KAPITOLA 13   VIANOCE

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

V niekoľkých ďalších týždňoch bol môj čas s Henrym skoro neznesiteľný. Hoci sme stále trávili naše večery spolu, už to viac nebolo jednoduché a každá konverzácia a náhodný dotyk dávala pocit nútenosti. Nikdy sa mi nepozrel do očí a čím bližšie sme sa dostávali k Vianociam, tým viac sa zdalo, že sa odťahuje. Čím viac sa odťahoval, tým viac som si chcela vytrhať vlasy a povedať mu nie neistými podmienkami, žeby sa mal buď dať dokopy alebo odísť. Problémom bolo, že to bola prázdna vyhrážka a on by to vedel. Čo bolo horšie, bála som sa, žeby to prijal.

„Nerozumiem,“ povedala som, prechádzajúc hore-dole po chodníku. „Správa sa, akoby so mnou už nechcel nič mať.“

Mama a ja sme sedeli blízko detského ihriska v Central Parku a napriek tomu, že Edenské panstvo obklopoval hlboký sneh, keď prišiel zimný slnovrat a prvá polovica môjho pobytu skončila, tu bola polovica leta. Z diaľky som počula detský krik, ale bola som príliš sústredená na Henryho správanie, aby som si to užila.

„Prečo si myslíš, že by mohol?“ povedala mama. Sedela na lavičke a sledovala ma, pozerala sa úplne ľahostajne.

„Neviem,“ povedala som, frustrovaná. „Čo ak sa naozaj vzdal? Čo mám potom robiť?“

„Snaž sa ďalej, pokým ti neostane žiadna šanca,“ povedala mama. V jej hlase bol náznak oceli, čo ma prinútilo čudovať sa, či bola ohľadom tohto naozaj taká pasívna, ako sa zdala. „A aj potom, pôjdeš ďalej.“

Strčila som si ruky do vreciek. Nebolo to také jednoduché a ona to vedela. „James povedal, že žiadne z dievčat neprežilo Vianoce – myslíš, že možno preto sa mi vyhýba? Myslí si, že hocktorú chvíľu padnem mŕtva?“

„Možno,“ povedala. „Alebo si možno uvedomil, že sa o teba zaujíma a bojí sa, že stratí aj teba.“

Odfrkla som si. „Veľká šanca. Ani sa na mňa nepozrie.“

Povzdychla si. „Ty si tá, ktorá s ním trávi čas, Kate, nie ja. Môžem vychádzať len z toho, čo mi povieš a ak je naozaj taký nešťastný, ako sa javí, potom pochybujem, že ho niekto iný z toho vytiahne.“

„A ako navrhuješ, aby som to urobila?“ povedala som, nezamýšľala som to ako vyšteknutie, ale rovnako mi to vykĺzlo. Okamžite som pocítila vinu s schúlila som sa k nej. Pohla sa, aby mi urobila miesto na lavičke a ja som si sadla vedľa nej.

„Akýmkoľvek spôsobom, akým môžeš,“ povedala, odstrkávajúc mi z očí kader vlasov. „Ak to chceš preňho urobiť, potom to nebude jednoduché. Nebude jednoduché prejsť zbytkom skúšok, ale nebude jednoduché ani dať mu dôvod, aby pokračoval.“

Zamračila som sa, trápiac si už niekoľký raz za uplynulých pár týždňov hlavu snažením, aby som s niečím prišla, ale nič neprišlo. Môj jediný záblesk brilantnosti vyšiel na vianočný darček a aj to bol risk.

„Ale aj tak si opatrná, že?“ povedala mama, znepokojenie sa jej vrylo do čŕt. „Nechcem, aby sa ti niečo stalo a ak hovorí pravdu a je tam nebezpečenstvo – “

„Som v pohode,“ povedala som. „Naozaj. Nikto sa ma ešte nesnažil odrovnať, prisahám. A ak nemôžem Henryho presvedčiť, že stojí za to držať sa blízko, potom ma môžu rovnako aj zabiť.“

„Nehovor tak. Je mi jedno, čo sa stane v nasledujúcich troch mesiacoch, ale ty sa nevzdáš, rozumieš mi?“

Hovorila tak ostro, že ma to vydesilo a narovnala som sa na lavičke. „Nevzdám sa,“ povedala som. „Ale ak sa Henry ani nepokúsi, potom zomrie a ty – “ A zomrie aj moja mama. Vedela som, že je to nevyhnutné, ale ešte som nebola pripravená povedať zbohom. Stále som mala tri mesiace do jarnej rovnodennosti a mala som v úmysle nasať každý moment nášho spoločného času. Nenechám Henryho dostať sa tomu do cesty.

„Bez ohľadu na to, čo sa stane mne alebo Henrymu, ty pôjdeš ďalej,“ povedala mama, avšak jemnejším hlasom. „Ani jeden z nás nestojí za to, aby si sa takto vzdala a ak to urobíš, nebudeš lepšia ako Henry. Ale ja viem, že si, v poriadku?“

Nemo som prikývla. Keď som mala maminu silu a istotu, mala som pocit, že presvedčiť Henryho o tom istom, nebude také ťažké. „Možno by si sa s ním mala porozprávať. Stavím sa, že ťa vypočuje.“

„Pravdepodobne áno.“ Niečo jej zablikalo v očiach, niečo, čomu som nerozumela. „Ale to je tvoja práca, zlatko, a viem, že to dokážeš.“

Bolo to buď to alebo nechať všetkých okolo mňa zomrieť. „Dúfam, že máš pravdu.“

Dala mi hlučný bozk na tvár. „Vždy mám pravdu.“

Predtým ako ktorákoľvek z nás mohla povedať ďalšie slovo, obloha potemnela a ja som zmätená vzhliadla. Keď som sa otočila na mamu, aby som sa jej spýtala, čo sa deje, bola preč, nahradená ďalšou osobou, ktorú som chcela vidieť.

Jamesom.

„Čo tu do pekla robíš?“ Vyskočila som na nohy. „Čo si urobil s mojou mamou?“

„Je to v poriadku,“ povedal, postavila sa vedľa mňa. Ponáhľala som sa dole cestičkou, hľadajúc svoju mamu, ale ľahko so mnou udržal krok.

„Kate – počúvaj. Tvoja mama je v bezpečí. Chcem sa s tebou porozprávať.“

„Takže si mi zobral jediný čas, ktorý som trávila so svojou mamou?“ Otočila som sa a on zastavil sa uprostred svojich stôp, kúsok odo mňa. „Len preto, že si nejaký druh boha, ti nedáva právo robiť toto. Povedala som ti, drž sa odo mňa ďalej.“

„Viem.“ Strčil si ruky do vreciek a výraz na jeho tvári bol taký úbohý, že som na okamih zabudla, že on je ten zlý. „Potrebujem len pár minút a sľubujem, že všetko sa vráti späť do normálu. Prosím.“

Podráždene som si povzdychla. „Fajn. Máš päť minút.“

„Viac ako dosť.“ Zazubil sa, ale keď všetko, čo som urobila, bolo, že som sa uprene dívala, jeho úsmev pomaly zbledol. „Nie som ten, ktorý sa ťa snaží zabiť.“

Zažmurkala som, prekvapená. To bolo posledná vec, ktorú som očakávala, že povie. „Si najlogickejšia voľba,“ povedala som pomaly. „Zapieraj všetko, čo chceš, ale bola by som hlúpa, keby som prijala tvoje slov bez kúska dôkazu.“

Naklonil hlavu v zvláštnom, skoro archaickom prikývnutí. Bola to nepríjemná pripomienka toho, kým a čím je. „Nežiadal by som to od teba, ale ak chceš, môžeš sa opýtať Henryho, že som nikdy nebol zahrnutý v skúškovom procese zo zrejmých dôvodov. Si moja priateľka a nikdy by som ti neublížil.“

„To preto som prežila tak dlho?“ povedala som ironicky. „Pretože sme priatelia?“

Jeho výraz potemnel. „Povedal som ti, nie som vrah. Na to by si ma mala poznať dosť dobre.“

„V poslednom čase to vyzerá, že ťa nepoznám vôbec,“ vyštekla som a mal aspoň tú slušnosť vyzerať rozpačito.

„Prežila si tak dlho, pretože všetci podstúpili mimoriadne opatrenia, aby ťa udržali nažive,“ povedal. „Stráže, sprievod, ochutnávači jedla – nemáš tušenia, ako dôkladne si sledovaná.“

Chrbticou mi prebehla triaška. „Po storočí, ľudia, nemáte tušenia, kto to robí? Myslela som, že bohovia majú byť vševediaci.“

Zasmial sa, ale bolo to prázdne. „Nebolo by to pekné? Vyriešil by som si celú kopu problémov. Ale nie, nie sme. Nasledovali sme vedenie, zmenili personál, vypočúvali každého zahrnutého, ale nič neprišlo. Henry šiel dokonca do podsvetia, aby sa porozprával s dievčatami, ktoré boli zavraždené, ale nikdy to nevideli prichádzať.“

Zamračila som sa. Také ťažké, aké je preňho, že som v nebezpečenstve, nedokázala som si predstaviť, aké bolestivé preňho muselo byť, rozprávať sa s dievčatami, ktoré kvôli tomuto zomreli. O ktorých si nepochybne myslel, že zomreli kvôli nemu.

„Tak čo?“ povedala som rozhorčenie, aby som zamaskovala svoj strach. „Ak vy, ľudia, nedokáže s niečím prísť, nie je žiadna nádej, že to vyriešim ja, tak prečo mi to hovoríš?“

„Pretože chcem, aby si bola v bezpečí,“ povedal. „Nemusíš mi veriť, ale aspoň počúvaj, čo ti hovorím a čo musíš urobiť, aby si sa ochránila. Henry odstrihol všetky spôsoby, ktorými vrah predtým útočil. To všetko znamená, že sa pokúsia o niečo iné. Henry to vie, všetci to vieme a ty by si to tiež mala vedieť.“

„Úžasné,“ povedala som, prevracajúc očami. „Tak na miesto otráveného jedla, by som si mala dávať pozor na roj vraždiacich včiel? Na nákovu, ktorá mi padne na hlavu? Čo?“

„Čokoľvek,“ povedal. „Čokoľvek neobyčajné. A ak budeš mať podozrenie, že sa niečo chystá, vypadni odtiaľ, dobre? Je mi jedno, ako sa zdá, že ťa majú radi. Niekto na tom mieste ťa chce mŕtvu a ak chceš mať nejakú šancu na prežitie, nemôžeš na to nikdy zabudnúť.“

Neodpovedala som. Prispôsobila som sa životu v Edenskom panstve, a aj keď to nebolo dokonalé, aspoň som už nebola nešťastná. Ale myšlienka, že osoba, ktorá sa ma snaží zabiť, môže byť niekto, koho poznám – a poznám dobre – zatriasla mojou sebadôverou viac, ako som si chcela priznať. Po prvý raz som skutočne pochopila, že to nebol len život mojej mamy a Henryho život, ktorý bol v ohrození. Bol to aj môj.

„Prečo mi toto hovoríš?“ povedala som potichu, keď vzduchom otriasol hrom. „Ak zomriem, Henry sa stratí a ty získaš všetko, čo chceš.“

Civel na zem. „Nie všetko.“

Predtým ako som mohla uvažovať, či myslel stratu Henryho alebo mňa, sa obloha otvorila a po prvý raz v mojich snoch začalo liať.

„Sľúb mi, že ostaneš v bezpečí,“ povedal cez dážď. „Sľúb mi, že neurobíš nič ľahkovážne.“

Prikývla som. Bez ohľadu na to, ako zúfalo som chcela v zostávajúcich úlomkoch svojho života nájsť malý kúsok šťastia, nebola som ochotná kvôli tomu zomrieť. Pre moju mama, áno; ale nie pre seba.

„Ďakujem,“ povedal, jeho plecia sa prehli úľavou. „Vidíme sa na jar. A Kate?“

Pozrela som naňho, tichý park začal miznúť.

„Prepáč,“ povedal a to bola posledná vec, ktorú som počula predtým, ako sa okolo mňa uzavrela temnota.

Hoci som bola na Jamesa stále nahnevaná, keď som sa sama po dychu lapajúca zobudila vo svojej posteli, nemohla som si pomôcť, premýšľala som, že zatiaľ čo som tak ťažko bojovala, aby som zachránila život mojej mamy a Henryho, možno všetko, o čo sa James snažil, bolo bojovať o záchranu môjho.

Vianoce boli jediné sviatky, ktoré sme s mamou slávili a vždy boli slávnostné. V New Yorku náš maličký byt ledva pojal stromček, ale aj tak sme jeden vopchali do kúta obývačky a hodiny sme strávili jeho ozdobovaním. Malý kúsok prírody v kovovej džungli, povedala by, keď by sme odstúpili, aby sme obdivovali našu snahu, potom čo sme skončili.

Vysočizné vianočné stromčeky, ktoré sa tiahli Edenským panstvom, spravili z našich bytových stromčekov vetvičky. Zdalo sa, že sa všade v panstve vyskytli skoro cez noc a vôňa cukrových sušienok ostávala v chodbách týždne. Zamestnanci boli frivolní vzrušením a vo vzduchu bol pocit radosti, ktorého som sa nemohla striasť, ani v mojich zlých dňoch. Očakávala som, že na miesto toho budú oslavovať zimný slnovrat, ale Ella mi dala jasne najavo, že budú oslavovať Vianoce kvôli mne.

Neuniklo mi, že žiadne z ostatných dievčat neprežilo Vianoce a napriek tomu, aká som bola na Jamesa nahnevaná, snažila som sa nikdy nebyť sama. Ale čím bližšie Vianoce prišli, tým zriedkavejší sa Henry stal a to to robilo ťažkým. Počas jesene sa ku mne príležitostne pripojil okolo panstva, ale teraz boli večery jediný čas, keď som ho videla. Dokonca aj vtedy boli veci také zle ako nikdy a napriek maminej rade, som ani za boha nemohla prísť na to, ako mu dať cieľ, ktorý potreboval. Prežiť Vianoce, dúfala som, ale nemala som žiadnu záruka, že to bude fungovať. Nedovolila som si zvažovať možnosť, žeby som to nemusela zvládnuť.

Ale vedela som, že chcem, aby mal šťastné Vianoce. Celá domácnosť mala mať večeru spoločne a hoci to bol pekný začiatok, chcela som mu ukázať také Vianoce, aké sme mali mama a ja. Možno, ak by som ho pozvala do súkromnej časti svojho života, vrátil by mi láskavosť – alebo by sa na mňa už nemračil. A sebecky som nechcela stráviť Vianoce sama.

Na Štedrý večer sa v mojej izbe, zatiaľ čo som raňajkovala, objavil obrovský stromček, spoločne s dvoma veľkými krabicami ozdôb. Moje hodiny boli kvôli sviatkom zrušené, takže som do svojej izby dovliekla Avu, aby mi pomohla, predtým ako sme sa obe museli pripraviť na večeru. Keď nebol okolo Henry, bola jediná osoba, ktorej som dosť verila, aby som s ňou bola sama akýkoľvek dlhý čas. Koniec koncov, nebola tam s ostatnými dievčatami a bola som si celkom istá, že sa ma nebude snažiť zabiť kvôli tomu, že som na jesennú rovnodennosť neprijala Henryho ponuku.

Prišla skoro dopoludnia, hoci, som začala ľutovať, že som ju pozvala.

„Ak budem dnes večer meškať na rande s Xanderom, dám ti to osobne za vinu,“ povedala Ava nevrlo, keď potiahla za spletenú šnúru svetiel. Neďaleko, nás moje šteniatko, teraz nazvané Pogo, obe so záujmom sledovalo.

„Neťahaj tak silno,“ povedala som, preskočila som hromadu ozdôb, aby som zachránila svetlá od Avinej brutality. „Sú krehké. A nebudeš meškať – myslela som, že randíš s Theom?“

„Už nie,“ povedala monotónnym hlasom. „Vrátila som sa späť k Xanderovi a pozval ma do svojej izby na našu vlastnú súkromnú párty, namiesto banketu.“

Nepýtala som sa. „Tu, pomôž mi s týmto.“ Podala som jej jeden koniec svetiel a obratne uvoľnila uzol. „Teraz choď okolo zadnej strany – nestúpaj na ozdoby. Áno, presne tak.“

Držala nehybne, zatiaľ čo som upravovala svetlá, hoci som musela použiť hák, aby som ozdobila najvyššie vetvy. „Mimochodom čo budete dnes večer robiť ty a Henry?“

„Moje tajomstvo,“ povedala som, keď som prešla dokola, aby som videla výraz na jej tvári, prevrátila som očami. „Nie to. Čo budete robiť ty a Xander?“

„To.“ Venovala mi roztopašný pohľad a ja som zamračila. „Čo? Som mŕtva. Nie je to tak, žeby na tom záležalo.“

„Neklam ich, Ava.“ Sklonila som sa, aby som zozbierala niektoré krehké sklené ozdoby a ignorovala obrázok Henryho a Persefony, ktorý mi vystúpil do popredia mysle. Potrebovala som veriť, že Ava by to neurobila niekomu, koho milovala. „Myslím to vážne. Toto nie je hra. Henry nereaguje dobre, keď sa ľudia tak zaplietajú a posledná vec, ktorú chceš, je nasrať ho. Prosím. Kvôli mne.“ Už takto som balansovala na okraji zlyhania. „Tu, vezmi niektoré z týchto.“

Ava vzala ozdoby a začala ich náhodne vešať, zhlukovala ich dokopy alebo ich umiestňovala na vetvy, ktoré boli nebezpečne nahnuté pod pridanou váhou. Uškľabila som sa a začala ich premiestňovať. Pokračovali sme tak pár minút, pokým sa Ava konečne otočila, aby mi čelila. Ohromená som pustila ozdobu, ktorú som držala a pristála na kúsku koberca, ktorý som tam položila presne z toho dôvodu.

„Myslíš si, že som štetka, že?“

„Čo?“ povedala som, úplne som pochopila jej zrumenené líca a červené oči. Bola sekundy od plaču. „Prečo si myslíš, že si to myslím?“

„Pretože.“ Otočila sa, aby vešala ozdoby, triasla celým stromčekom, ako ich ťahala. Po tom čo padla ďalšia ozdoba, sa ťažko posadila na zem. „Myslím, že ma má Xander rád len kvôli tomu, že s ním spím.“

„Prečo si to myslíš?“ povedala som opatrne, keď som si kľakla vedľa nej. Boli dobré šance, že má pravdu, ale to neznamenalo, že to bol jediný dôvod. Okrem Henryho, ju všetci muži sledovali všade, kam šla, takže som si nebola istá, čo iné očakávala.

„Neviem,“ povedala. „Nikdy sa so mnou nerozpráva. Hovorí na mňa alebo mi ukazuje veci, alebo ma bozkáva, ale ak s ním nespím, zrazu si nájde iné veci, ktoré robiť. Alebo sa snaží, aby som žiarlila s iným dievčatami.“

„Potom je to blbec,“ povedala som rezolútne. „A je ti lepšie bez neho.“

Smrkla. „Myslíš?“

„Áno, myslím.“ Zastavila som sa. „A čo Theo? Bol milý, no nie?“

Ava prevrátila očami. „Bol taký ochranársky, bolo to, akoby mi nedovolil dýchať. Ale áno,“ dodala jemne, „bol milý. Citlivý, ale milý.“

„Prečo sa potom nerozídeš so Xanderom?“ povedala som. „Najmä, ak s ním budeš šťastnejšie.“

„Ale nebudem.“ Pozrela na mňa plačlivo. „Je to tu osamelé, Kate, to vieš. Celý čas si taká zaneprázdnená a Ella ma nemá rada, a ja nemám rada Calliope, a – ak nemám Xandera, koho iného mám?“

Snažila som sa premýšľať o správnych slovách, ktoré povedať, ale nič neprišlo. Ava tu bola taká sama ako ja a hoci sme mali jedna druhú, tak trochu, trpela stratou tak veľmi ako ja, keď zomrela. Stratila svojich rodičov a hoci to dobre skrývala, boli to takéto momenty, ktoré mi to pripomenuli.

„Prepáč,“ povedala som, objímajúc ju. „Aj keď som  niekedy zaneprázdnená, vždy som tu pre teba a vždy ma budeš mať. Sľubujem. Len buď opatrná, dobre?“

Niekoľko sekúnd nereagovala, ale keď áno, pochovala si tvár do ohybu môjho krku a omotala okolo mňa ruky. Plecia sa jej zatriasli a dych jej prichádzal s lapaním, keď začala riadne plakať a ja som jej šúchala chrbát tak upokojujúco, ako som vedela, želajúc si, aby som bola v takýchto veciach lepšia. Nikto koho som poznala v New Yorku sa predo mnou nikdy takto nezrútil. Ale zdalo sa, že to pomáha, tak som ostala ticho, čakala som, kedy sa vyplače.

Nakoniec uvoľnila svoj stisk a stiahla sa späť dosť na to, aby sa na mňa pozrela. Keď som videla, že špúli ústami, vedela som, že najhoršie prešlo. „Ako môžeme byť kamarátky, keď mi ani nedovolíš, aby som ťa naučila plávať?“ povedala, jemne si utierajúc oči.

„Toto na mňa nefunguje, Ava,“ varovala som ju. „Je mi jedno, koľko praxe si mala na svojich frajeroch.“

Znova jej klesli plecia a ja som si povzdychla.

„Nechcem sa učiť plávať – nie kvôli tomu, že ťa nemám rada alebo, že nechcem s tebou tráviť čas, ale preto, že sa bojím vody. Nie je pre mňa jednoduché len tak do toho skočiť a učiť sa, dobre?“

Oči sa jej rozšírili. „Bojíš sa vody? Na moju dušu sa bojíš?“

Bola rozhodnutá urobiť to také trápne, ako sa dá. „Vydesená,“ povedala som. „Keď som mala štyri alebo päť, myslela som si, že bude zábava, zaplávať si v jazere v Central Parku a skočila som tam a potopila sa ako kameň. Moja mam tam musela skočiť a zachrániť ma. Odvtedy sa nemôžem prinútiť, aby som to skúsila.“

Hovoriť o mojej mame tak bezmyšlienkovite mi stiahlo hrdlo, ale našťastie sa zdalo, že Ava si to nevšimla. Namiesto toho ma vypočítavo sledovala a ja som vedela, že som v prúseri.

„Poviem ti čo,“ povedala, narovnávajúc sa. „Keď sa počasie oteplí, naučím ťa plávať a ty môžeš... neviem. Budem ti dlžiť obrovskú láskavosť, čo ty na to?“

„Nie je nič, čo by si mi mohla ponúknuť, kvôli čomu by som bola ochotná ísť do vody.“ Znova som vstala a zozbierala ozdoby. Ostalo ich iba pár a pod nimi bola schovaná malá krabica v tvare srdca omotaná jemným ružovým hodvábnym papierom. Na štítku kvetinovým písmom bolo moje meno. Zamračene som ho zdvihla. „Toto je od teba?“

Ava sa naň dívala. „Nie. Kde si to našla?“

„Medzi ozdobami.“ Odviazala som mašľu, ale Ava mi ju vydrapila z ruky. „Hej – “

„Nedotýkaj sa toho,“ povedala, položila to na posteľ, akoby to bola bomba, ktorá sa chystá vybuchnúť. „Nevieš, odkiaľ to prišlo.“

Podráždená som sa otočila späť k ozdobám. „Je to vianočný darček, Ava. Počula si niekedy o nich? V hlave mi zvonilo Jamesovo varovanie, ale všetko o čo som sa snažila, bolo rozbaliť to. Nebola som taká hlúpa, aby som niečo zjedla alebo si to obliekla bez toho, aby som vedela, odkiaľ to prišlo. Okrem toho možno bola vo vnútri karta s pozdravom. „Tvoj je pod posteľou, ak chceš.“

Zohla sa pod posteľ a vytiahla krabičku na šperky zabalenú v modrom s jej menom navrchu. Sledovala som, ako ju otvorila a odhalila vo vnútri zlaté kruhy náušníc, ale zatiaľ čo sa snažila vyzerať vzrušene, oči stále vrhala k môjmu nečakanému darčeku.

„Vďaka,“ povedala, keď si ich nasadila. „Sú nádherné.“

„Nie je zač.“ Kráčala som k posteli. „Vážne, Ava, je to len darček. Som si istá, že sa ma to nebude snažiť pohryznúť alebo – “

„Prestaň.“

Izbou sa prerezal Henryho hlas a moja ruka zamrzla kúsok od ružového baliaceho papiera. Stál.. vo dverách, pol tuctu stráži stálo za ním, každý s rukami na zbraniach. Moc z neho vyžarovala vo vlnách a teplota klesla tak nízko, že som si myslela, že môžem vidieť svoj dych. Po prvý raz som pochopila, prečo sa zdalo, že všetci si od neho držia úctivú vzdialenosť, najmä, keď bol nahnevaný.

Prehltla som svoj nepokoj. „Je to darček – “

„Kate,“ povedal Henry chladne. „Odstúp.“

Urobila som, ako povedal, ale nebola som z toho nadšená. Prekrížila som si ruky na hrudi, sledovala som, ako zdvihol darček. Vytvorila sa trblietavá bublina, ktorá ho úplne obklopila a mne padla sánka.

„Ako si to – “

„Potreboval som to otvoriť,“ povedal. „Toto je najbezpečnejší spôsob.“

Bez čohokoľvek, čo by ho viedlo, sa veko zdvihlo z krabice. Vo vnútri bola schovaná kolekcia čokolád, každá inej farby a tvaru. Jedna s ružovým kvetom prevyšovala ostatné a zlomila sa napoly.

Namiesto toho, aby bola naplnená nugátom a jahodami, bola vo vnútri zelená tekutina, a ako kvapkala na ružový obal, urobila syčivý zvuk, ktorý som mohla počuť aj  z niekoľkých stôp odtiaľ.

„Zrušte večeru,“ povedal Henry strážam. „Uistite sa, že každý je vo svojich izbách. Chcem kompletnú prehliadku panstva.“

Chvíľu mi trvalo získať späť schopnosť rozprávať, a keď sa mi vrátila, môj hlas vyšiel ako krákanie. „Nemôžeš zrušiť vianočnú večeru.“

„Môžem a zruším,“ povedal. „A ty dnes večer zostaneš vo svojej izbe, rozumieš?“

Rozumela som? Bol šialený? „Ostanem vo svojej izbe pod dvoma podmienkami,“ povedala som ostro. „Prvá, po skončení prehliadky panstva, dovolíš mať všetkým vianočnú večeru. Bude dosť času na obe.“

Ústami mu v zlosti šklblo, ale prikývol. „Dobre. Tvoja druhá podmienka?“

Zaváhala som. V ohrození bolo oveľa viac ako šťastné sviatky a ak to odmietne – ale musela som to aspoň skúsiť. „Druhá, večer stráviš so mnou. A užiješ si to tak veľmi, ako môžeš. A,“ dodala som, „prestaň sa celý čas správať tak prekliato mrzuto. Ide mi to na nervy.“

Na pár okamžikov neodpovedal, a keď áno, tak znova jednoducho prikývol. Ale na časť sekundy som si myslela, že som videla najprostejší náznak úsmevu. „Budem tu po zabezpečení panstva. Medzitým, neotváraj žiadne čudné balíčky.“

Keď vychádzal z dverí, mávol k Ave, aby ho nasledovala. Ospravedlňujúco pokrčila ramenami, dotkla sa nových náušníc a žmurkla predtým, ako ho nasledovala, nechávajúc ma samú v mojom apartmáne. Povzdychla som si a zrútila sa na posteľ, snažila som sa nemyslieť na to, ako dlho by im mohla trvať prehliadka panstva – alebo ako v prvom rade Ava vedela, že jej má byť otrávený darček podozrivý.

Zbytok dopoludnia som strávila ozdobovaním svojej izby, aby som odvrátila svoju myseľ od toho, čo sa stalo. S nízko posadenými svetlami, vyzeral stromček veľkolepo a dokonca som zvládla dať navrch hviezdu. Ale najlepšou časťou boli reťaze mihotajúcich sa svetiel natiahnutých naprieč mojou izbou, a ako som ňou prechádzala, mohla som vidieť farby odrážajúce sa mi na koži. Dokonca to aj voňalo ako cukrové sušienky a všetko čo chýbalo, bola hudba.

V čase, keď som skončila, som bola presvedčená, že sa Henry neukáže. Bola tma a tak neskoro, že mi škvŕkalo v bruchu a bez ohľadu na to, koľkokrát som sa spýtala stráži, zdalo sa, že nikto nemá povolené mi povedať, kedy príde.

Očakávajúc, že strávim Vianoce sama, som sa prezliekla do pyžama a uprostred dlážky som si postavila brloh z vankúšov a diek. Avšak, keď som sa usadila,  počula som, že sa otvorili dvere. Vstúpil Henry, niesol strieborný podnos naložený lahodným jedlom a Cerberus s Pogom mu boli tesne za pätami. Mlčky mi ponúkol šálku horúcej čokolády.

Vzala som si od neho hrnček a odchlipla som si, všímajúc si niečo, čo na podnose vyzeralo ako baklava. Voňala presne tak, ako ju robievala mama a mne sa zbehli sliny.

„Pretože si zmeškala večeru, myslel som, žeby si mohla byť hladná.“ Jeho tón bol bolestivo neutrálny, akoby sa snažil byť slušný a neisto sa pozrel na moju provizórnu hromadu diek. „Je tam miesto ešte pre jedného?“

„Kopa,“ povedala som, snažila som sa znieť pozývajúco. „Ak nie je sedenie na zemi tvojou záležitosťou, môžeš si vytiahnuť stoličku. Funguje to skoro rovnako.“

Po zaváhaní si sadol vedľa mňa a ja som sa pohla, aby som mu urobila miesto. Posunul sa sem-tam, vyzeral trápne, ale nakoniec sa usadil.

„Robíte toto ty a tvoja mama každý rok?“ povedal Henry. „Zhromaždíte vankúše a sledujete svetlá?“

„Zvyčajne.“ Dala som si dúšok z kakaa. „Posledné tri roky bola na Vianoce v nemocnici, ale vždy sme to robili. Zistil si niečo pri prehliadke panstva?“

„Nie,“ povedal. „Ale zamestnanci majú svoje slávnosti, ako som sľúbil.“

Prikývla som a Henry vedľa mňa bol tichý a napätý. Ale aspoň tu bol. Civela som na stromček, pokým sa mi svetlá nevypálili do očí, a keď som sa pozrela preč, stále som mohla vidieť vzorec farieb.  „Aké je to byť mŕtvy?“

Začervenala som sa, keď som si uvedomila, čo som vybrebtala a spôsobom akým hneď neodpovedal, to ešte zhoršil. „Neviem,“ konečne povedal. „Neviem ani, aké je to byť nažive.“

Stisla som pery. Správne. Stále na to zabúdam.

„Ale ak by si chcela,“ povedal, „mohol by som ti porozprávať o smrti.“

Pozrela som naňho. „Aký je v tom rozdiel?“

„Smrť je proces umierania. Byť mŕtvy je to, čo nastane po smrti.“

„Oh.“ Zámerne som ignorovala myšlienky, že moja mama vlastne zomiera – či to bude bolestivé, či tam bude jasné svetlo alebo či si bude toho dokonca vedomá. Ale Henry by nešpekuloval. „Prosím?“

Váhavo natiahol ruku a na moje prekvapenie, ju usadil okolo mojich ramien. Stále bol strnulý, ale bol to ten najväčší kontakt, aký sme za týždne mali. „Nie je to také  zlé, ako si majú smrteľníci sklon myslieť. Je to skoro rovnaké, ako ísť spať alebo tak, ako som povedal. Aj keď zranenie spôsobuje bolesť, je to veľmi krátke.“

„Čo – “ Prehltla som. „Čo nasleduje po spiacej časti? Je tam j-jasné svetlo?“

Henry mal aspoň slušnosť nezasmiať sa. „Nie, nie je tam žiadne biele svetlo. Avšak, je tam brána,“ dodal, venoval mi významný pohľad. „Brána pred nehnuteľnosťou.“

Zažmurkala som. „Oh.“ A potom som o tom rozmýšľala. „Oh. Ty myslíš túto – “

„Niekedy, keď môže byť užitočná,“ povedal. „Drvivú väčšinu času sú poslaní na druhú stranu.“

„Čo je druhá strana?“

„Podsvetie, kde duše ostávajú na večnosť.“

„Je to potom nebo?“

Jeho prsty sa pomaly omotali okolo mojej holej paže a ja som sa o neho automaticky oprela. Možno mala moja mama pravdu – možno bol taký odmeraný preto, lebo sa bál, že nezvládnem Vianoce. Alebo sa ma možno snažil len utešiť. Akokoľvek, kontakt bol teplý a ja so po ňom túžila.

„Spočiatku bolo veľa rôznych vier, takže ríša bola nedefinovaná,“ povedal, jeho hlas nadobúdal klinický tón. „Potom prišlo viac významných náboženstiev a vytvoril sa Tartarus a Elyzejské polia, medzi inými. Odvtedy, ako náboženstvá mocneli...“ Zastavil sa, akoby veľmi opatrne vyberal slová. „Posmrtný život je čokoľvek, čo si duša želá alebo v čo verí.“

Hlavou sa mi preplavili nekonečné možnosti, spôsobujúc mi závrat. „Nie je to komplikované?“

„Je.“ Tento krát sa usmial späť. „Preto nemôžem vládnuť sám. James mi dočasne pomáhal.“

Nálada sa mi ihneď zmenila na mrzutú. „Ak ty nemôžeš vládnuť sám, potom akoby mohol on, ak sa ty stratíš?“

Henry sa posunul a na chvíľu som sa bála, že sa odtiahne. Položila som ruku na jeho a on sa upokojil. „Neviem. Ak k tomu prídem, už to viac nebude moja záležitosť. Vzhľadom k tomu, ako sa k tebe správa, uvažoval by som, že sa ťa zamýšľa spýtať, ale keď rada rozhodne, bude to konečné. „Ak neprejdeš u mňa, neprejdeš u neho.“

Možnosť, že ma má James rád dosť na to, aby ma na večnosť zniesol, tak ako mi to ponúkal Henry, mi nikdy nenapadla a nadýchla som sa, snažiac sa udržať sa od nervozity. Henry nemusel mať nevyhnutne pravdu – James a ja sme boli len priatelia, ak ešte vôbec. Vedel to. Oni obaja. „Čo by som mala urobiť? Myslím, ak uspejem – ako to funguje?“

„Je to práca, ako väčšina ostatných,“ povedal Henry a ja som mohla vidieť svetlá, ktoré sa mu odrážali v očiach. „Väčšina toho je rozhodovanie v sporoch, alebo keď je duša nerozhodná, pomáhame im prísť k väčšiemu pochopeniu. Nezasahujeme, iba ak duša verí, že bude súdená.“

„A čo sa im stane?“ povedala som, snažila som sa spomenúť si, čo bola moja mama. Metodistka? Luteránka? Presbyteriánka? Záleží na tom?

„Záleží to výhradne na štruktúre viery,“ povedal Henry. „Ak veria, že tu budú chodiť v ľudskej podobe, potom je to to, čo nastane. Ak veria, že nebudú nič viac ako guľa tepla a svetla, potom to tak bude.“

„Čo ak to, v čo veria a čo chcú, sú dve rozdielne veci?“

„Vtedy tiež do toho vstúpime.“

Bola som ticho. Vyhliadka, že strávim polovicu večnosti vládnutím nad smrťou, sa zdala nemožná, ako vzdialená vec, ktorú nikdy nedosiahnem a nebola som si taká istá, že chcem. Nerobila som to kvôli práci alebo dokonca pre nesmrteľnosť. Po tom čo som videla Henryho, som si nedokázala predstaviť, aká by večnosť mohla byť osamelá a netešila som, že si to skúsim.

„Čo ak to nezvládnem?“ povedala som. „Čo ak biedne zlyhám a ty si budeš musieť nájsť niekoho iného?“

Prešla dlhá chvíľa, kým odpovedal. „Na to sú skúšky. Ja som už dokončil svoju časť tvojím výberom a verím, že si to schopná zvládnuť. Moji bratia a sestry ťa skúšajú, pretože s touto úlohou prichádza veľké množstvo zodpovednosti a nie je tam žiadny priestor na chybu. Ak to nemôžeš urobiť, potom to neurobíš. Je to jednoduché.“

Nebolo na tom nič jednoduché, ale nemohla som sa sústrediť na to, čo sa stane potom, zatiaľ čo to ešte musím zvládnuť do jari. Ak aj prejdem všetkými skúškami, ale rade sa nepáčim, všetky tieto špekulácie sú bezvýznamné. S Jamesom som už mala jeden hlas proti. Ak potrebovali jednomyseľné rozhodnutie, tak je už koniec.

„Henry?“ povedala som ticho. Civel priamo pred seba na stromček. „Vieš, že chcem uspieť, že?“

„Toľko som usúdil, áno, vzhľadom k tomu, že si stále tu.“

Ignorovala som jeho sarkazmus. Jeho ruka bola pod mojou teplá a ja som ju stisla. „Nie je to len kvôli mojej mame. Je to aj kvôli tebe. Viem, že si sa snažil naozaj dlho a viem, že som len ďalšie hlúpe malé dievča, ktoré sa snaží pomôcť, a viem, že si myslíš, že zlyhám, ale – mám ťa rada, Henry, a toto robím aj kvôli tebe – dobre? Nechcem, aby si sa stratil.“

Hoci sa na mňa nepozeral, mohla som vidieť, že sa jeho pery skrútili do neveselého úškrnu. „Nikdy by si nemohla byť len ďalšie hlúpe malé dievča,“ povedal. „Neprajem si ovplyvňovať ťa alebo to pre teba robiť ešte ťažším, ako to už musí byť, ale nemysli si, že sa nezaujímam o to, čo sa ti stane, Kate. Možno je nemožné, aby niekto prevzal Persefonine miesto, ale ak je to ten prípad, nie je to tvoje zlyhanie. Ale je toho niekto schopný, som si istý, že si to ty.“

„Potom sa prosím nevzdávaj,“ povedala som. „Nikdy nebudem Persefona a viem to, ale – mohli by sme byť priatelia. A ty už viac nebudeš musieť byť sám.“

Henry sa odvrátil, úplne skryl svoju tvár z môjho dohľadu. Ale keď prehovoril, jeho hlas bol stiahnutý, akoby bojoval, aby ho udržal stabilným.

„To by sa som veľmi rád,“ povedal a ja som uvoľnila dych, o ktorom som si ani neuvedomovala, že ho zadržiavam a vykrútila som sa z jeho zovretia. Nepozrel sa na mňa, ale dal si ruku späť do lona.

„Teraz ti môžem dať svoj darček?“ povedala som. „Sľubujem, že nie je otrávený.“

Odmenil ma mdlým vtipom svojho polokrivého úsmevu. Vymotala som sa z diek, zohla sa pod posteľ, aby som vytiahla veľký balíček zabelený v zlatej a preniesla ho. Na moje prekvapenie, bol na mieste, kde som len pred chvíľou sedela, darček.

„Tvoj dar,“ povedal. „Tiež nie je otrávený.“

„Ďakujem“ povedala som. Posadila som sa a podala mu jeho, ale dal ho stranou, keď ma sledoval otvárať môj. Odstrčila som strieborný baliaci papier, odhaľujúc prostú krabicu. Žmúriac v slabom svetle, som dala dole veko a odstrčila hodvábny papier, odhaľujúc zarámovanú čierno-bielu fotografiu.

Stuhla som. Bol to môj najobľúbenejší obrázok mamy a mňa, z času, keď som mala sedem rokov. Boli sme uprostred Central Parku na moje narodeniny, presne na tom mieste, kde sme sedeli každú noc v mojich snoch a rozmiestili sme celý piknik, len aby nám ho zničil veľký pes, ktorý sa stratil jeho majiteľovi. Jediné veci, ktoré prežili boli cupcaky (cupcake – malý koláčik pre jednu osobu, často pečený v malom tenkom papieri alebo v hliníkovej šálke, pozn. prekl.), ktoré som pomohla urobiť.

Na obrázku sme sedeli uprostred neporiadku, ktorý bol naším obedom, každá sme držala cupcake. Čokoládový s purpurovou ľadovu polevou, spomenula som si, na pery sa mi ťahal úsmev. Paže mala okolo mňa a zatiaľ čo sme sa usmievali, nepozerali sme sa do fotoaparátu. Majiteľ psa nám urobil množstvo fotiek, aby zamaskoval, že nám zničil piknik a nakoniec to bola tá, ktorá strávila posledných jedenásť rokov zarámovaná na mojom nočnom stolíku.

Ale ako som sa na ňu uprene pozerala, uvedomila som si, že to nie je tá istá. Mala hĺbku, ako obrázok v Persefoninej izbe. Odraz, ako to Henry nazval, ale na rozdiel o toho s ním a Persefonou, tento nebol nádej alebo prianie. Bol skutočný.

Utrela som si oči chrbtom ruky. „Henry, ja ne – “

Zdvihol ruku a ja som zmĺkla. „Nie pokým aj ja neotvorím tvoj.“

Čakala som, moje videnie rozmazané, keď rozbalil veľkú krabicu. Trvalo mi štyri pokusy, aby som to zabalila správne. Odsunul veko, zastavil sa. „Čo je to?“ povedal zmätený, keď skúmal deku, ktorú som úzkostlivo ozdobila. Odmietla som, aby mi ktokoľvek pomáhal, aj keď som vedela, žeby mi to trvalo dni, nie týždne, ktoré mi to trvalo.

„Je to nočná obloha,“ povedala som, túlila som si obrázok k hrudi. „Vidíš bodky? To sú hviezdy. Pamätala som si, čo si povedal o tom, že sa hviezdy hýbu. Povedal si, že boli iné, keď si stretol Persefonu a – takéto sú teraz. Keď si stretol mňa.“

Henry študoval súhvezdia, ktoré som starostlivo usporiadala na deke a jemne prešiel prstami po tej, ktorú poznám ako Maiden. Virgo. Kore.

„Ďakujem.“ Pozrel na mňa očami stvorenými mesačným svitom a niečo sa zmenilo. Bariéra, ktorá tam bola celý čas, zmizla a na chvíľu vyzeral skoro ako iná osoba. „Za všetko. Nikdy som nedostal taký úžasný dar.“

Zdvihla som obočie. „Nie som si taká istá, že tomu verím.“

„Mala by si.“ Pokračoval v behaní rukou po látke. „Je to veľmi dlho, odkedy som dostal taký výnimočný dar ako ty.“

Neschopná sa odvrátiť, som naňho civela, vstrebávala som každý detail jeho tváre. Keď bola bariéra preč, bolo to skoro, akoby som mohla vidieť, kým bol pod tým, niekto milý a osamelý a vystrašený, niekto, kto nechcel nič viac, ako byť milovaný. „Môžem niečo skúsiť?“ povedala som. „Ak sa ti to nebude páčiť, prestanem.“

Prikývol a ja som sa zhlboka nadýchla, snažila som sa udržať žalúdok od robenia kotrmelcov. Zhromažďujúc guráž, ktorú som mohla nájsť, som sa naklonila a cudne som pritlačila pery na jeho. Vo svojom živote som pobozkala len pár chlapcov a toto bolo neznáme, ale nie trápne. Pekné, pomyslela som si. Bolo to pekné.

Zdal sa prekvapený, ale nevzdoroval. Prešlo pár bolestivých sekúnd, ale nakoniec sa uvoľnil a pobozkal ma späť, jeho ruka ma potiahla za krk. Teplo jeho pokožky na mojej bolo skoro neznesiteľne horúce.

Neviem, ako dlho to trvalo, kým som sa prinútila odtiahnuť. Zatiaľ čo som chytala dych, som opatrne sledovala Henryho, vystrašená, že utečie. Sedel nehybne, jeho výraz prázdny a nakoniec som už viac nemohla ostať ticho.

„To – “ Zaváhala som a venovala mu úsmev. „Páčilo sa mi to. Veľmi.“

Po tom, čo bolo cítiť ako veky, mi vrátil môj úsmev jeho vlastným malým. „Rovnako aj mne.“

Nervózne som sa natiahla, aby som spojila svoje prsty s jeho, pozerala som sa dole na naše ruky, namiesto toho, aby som sa pozrela priamo naňho. Moja bola taká malá, že v jeho vyzerala stratená. „Henry? Neber si to zle – “

Mohla som cítiť, že je napätý a ihneď som pocítila vinu, hoci som sa to snažila zamaskovať podpichovačným výrazom.

„Nechaj ma dokončiť,“ povedala som. „Neber si to zle, ale keďže sú Vianoce a všetko... ostaneš dnes večer so mnou?“

Jeho oči sa rozšírili na zlomok palca a rýchlo som potriasla hlavou, líca mi sčervenali zahanbením. „Nie tak. To si musíš zaslúžiť a stojí to viac ako len obrázok, to vieš.“ Môj slabý pokus o vtip dokázal zlomiť napätie dosť na to, aby prepukol v ospravedlňujúci úsmev. „Ale mohol by si tu len... ostať dnes večer?“

Prešlo pár sekúnd a mentálne som sa kopla, že som sa pýtala, akoby som mala – akoby som bola nejaký teenager s hormónmi, ktorý chce len to. Ale ja som to vôbec nechcela. Chcela som jeho spoločnosť. Robil ma šťastnou a dnes v noci zo všetkých nocí som nechcela byť sama. Zo všetkého najviac som nechcela, aby bol sám aj on.

„Áno,“ povedal. „Ostanem.“

Nič sa nestalo.

Strávili sme zvyšok večera rozprávaním a sledovaním svetiel na stromčeku. Keď bol čas ísť spať, stočila som sa vedľa neho do klbka a nehanebne som využívala jeho hruď ako vankúš, ale tak to bolo.

Nepobozkala som ho znova, príliš spokojná, aby som riskovala, že veci spackám. Nezaslúžil si, aby som naňho tak tlačila a zatiaľ čo som urobila ďalší krok, otvorila som úplne nový rad dverí, nateraz som si chcela ceniť jeho spoločnosť. Obaja sme si zaslúžili užiť si Vianoce, radšej ako sa premrmlať mnohými trápnymi momentmi.

Mama a ja sme kráčali Central Parkom, letná hmla mesta sa niesla dole na nás. Vyzerala potešene, keď som jej líčila, čo sa stalo medzi Henrym a mnou a privinula si ma na hruď, keď som jej povedala, že som ho pobozkala.

„To je moje dievča,“ povedala, znela šťastnejšie ako za veky.

Naše posledné spoločné Vianoce sme strávili jedením zmrzliny a putovaním záhradami v horúcom letnom slnku a poukazovala na druhy kvetín, ktoré divoko rástli. Ani raz nezložila ruku z mojich pliec, a keď som cítila, že sa začínam budiť, naposledy som jej popriala veselé Vianoce.

Avšak moja spokojnosť netrvala tak dlho. Prvá vec, ktorú som počula, keď som sa zobudila, bolo búšenie na moje dvere. Zmätená som sa posadila, vlasy mi trčali každým smerom a prebehla som po nich prstami, keď Henry vstal a prešiel k dverám.

V tej chvíli som ho nenávidela. Vyzeral bezchybne, ani vlas mimo miesta a pohyboval sa tak elegantne ako vždy. Zatiaľ čo ja som zaplatila za spanie na dlážke na zbytok dňa.

„Áno?“ povedal otvárajúc dvere. Na moje prekvapenie sa dnu vrútila Ella, tesne nasledovaná Calliope. Ella plakala, jej tvár červená ako repa a Calliope vyzerala s jej padnutými plecami a tvárou skreslenou zdrvene.

„Chcem, aby odišla!“ kričala Ella zúrivo, pozerala sa sem-tam medzi Henrym a mnou.

„Je to žiadosť,“ povedal Henry, vracal sa späť k hromade vankúšov a diek na dlážke, „alebo prosba?“

„Ublížila mu!“ povedala Ella, teraz sa sústredila na Henryho. „Ublížila mu a on sa ju snažil nájsť a teraz – “

„Počkať, kto?“ povedala som, keď som sa prebojovala na nohy. „Čo sa deje?“

Ella sa rozpustila v slzách. Teraz stojaci vedľa mňa sa Henry pozrel s očakávaním na Calliope. Civela na dlážku, nestretla sa s jeho pohľadom.

„Ava,“ povedala. „Strávila noc s Xanderom a toto ráno ich našiel Theo. Bojovali a – “

Henry sa napol a mne sa zmrazila krv v žilách. „A?“ povedal.

„Xander prešiel na druhú stranu.“