Henry. „Nebol som si istý, či si chcela niečo prepracovanejšie.“

„Nie,“ povedala som bez dychu. „Toto je dokonalé.“

Mama ma vzala za ruku, oči jej žiarili slzami. „To je moje dievča,“ povedala a hoci som ju nikdy viac nechcela opustiť, vedela som, že je čas. Teraz to bol môj život a hoci bude jeho súčasťou, už viac nebude centrom. Bola to zmena, ktorú som nečakala, ale týchto posledných šesť mesiacov ma na to nejako pripravilo.

Pustila som jej ruku a ona odišla, aby sa pripojila k ostatným. Henry ma priviedol k oblúku, a keď Walter prehovoril, cítila som na nás všetky oči. Henry a ja sme zopakovali naše prosté sľuby a hlasom s takou neotrasiteľnou autoritou, že sa zdalo, že samotné kamene panstva sa triasli, nás Walter vyhlásil za muža a ženu.

Henry sa naklonil, aby ma pobozkal, a keď to urobil, teplo začalo na mojich perách a prebehlo mnou, zanechávajú za sebou chlad, v ktorého stopách šla bolesť. Ale keď sa odtiahol, moje telo bola znova celé, vyliečené a silné spôsobom, akým nikdy predtým nebolo. Ale na tom nezáležalo; záležalo na tom, ako sa na mňa pozeral, akoby to bol najšťastnejší moment v jeho dlhom živote. A hlboko v sebe som vedela, že už nikdy viac nebudem sama.

Našu svadobnú noc sme strávili v mojom apartmáne, hrali sme karty a zo všetkých síl sme sa snažili nespomínať to, čo sa stane na druhý deň. Bola to moja posledná no v Edenskom panstve za šesť mesiacov a hoci som vedela, že sa vrátim, mala som z toho pocit finálnosti. Pol roka bolo pre Henryho nič, ale pre mňa, natiahlo sa to predo mnou, koniec v nedohľadne.

Vydatá v jeden deň, na druhý deň preč. Nejako sa to nezdalo fér. Mohla by som sa vrátiť skôr, ak by som chcela, to som vedela, ale mama bola neoblomná s tým, že mám svoje prvé leto stráviť bez Henryho.

Nasledujúce ráno sme mali raňajky do postele, ja som sedela s prekríženými nohami v pyžame na jednej strane a on na druhej. Mala som dovolené jesť, teraz, keď bola znova jar a hoci som nebola o nič hladnejšia ako zvyčajne, zaútočila som na palacinky s nezvyčajnou energiou, pričom som sa celá zašpinila. Zdalo sa, že to Henrymu nevadí; tu a tam sa naklonil a odbozkával sirup z mojich pier, uškŕňajúc sa, keď videl, že sa červenám.

Zbalila som sa za chvíľu a oveľa skôr ako som očakávala, som stála pred väčšinou svojej novej rodiny na kľukatej ceste, ktorá viedla k prednej bráne. Opäť chýbala Calliope, ale bolo to Jamesovo prázdne miesto, ktoré mi nepríjemne krútilo vnútornosťami.

Jedného po druhom som ich objala na rozlúčku, aj nevrlého Phillipa, ktorý páchol po koňoch a vyzeral, akoby by bol radšej kdekoľvek, než byť svedkom tohto slzami naplneného prejavu sentimentality. Ava plakala pred tým, ako som k nej prišla a tak pevne ma objala, že som si myslela, že ma nikdy nepustí. „Oh, Kate – budeš mi chýbať!“

„Tiež mi budeš chýbať.“ Bez ohľadu na to, čo sa medzi nami túto zimu stalo, dúfala som, že jej slzy znamenajú, že všetko bolo odpustené, a že ju uvidím, keď sa na jeseň vrátim späť. „Jedného dňa ma musíš zasvätiť do všetkého, čo sa stalo, keď som sa nepozerala.“

Prikývla, mala príliš stiahnuté hrdlo, aby prehovorila a s posledným objatím, sme sa konečne pustili.

Ďalšia bola moja mama. Pokojne stála v slnečnom svetle, vyzerajúc, akoby žiarila a na chvíľu som sa jej bála dotknúť. Zariadila to za mňa, keď ma zovrela v objatí a dala mokrý bozk na líce. „Bav sa,“ povedala vrelo, ale v očiach mala lesk, ktorý dával jasne najavo, že očakávala, že dodržím našu dohodu. Budem preč šesť mesiacov, ale toto bolo jediné leto, ktoré som ju nechala riadiť. „Bež okúsiť ľudský život predtým, ako ti ujde.“

Nebola som si istá, či si ešte niekedy užijem ľudský život, keď som vedela, čo na mňa na jeseň čaká, ale prikývla som. „Ľúbim ťa,“ povedala som, zrazu mala príliš stiahnuté hrdlo ako Ava. Mama na mňa hľadela a na dlhú chvíľu som mala pocit, akoby sme boli jediní dvaja ľudia na svete. Ale ako rýchlo prišiel, tak ten pocit aj odišiel a potom bol na rade Henry.

Nevedela som, čo povedať, tak som namiesto toho okolo neho ovinula ruky a objala ho. Teraz som už naozaj plakala, ničiac tú trocha makeupu, na ktorú ma Ava ráno prehovorila, ale bolo mi to jedno.

„Postaraj sa o Poga, áno?“ povedala som so smrkaním, odťahujúc sa, aby som si mohla utrieť oči.

„Obaja, Cerberus a ja sľubujeme, že to urobíme,“ povedal, jeho oči neopúšťali moje. „Kate... čokoľvek na teba vonku za bránou čaká, pamätaj, že leto je tvoje na to, aby si si s ním robila, čokoľvek sa ti zapáči.“ Jeho hlas bol napätý, ale zdalo sa, že sa snaží cez to dostať. „Nie je to moja starosť, čo sa rozhodneš robiť so svojím časom.“

„Ja viem,“ povedala som. „A tiež viem, že to čo k tebe cítim, sa nezmení len preto, že sa menia ročné obdobia. Takže ak ti to príliš nevadí, dodržím sľuby, ktoré som dala.“ Venovala som mu to, čo som dúfala, že bol upokojujúci úsmev. „Tak ľahko sa ma nezbavíš.“

Dokázal mi ho vrátiť. „Nemôžem ti povedať, ako sa mi uľavilo, že to počujem, ale to stále nemení – “

„Henry,“ povedala som prísne. „Dosť o tom. Uviazol si so mnou, či sa ti to páči alebo nie, takže by si si na to mohol aj zvyknúť.“

Zaváhal, ale nakoniec sa vzdal. „Kedykoľvek ma budeš potrebovať, budem pri tebe. Dávam ti slovo.“

Prikývla som a pritisol mi pery na čelo. Bol to taký cudný bozk, že ma zaujímalo, či mi dá aj riadnu rozlúčku či nie. Pravdepodobne nie, uvedomila som si. Nie, keď nás sledovala moja mama.

„Budem na teba čakať, keď sa vrátiš,“ povedal. „A milujem ťa.“

Tento krát som si to nepredstavovala alebo nevysnila; naozaj to povedal, a nie preto, že to bola nejaká skúška alebo stávka alebo povinnosť. Pretože to tak myslel. Niečo vo mne stúpalo a mala som pocit, akoby som mala vybuchnúť. „Tiež ťa milujem.“

S tým vzdoroval neporiadku na mojej tvári a hlboko ma pobozkal. Snažila som sa to predĺžiť, ale odtiahol sa a ja som vedela, že bol čas ísť.

Vliekla som sa dole cestou, každých pár sekúnd som sa pozerala ponad plece, keď som si dávala načas. Hoci ma Henryho prítomnosť ťahala späť, vedela som, že musím odísť predtým, akoby som ho videla postrčiť ma vpred. Toto bol teraz môj domov a nič by ma navždy nemohlo udržať preč.

Keď som dospela k vrcholu mierneho kopca, ktorý skrýval akýkoľvek výhľad na panstvo z vonkajšieho sveta, otočila som sa a zamávala, prekvapená, že tam bo iba Henry. Na oplátku zdvihol ruku a ja prinútila som sa pokračovať vpred.

Do výhľadu mi vstúpila brána a s tým aj pohľad, ktorý ma prinútil zastať v mojich stopách. Zrazu som presne rozumela, prečo bol Henry taký neoblomný s pripomínam mi toho, že cez letá si môžem robiť, čo chcem.

James sa opieral o rovnaké auto, ktorým ma priviezol do Edenského panstva a mal na sebe rovnaké ohromné slúchadlá, ktoré mal v septembri. Jediná vec, ktorá bola iná, bol nedostatok úsmevu na jeho tvári.

Vykĺzla som z pomedzi brány a zaváhala, neistá čo povedať. Bez slova prešiel dokola, aby mi otvoril dvere a ja som mu poďakovala, ale on nepovedal nič. Keď sme prešli dole štrkovou cestou, konečne som našla odvahu prehovoriť a aj potom vyšiel môj hlas ako škrípanie.

„Prepáč,“ povedala som, zovrela som ruky tak silno, že mi obeleli hánky. „Za všetko.“

„Nie.“ Zatočil za roh a živý plot zmizol z dohľadu. „Urobila si, čo si musela a tak isto Henry. Tak isto rada. Vedel som, že to bol ďaleký výstrel, po tom, čo som ťa stretol.“

Stisla som pery, nevedela som, čo povedať. Bola som si istá, že to myslel, ako kompliment, ale to nepomohlo vine, ktorá vo mne neustále hlodala. „Budeš existovať dlhý čas, že? Mám na mysli, svet zajtra neskončí.“

„Neviem,“ povedal James a na chvíľu som počula náznak toho chlapca, ktorý rád staval veci z hranolčekov. „So zúrivou Calliope je všetko možné.“

Oprela som sa do sedadla a dovolila som si uvoľniť sa. Aspoň že tam niekde stále bol. „Kam ideme?“

„Niekam kam si myslím, že by si mala ísť predtým, ako na leto odídeš,“ povedal. Keď bolo jasné, že mi nedá žiadne ďalšie detaily, vzdala som pozeranie z okna a snaženie sa premýšľať o niečom, čo povedať, čo by tak veľmi nebolelo.

Henry hovoril pravdu. Čo kedysi bolo hlavnou cestou  v Edene, bola teraz špinavá cesta, obklopená stromami na oboch stranách a na mieste, kde stála Edenská stredná, nebolo nič viac než lúka. Hoci som tam bola len pár týždňov, cítila som bodavú bolesť, keď sme tadiaľ prechádzali. Nebude žiaden návrat, nie k životu, ktorý som poznala ako smrteľníčka a to bola strata, s ktorou som nebola pripravená sa vysporiadať.

Keď sme dospeli k nášmu cieľu, opäť sme našli civilizáciu. Nebol to New York, ale ani nebola všade špina a stromy. Niekoľko malých budov zhromaždených spolu, aby vytvorili mesto blízko nemocnice, kde bývala moja mama. Rozhliadla som sa, snažila som sa nájsť niečo známe, ale boli tam len malé továrne a kostoly a obchody s potravinami.

James prešiel kovanou bránou a moje oči sa rozšírili, keď som si uvedomila, kde sme. Počula som pod kolesami na ceste vrzať štrk a on viedol auto pomaly dole cestou, aby štvrť míle vo vnútri zastal.

„Poď,“ povedal otvárajú dvere. „Niečo ti chcem ukázať.“

Vystúpila som a civela na cintorín, ktorý nás obklopoval, pomníky a sochy sa dvíhali z hnedej trávy. Niektoré z nich boli novšie, mená jasné a čitateľné, kým ostatné, okolo ktorých sme prechádzali, boli také staré a ošúchané, že som sotva mohla rozoznať nejaké rytiny. James si udržiaval odstup, ruky mal strčené vo vreckách, akoby sa ma bál dotknúť a ja som sa za ním vliekla, zaneprázdnená vyhýbaním sa blatu a roztápajúcemu sa snehu.

Zastal pred čerstvým hrobom, ktorý bol taký nový, že tam nebol žiaden náhrobok. Len dočasná značka s menom napísaným čiernou fixkou. James odstúpil stranou, takže som videla, ale to nebolo treba. Presne som vedela, kde sme boli.

„Diana Wintersová,“ povedala som jemne, trasúcimi prstami som behala po písmenách, ktoré vytvárali jej meno. „Ale myslela som, že je – “

„Nažive?“ povedal James a ja som prikývla. „Ako božstvo, áno. Ale vzala si smrteľnú podobu, aby ťa vychovala a tá smrteľná podoba zomrela pred desiatimi dňami.“

Ostala som ticho, zvedavá, čo očakával, že na to poviem.

„Stále je to tvoja mama,“ povedal, „ale musíš pochopiť, že veci teraz medzi vami nebudú rovnaké a veci nebudú rovnaké ani medzi tebou a Henrym alebo tebou a zvyškom rady.“

Naježila som sa. „Tak ako veci nie sú rovnaké medzi tebou a mnou?“ povedala som, ale namiesto toho, aby ukázal nejaké známky hnevu alebo frustrácie, James pokrčil plecami.

„Trocha iné, vzhľadom k tomu, že si si s nimi oboma bližšia, ale áno. Niečo také.“

Skrčila som sa vedľa značky, behala som po nej prstami, keď som civela na hromadu hliny, ktorá držala mamino ľudské telo. Nebola som si istá, čo cítiť – smútok bol nevyhnutný, ale bola tam aj zmes ďalších emócií, ktorým som úplne nerozumela. Možno úľava, že jej boj skončil. Strach z tejto novej reality, ktorej som čelila a pravdám, ktoré som sa dozvedela, kým ona sa vyčerpávala na nemocničnej posteli.

Ale predovšetkým som vo vnútri cítila dutú bolesť a trvalo mi niekoľko sekúnd uvedomiť si, že mi chýbal život, ktorý sme mali predtým, ako sme prišli do Edenu. Nie roky choroby a bolesti, ale výlety do Central Parku. Vianočné stromčeky. Dni, keď som vedela, že moja najlepšia priateľka bola len krátku cestu dole chodbou. Tým bolo teraz koniec a natiahla sa predo mnou nová existencia, prázdna okrem tvári Henryho, mamy a zvyšku rady.

„Viem, že to je koniec,“ povedala som, položila som ruku na navýšenú hlinu. „Vedela som to už dávno.“

„Nie, nie je,“ povedal James, pohol sa, aby stál za mnou. „Je to začiatok.“

Ostali sme tam, pokým mi do oblečenia nevsiakol chlad hmla nepriľnula k mojim vlasom, zanechávajúc ma uzimenú a zvlhnutú. Prijala som jeho ruku, keď mi pomáhal hore a naposledy som sa dotkla značky, dôkazu mojej ľudskosti a mojej krátkej existencie vo svete, kde všetky veci zomreli. Napokon, som sa s ťažkým srdcom odtrhla.

„Tak čo budeš robiť počas leta?“ povedal James, keď sme kráčali k autu. Hoci to bol zrejmý pokus, ako odľahčiť náladu, chvíľu mi trvalo odpovedať, moja hlava bola príliš zatemnená myšlienkami na mamu. Cítila som sa pripevnená k jej hrobu, ale s každým krokom, bola váha o niečo ľahšia. Nikdy úplne nezmizne, to som vedela, ale aspoň som si bola istá, že jedného dňa, to budem schopná prijať.

„Neviem,“ povedala som a civela som na zablatenú zem, keď som sa bavila možnosťami rozprestretými predo mnou. Mohla som sa vrátiť späť do New Yorku, ale nič tam pre mňa neostalo. Mohla som ostať v Edene so stromami, ale prišla som na to, žeby ma to po prvom mesiaci alebo tak unudilo. „Možno ochutnať nejaké pravé grécke jedlo. Nikdy som nebola v Grécku, vieš.“

„Grécko,“ povedal James a v jeho hlase bola prázdnota, ktorá ma zožierala. „V lete je tam pekne.“

Váhavo som vkĺzla rukou do jeho a on sa neodtiahol. „Chceš ísť?“

Jeho oči sa rozšírili. „Naozaj?“

„Samozrejme.“ S námahou som sa zaškerila, ale to neznamenalo, že to bolo menej skutočné. „Nechcem ísť do Grécka na vlastnú päsť a nemôžem si predstaviť lepšieho sprievodcu ako jedného z mojich najlepších priateľov.“

Pomaly sa mu na tvári rozprestrel úsmev, ale v jeho očiach bol náznak odstupu, ktorý som nemohla úplne ignorovať. „To by som naozaj rád.“

Štrk nám vrzal pod nohami, keď sme prišli k autu a otvoril mi dvere, ticho medzi nami bolo teraz pohodlné, namiesto napätého a protivného. Posadila som sa a uvoľnila sa v sedadle, keď vkĺzol za volant. V zadnej časti mojej hlavy bola doznievajúca pochybnosť, keď som sa naňho usmiala a znova som videla ten pohľad v jeho očiach, ale odtisla som ju. Veci neboli vôbec dokonalé, ale bez ohľadu na to, čo sa stalo, aspoň som mala naspäť svojho kamaráta.

Keď sme odchádzali preč, otočila som sa, aby som videla mamin hrob, tmavý proti ostávajúcim kopám bieleho snehu. James mal pravdu; toto nebol koniec. Bol to začiatok, ktorý moja mama pre mňa chcela a začiatok, ktorý som po celú dobu pre seba chcela ja. Možno som neplánovala žiť naveky, ale teraz, keď budem, z každého okamihu vyťažím maximum.