KAPITOLA 9   PLES

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

„Ples?“ Zvonivý smiech mojej mamy stúpal ponad ľudí, okolo ktorých sme prechádzali na preplnenej newyorkskej ulici, tí pobehovali okolo nás na svojej ceste domov alebo do práce, alebo na ďalšie dôležité miesta. „Oni ťa vôbec nepoznajú, že?“

„To nie je smiešne.“ Strčila som si ruky do vreciek, pozerala som cez ulicu na Cetral Park. „Čo ak ma Henryho rodina nenávidí?“

„Vždy je tu taká možnosť, predpokladám.“ Strčila ruku do môjho lakťa a pritiahla si ma bližšie. „I keď o tom veľmi pochybujem. Kto by ťa len mohol nenávidieť?“

Obrátila som oči v stĺp, odmietala som spomenúť tú časť, kde sa ma očividne niekto z panstva chcel mŕtvu. „Si moja mama. Ty to máš povedať.“

„Pravda.“ Zazubila sa. „To však neznamená, že to tak nemyslím.“

Neďaleko v pomalej premávke netrpezlivo zatrúbilo auto a mňa s mojou mamou stále strkali, ako sme si svojím tempom razili cestu dolu po chodníku, nie rezkou chôdzou, ako šli ostatní chodci. Zavrela som oči a zdvihla som hlavu, hlboko vdychujúc. Vôňa bola jednoznačne New York a pripomínala mi, ako veľmi mi to mesto chýba. Ako veľmi mi chýbalo byť tu s mamou. „Myslí si, že je boh.“

„Naozaj?“ Mama zdvihla obočie. „Priviedol Avu späť, nie?“

Predtým ako som mohla odpovedať, si všimla predajcu hot dogov. Snažila som sa jej povedať, že nie som hladná, ale nenechala ma. O dve minúty neskôr sme znova vstúpili do parku, obe sme držali hot dog. Jej bol naložený každou prílohou, ktorú predajca mal; ja som ostala pri kečupe.

„Povedal, že bol ženatý s Persefonou,“ povedala som neochotne. Aj mne to znelo šialene.

„Potom by to z neho robilo Háda.“ Povedala to tak vecne, že som sa na ňu zmätene pozrela. Nanešťastie si to všimla. „Čo?“

„Ty mu fakt veríš?“ povedala som.

„A ty nie? Čo ešte musí urobiť, aby ti to dokázal, miláčik?“ Naklonila sa a dala mi na čelo mokrú pusu. „Pre svoje vlastné dobro si bola vždy príliš praktická.“

„Ale – “ Zhlboka som sa nadýchla, snažila som si sústrediť myšlienky. „Ale prečo? Prečo mu veríš?“

Urobila široké, všeobecné gesto na park okolo nás. „Ako inak môžeš vysvetliť toto?“

Mala pravdu. Aj keď som bola skeptická ohľadom Avy alebo toho, čo Henry urobil, alebo toho čo mi povedal, toto – byť s mojou mamou, hovoriť s ňou, dostávať ďalšiu šancu – bolo to príliš živé, aby to bol sen. Bolo to príliš skutočné, aby to bola moja predstavivosť.

„Dal mi viac času s tebou,“ povedala mama, zatiahla ma do objatia. „Ako by som mu len po tomto nemohla veriť?“

Kráčali sme v tichu, dojedali naše hot dogy a hádzali obaly do odpadkov, keď sme si razili cestu do stredu Central Parku. Držala svoju ruku okolo mojich pliec a ja som omotala ruku okolo jej pása, nechcela som ju nechať ísť.

„Mami?“ povedala som. „Bojím sa.“

„Čoho?“

„Skúšok.“ Civela som na zem. „Povedal, že musím všetkými prejsť – čo ak nemôžem? Čo sa stane potom?“

„A čo ak môžeš?“ Upokojujúco mi trela chrbát. „Čo ak si presne tá, na ktorú Henry celý čas čakal?“

Znelo to absurdne, ale spôsob akým znel, keď hovoril o strate jeho ženy – Ava mala pravdu. Možno bol nejaký všemohúci boh so schopnosťou pozdvihnúť smrť, ale taktiež bol veľmi osamelý muž. Vedela som, aké je to cítiť taký druh straty a osamelosti a ak tu bolo niečo, čo som mohla urobiť, aby som zabránila, aby sa tak cítil niekto ďalší, tak to urobím.

Možno môj výber nebola predsa len taká nehoda.

Moje šaty na ples neboli len škaredé – boli bolestné. Na moje zdesenie mala Ella svoj spôsob a natlačila ma do korzetu, a skoro pol hodinu strávila šnurovaním ma tak silno, ako mohla. Nebola som ochotný účastník, vydychovala som, keď som sa mala nadychovať, ale nič jej to netrvalo, aby prišla na to, čo robím.

„Ja môžem čakať, pokým sa nadýchneš,“ povedala. „Nakoniec sa budeš musieť.“

„Prečo musím mať korzet?“ povedala som. „Zomrela si v osemnástom storočí alebo niečo?“

Ella sa zasmiala. „Ťažko. Myslím si, že sú pekné a užívam si tvoje mučenie. Teraz zadrž dych.“

Jediná osoba, ktorú Ella nenútila do korzetu, bola Ava, ktorá vyzerala ohromujúco v modrých šatách, ktoré jej ladili s očami, a ako mi pomáhala chodbami, snažila som sa dýchať tak pomaly a zhlboka, ako mi to môj korzet dovoľoval. Toto môžem zvládnuť. Bolo to len pár hodín a potom to skončí.

„Pripravená?“ povedala Ava, ako sa odrazila špičkami svojich chodidiel. Stáli sme pred tanečnou sálou, čakali sme, kým nás oznámia. Ella a Calliope, ktoré už boli vo vnútri, na ktoré som popoludní všade narážala, mi dávali inštrukcie za inštrukciami, ako sa správať. Stáť vzpriamene, všetkých zdraviť s úsmevom, byť zdvorilá, nehovoriť nič, čo by ma dostalo do problémov, nespomínať vonkajší svet, nikomu nehovoriť, ako sa cítim ohľadom tohto všetkého a sama si nedávať žiadne podmienky. Dosť ľahké.

„Nemyslím, že mám na výber,“ zamumlala som. Mala som vkročiť do miestnosti hneď potom, ako ma oznámia. Malé kroky, hovorila Calliope, uistiť sa, že dopadám na prsty na nohách, keď kráčam. Keď som zmienila fakt, že nikto by nebol schopný vidieť moje nohy pod saténom a čipkou, ignorovala ma. „Čo ak sa ma ktokoľvek, kto zabil ostatné dievčatá, bude snažiť zabiť?“

„Budem tam celý čas,“ povedala Ava. „Aj Henry a rada. Ak sa ťa niekto bude snažiť zabiť, budú musieť prejsť cez nás všetkých. Teraz nezabudni dýchať.“

Omdlieť by bol dokonalý spôsob, ako sa z tohto dostať, ale poznajúc moje šťastie, usporiadali by ďalší ples, keď by som sa zotavila.

Dvaja muži na každej strane dverí ich pre nás otvorili a moje srdce bilo tak hlasno, že ho pravdepodobne počuli aj na opačnej strane miestnosti. Na moment som v matnom svetle tanečnej sály nemohla robiť nič, ale čoskoro som mohla vidieť dovnútra. Miestnosť bola gigantická, väčšia ako jedáleň a telocvičňa Edenskej strednej dokopy a jediné zdroje svetla vychádzali z ozdobných lustrov. Všetci boli oblečení tak prepychovo ako ja a dostala som výrazný dojem, že toto je spoločenská udalosť storočia.

Stovky párov očí sa sústredili priamo na mňa.

„Kate?“ povedala Ava. Musela som sa hojdať, pretože ma vzala za lakeť, jej stisk silnejší, ako som očakávala. „Kate, dýchaj.“

Nádych a výdych, nádych a výdych – prečo je to ťažšie, ako by to malo byť?

„Kate, urob niečo!“ zasyčala Ava. „Všetci sa pozerajú.“

To bol problém.

Byť centrom pozornosti nebolo nikdy mojou záležitosťou. Raz na základnej škole, dávno predtým ako mama ochorela, ma moji takzvaní priatelia prehovorili na vystúpenie v tanečnom programe pre školskú talentovú šou. Nebola som ani schopná vstúpiť na pódium, taká som bola nervózna, a keď ma dotlačili pred všetkých tých ľudí, okamžite som sa povracala rovno uprostred divadla. Nie môj najpyšnejší moment.

Tento krát bola mojou jedinou spásonosnou milosťou skutočnosť, že v mojom žalúdku nebolo nič, čo by mohlo ísť von. Toto dokážem, pomyslela som si. Jedna noha pred druhú – to je všetko, čo treba.

„Okay,“ povedala som, robiac krok vpred. Ticho, ktoré padlo na dav, sa zmenilo na nervózny šepot a s každým pohybom, ktorý som urobila, som mohla cítiť páľavu ich pohľadov.

„Dámy a páni,“ zavolal herold. „Predstavujem vám slečnu Katherine Wintersovú.“

Vzduch zaplnil divoký potlesk a ak som sa necítila dosť ponížene predtým, teraz som chcela zomrieť. Aspoň Ava bola stále po mojom boku a zvierala mi lakeť. Každá zlá myšlienka, ktorú som kedy o nej mala, sa vyparila.  „Pozri, Kate – stráže! Pozri na ne,“ zašepkala vzrušene. „Nie sú nádherní?“

Kútikom oka som videla dvoch mužov, ktorých som si všimla ráno predtým na raňajkách. Ella povedala, že pôjdu so mnou všade, ale toto bolo prvý raz, čo som ich odvtedy videla. Tmavovlasý muž sa na mňa – nie, na Avu hanblivo usmieval. Blonďák bol taký nehybný ako predtým, usilovne sledoval dav.

Na moju úľavu som na vrchole plošiny na druhej strane miestnosti zahliadla Henryho. Pod nízkym svetlom vyzeral tak príťažlivo ako vždy, ale kým nezachytil môj pohľad, tak nebol tým, čo upútalo moju pozornosť. Za ním stálo štrnásť trónov – skutočných, reálnych trónov. Žiadny z nich nebol obsadený, ale ani nemuseli byť. Hneď som pochopila.

Rada je tu.

Ak mal Henry pravdu a nemožné bolo možným, potom tých štrnásť ľudí tvorilo mýty a ja som mala – čo? Nakráčať k nim, potriasť im rukou a predstaviť sa?

Nejako som sa stále hýbala. Predtým ako som mohla spracovať všetko, čo sa okolo mňa dialo, dospeli sme k pódiu a Calliope mi pomáhala po schodoch hore pod zámienkou riešenia dlhého lemu mojich šiat. Keď som sama vzpriamene stále hore, pristúpil ku mne Henry a na pozdrav sklonil hlavu.

„Kate.“ Jeho upokojujúci hlas neurobil nič, aby ma upokojil. „Vyzeráš krásne.“

„Vď-ďaka,“ zakoktala som v pokuse o pukrle. Nešlo to veľmi dobre. „Vidím, že ťa neprinútili obliecť si šaty.“

Henry sa zasmial. „Ak by aj áno, nevyzeral by som ani spolovice tak pôvabne ako ty.“

Ponúkol mi svoju ruku a ja som ju prijala, nemajúc na výber, ak som nechcela padnúť na tvár. Henry ma priviedol do stredu pódia, chrbtami smerom k publiku.

„Moja rodina,“ povedal s neurčitým gestom k trónom.

„Sú neviditeľní?“ zašepkala som.

Krivo sa na mňa usmial. „Nie, sú medzi nami. Želajú si ostať v anonymite.“

Prikývla som a prinútila sa k úsmevu, dúfajúc, že to ako úsmev prejde. Predsa len sa s nimi nestretnem tvárou v tvár. To bolo nekonečne desivejšie; znamenalo to, že každá osoba, ktorú dnes stretnem, môže byť potencionálny skúšajúci. Omdlieť nebolo možno až taký zlý nápad.

Večer som strávila sedením vedľa neho na ďalšom malom pódiu, sledovala som ostatných ako si užívajú. Bála som sa, žeby niekto mohol vyskočiť a zaškrtiť ma a neodvážila som si vziať žiadne jedlo alebo pitie, ktoré chodilo okolo, ale pokým tam bol Henry, cítila som sa bezpečne.

Alebo aspoň tak bezpečne, ako to bolo možné. Ostala som ticho, odmietala som preskúmať prázdne tróny. Môžem to zvládnuť, či ma majú alebo nemajú radi. Musela som.

Sledovala som, ako Ava tancuje s tmavovlasým strážcom, ktorý vyzeral, že si to užíva viac, ako by niekto v službe mal. Bol roztomilý, ale mala som tiché podozrenie, že jediný muž, s ktorým mám dovolené randiť, sedel vedľa mňa, nerobiac žiadny zvuk. Odbočila som od tej myšlienky. Naša dohoda bola, že tu ostanem, nie že urobím niečo také absurdné, ako že si ho vezmem, kráľovná či nie. Avšak, čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola zvedavá, či byť jeho takzvanou kráľovnou znamená tiež vziať si ho.

„Kto sú všetci?“ konečne som povedala. Nikto sa ku mne alebo Henrymu nepriblížil, ale príležitostne sa niekto zastavil pred pódiom a poklonil sa. Ja som bola poučená, že mám na oplátku raz prikývnuť hlavou, tak kráľovsky, ako to bolo možné. Bola som príliš vystrašená, aby som urobila niečo iné.

„Moje osoby,“ povedal Henry. „Niektorí požiadali, aby mohli prísť, aby ťa mohli stretnúť a ostatní boli ku mne v minulosti dobrí.“

„Oh. Oni sú mŕtvi?“

„Áno, hoci očividne nie spôsobom, ktorým to definuješ.“

Fascinovane som ich sledovala, snažila som sa zachytiť nejaký náznak, že nie sú presne takí istí, ako žijúci. Niektorí tancovali zastarane, ale okrem toho som nemohla nájsť jediný rozdiel. Rozhliadajúc sa, moje oči padli na Avu. Aspoň ona vyzerala šťastná, že tu je.

„A jeden z nich ma chce mŕtvu,“ povedala som. Henry vedľa mňa stuhol a to bolo celé potvrdenie, aké som potrebovala.

„Neboj sa,“ povedal. „So mnou si v bezpečí.“

„Vieš, kto to je?“ povedala som a on potriasol hlavou. „Čo tak osoba, ktorá ťa vystrieda, ak zlyhám? Mohol by to byť on? Alebo ona?“

Uškľabil sa. „Akosi myslím, že nie.“ A to bolo všetko, čo na tú tému povedal.

Bola skoro polnoc, keď Henry vstal a všetci stíchli. Môj zadok ma zabíjal a hoci som počas hodín neurobila ani krok, nohy ma boleli z opätkov, ktoré ma Calliope prinútila obuť. Bola som pripravená, že celá táto vec skončí, ale namiesto toho, aby ma viedol k dverám, nás Henry nasmeroval späť k pódiu. Nohy sa podo mnou triasli a bol zázrak, že som dokázala stáť vzpriamene.

„Toto bude ľahké,“ povedal potichu. „Všetko, čo musíš urobiť, je povedať áno a prijať semienka.“

Zmätená som ho nasledovala hore po schodoch, skoro som padla na tvár, keď sme dospeli k vrcholu. Našťastie ma chytil a získala som rovnováhu, čakala som, čo povie.

„Katherine Wintersová,“ povedal Henry duniacim hlasom, ktorý ma prinútil cúvnuť. „Súhlasíš, že ostaneš v Edenskom panstve počas jesene a zimy, podstúpiš skúšky, ktoré ti dajú členovia rady a ak uspeješ, prijmeš úlohu kráľovnej podsvetia?“

Každý v tanečnej sále bol ticho. Žiadny tlak alebo tak. „Áno.“

V ruke sa mu objavil malý tanier so šiestimi semienkami starostlivo naaranžovanými v strede. Vzala som do prstov prvé, pozerajúc na Henryho kvôli súhlasu. Povzbudivo prikývol a ja som si položila prvé semienko do úst, snažiac sa nerobiť ksichty. Nenávidím semienka – kvôli nim ani nejem dyňu. Nanešťastie mýtické semienka nechutili o nič lepšie.

Rýchlo som ich prehltla, snažila som sa ignorovať slizký pocit, keď mi kĺzali dole hrdlom. Chcelo sa  mi vracať, ale zvládla som nechať ústa zatvorené. Keď bolo šieste semienko dole, dav prepukol do ovácií, ale nebolo to nič v porovnaní so spôsobom, akým sa na mňa pozeral Henry, jeho výraz zvláštne jemný. Čokoľvek toto bolo, preňho to znamenalo viac, ako som rozumela.

Vtedy ma konečne dostali z môjho utrpenia. Ella a Calliope šli po mojom boku a pomáhali mi dolu schodmi skôr, ako som si uvedomila, čo sa deje. Dav sa rozostúpil, aby nás nechal prejsť a ruky, ktoré som nemohla vysledovať späť k telám dosahovali cez steny ramien a trupov, aby sa dotkli mojich vlasov, mojich šiat – niekoľkým sa dokonca podarilo dotknúť sa mojej tváre. Nakoniec sa k nám pripojili moje stráže, chránili ma pred nimi. Bolo to ponižujúce.

„Oh, Kate, je taký roztomilý!“ povedala Ava vzrušene, keď sme si ona, Ella, Calliope a ja razili cestu späť k mojej spálni. „Povedal, že sa volá Xander a je nádherný a chytrý a zábavný a roztomilý – “

„To si už povedala,“ povedala som, ale pokračovala ďalej, akoby som nič nepovedala.

„– a povedal, že mi niekedy ukáže nejaké magické triky! Ja myslím, ja viem, mágia je divná vec, ale stále je to tak trochu cool, vieš? Úchylným spôsobom.“

Tárala tak dlho, kým sme sa nedostali k mojej izbe, dokonca aj Calliope vyzerala menej nadšene. Našťastie mi Ella, ktorú som začínala mať radšej a radšej, prišla na pomoc.

„Kate potrebuje spať,“ povedala, blokujúc Ave cestu do mojej izby. „Uvidíš ju zajtra.“

Ava zúžila oči a cítila som, že prichádza hádka.

„Hovorí kto?“

„Ja,“ povedala Ella, vyťahujúc sa do svojej celej výšky, čo bolo o dobrých šesť palcov vyššie ako Ava. „Má na starosti dôležitejšie veci, ako počúvať tvoje táranie o Xanderovi. A Xander má robiť dôležitejšie veci, ako ťa počúvať.“

Ella povedala poslednú časť trošku hlasnejšie, ako bolo prísne nevyhnutné, vďaka čomu sa jej hlas ozýval dole chodbou. Z diaľky som počula rozpačitý kašeľ a zvládla som potlačiť úsmev.

„Prepáč, Ava,“ povedala som trhaná medzi túžbou byť dobrou priateľkou a túžbou, aby mi prestala dunieť hlava. „Môžeme sa o tom porozprávať zajtra, dobre? Naozaj som unavená.“

Zazrela na Ellu. „Čokoľvek.“

Po tom čo Ava v zlosti vyrazila, sa Ella a Calliope na mňa s očakávaním otočili. Povzdychla som si. „Vy tiež, baby. Viem sa vyzliecť sama, prisahám. Naučila som sa to pred rokmi.“

Ella si odfrkla. „Veľa šťastia s korzetom,“ povedala, odchádzajú bez ďalšieho slova. Calliope mi ponúkla, že ostane a pomôže mi, ale aj ju som odohnala. Možno to Ellu na chvíľu zastaví od toho, aby ma nútila do ďalšieho.

Spokojná, že som konečne sama, som zavrela dvere a zamkla. Odkopla som topánky do rohu, rozviazala som si šaty, viac ako pripravená znova riadne dýchať. Cítiac sa, akoby som mala skolabovať, som odtiahla záves na mojej posteli a prehltla výkrik.

Niekto ďalší už v nej bol.