18. Kapitola - Ponuka

08.05.2013 18:30

 

KAPITOLA 18   PONUKA

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Počas nasledujúceho týždňa ostal Henry po mojom boku. Čokoľvek bolo v sladkom toniku, ktoré mi Walter lial dole krkom, fungovalo to, a väčšinu času som strávila spaním. Časom sa nočné mory stratili, ale stále som sa zobúdzala lapajúc po dychu, neschopná zabudnúť na pocit ľadovej vody, keď sa okolo mňa zatvárala.

Bolesť z maminej smrti sa neutlmila, ale pomaly som dokázala prijať to, že to tak bude dlhý čas a utápanie sa v mizérii, keď som sa mala liečiť, by len zranilo Henryho. Bola by to urážka daru, ktorý mi dala, keby som ignorovala to, čo pre mňa chcela a posledných šesť mesiacov pre mňa pripravovala. Dali mi šancu povedať zbohom spôsobom, ktorý by som bez Henryho nikdy nezískala. Hoci to tak veľmi bolelo, bol vo mne mier, ktorý by tam inak nebol. Držala som sa nádeje, že ak sa rada rozhodne prijať ma napriek tomu, čo sa stalo medzi mnou a Henrym, tak jedného dňa ju budem môcť navštíviť, porozprávať sa s ňou a znova sa s ňou prechádzať. Smrť nebola koncom; Ava bola toho dôkazom. Ale stále som ju oplakávala. Stále mi chýbala.

Mala som neustály prúd návštevníkov. Najprv to bol Henry a Walter, ale po naliehaní, povolili byť v mojej izbe aj Ave. V momente keď ma zbadala, zletela na kraj postele, jej oči červené a opuchnuté.

„Kate! Oh, Bože, si v poriadku – povedali, že si okay, ale bála som sa, že to hovorili len preto, lebo vieš akí ľudia vedia byť, ale si naozaj tu a pri vedomí a oh môj bože.“

Omotala okolo mňa ruky tak voľne, že som sotva mohla povedať, že sú tam, ale bolo mi jedno, či sa trochu zraním. Objala som ju tak silno, ako som mohla a potom som ďalších tridsať sekúnd za to platila. Prešla mnou bolesť, zasahujúc všetko od končekov prstov až po prsty na nohách, ale stálo to za to.

„Prepáč!“ povedala, strašne vyplašená, keď som zalapala po dychu. Na druhej strane postele vyzeral Henry znepokojený, ale už si zvykol na to, ako sa namáham. Pokiaľ mi štichy nezačali krvácať, tak bolo všetko v poriadku.

„Nie,“ povedala som, keď som dokázala prehovoriť. „Chcela som ťa objať. Všetko mi je tak monumentálne ľúto. To, že som na teba kvôli Theovi tak kričala, že som ti povedala všetky tie strašné veci – nezaslúžila si to, nič z toho.“

Odmietavo mávla rukou. „Na tom nezáleží. Mala si pravdu – bola som idiot. Ale ty si živá! Dokážeš to a ja tu nestvrdnem bez mojej najlepšej kamošky.“ Venovala mi pohľad, ktorý mal byť tvrdý, ale rozosmialo ma to. „Vieš, že by sa nič z tohto nestalo, keby si mi dovolila naučiť ťa plávať.“

„Áno, s tým máš pravdu,“ povedala som, ignorujúc časť, že ma bodli predtým, ako ma vrhli do rieky. Pochybovala som, že by na tom Ave veľmi záležalo. „Poviem ti čo – keď Henry povie, že som v poriadku, tak si môžeme nájsť nejaké miesto na pozemkoch a môžeš ma učiť.“

Úsmev na Avinej tvári bol viac ako hodný hocičoho z toho, čo ma to bude stáť, dostať sa znova do vody.

Potom čo v to popoludnie odišla, sme s Henrym hrali karty. Hoci som sa zotavovala, stále som ho ničila, ale zdalo sa, že mu to nevadí. Namiesto toho vyzeral, že si užíva, že mi zozadu podáva a ja som bola viac ako šťastná vyhovieť.

„Cez leto mi budeš chýbať,“ povedala som potom, čo som vyhrala piatu hru v rade. „A porážanie ťa v Jacks.“

Henry ma sledoval, keď miešal balíček. „Tiež mi budeš chýbať.“ V hlase mal tón konečnosti, ktorý ma vydesil. Držala som sa nádeje, že rada to pochopí a uvidí, že tá spoločná noc nebola naša vina, ale strávil minulý týždeň prípravou na to, že mi povie zbohom?

„Henry?“ povedala som jemne. „Môžeme sa hrať na predstieranie ešte o trochu dlhšie?“

Nepozrel sa na mňa. „Samozrejme.“

Zhlboka som sa nadýchla. „Môžem niekedy prísť na návštevu? Mám na mysli, viem, že má ísť preč a prebádať svet, získať vzdelanie, prejsť strednou, toto všetko, ale prišla som k záveru, že ak by som ukončila pobyt v Edene, mohla by som sa zastaviť vždy teraz a potom pred septembrom.“

Henry zaváhal. „Mienil som počkať na stretnutie s radou, kým to s tebou prediskutujem.“

„Prediskutuješ so mnou čo?“

„Tvoju slobodu.“ Pozrel sa na mňa a ja som stíchla. „Po všetkom čím si si kvôli mne prešla, nemôžem od teba žiadať, aby si sa na jeseň vrátila, bez ohľadu na rozhodnutie rady.“

Snažila som sa skryť svoju bolesť, ale v očiach mal záblesk, z ktorého mi bolo jasné, že si to všimol. „Nechceš, aby som sa vrátila?“

„Keby bolo po mojom, nikdy by si neodišla. Ale to nebola naša dohoda – a viac ako to, zniesla si kvôli mne veľké utrpenie. Neprajem si  ďalej ti robiť zo života peklo tým, že by som ťa nútil k návratu. Takže ti ponúkam tvoju slobodu, bez ohľadu na rozhodnutie rady. Tvoju trvalú slobodu.“

Pár sekúnd mi trvalo pochopiť, čo hovorí. Chcel ma tu, ale cítil sa vinný – kvôli čomu? Kvôli tomu, čo urobila Calliope? „Ale ja sa chcem vrátiť,“ vyhŕkla som, myšlienka, že ho nikdy viac neuvidím, mi rozbehla srdce. Možno to nepochopil, ale Edenské panstvo bolo všetko, čo mi ostalo. „Čo mám robiť, keď mi nedovolíš vrátiť sa? Ty a Ava a Ella a Sofia a – a –“

Zaváhala som, príliš som sa dusila, aby som pokračovala a utrela som si oči. Nechal karty tak, chrbtom ruky ma pohladil po líci. „Ak si praješ vrátiť sa, tak potom budem veľmi rád. Je to tvoje rozhodnutie, a keď si vyberieš, že tu ostaneš miesto toho, aby si žila svoj život... nemôžem povedať, čo to pre mňa znamená.“

„Ale ja žijem svoj život,“ povedala som nešťastne. „A môžem žiť svoj život aj s tebou. Len preto, že je to troška nekonvenčné, neznamená to, že to nie je také dobré ako všetko ostatné tam vonku. Lepšie, dokonca. O tony lepšie.“

Zaváhal. „Si veľmi milá a pre mňa to znamená všetko, že si to myslíš. Ale ak smiem niečo povedať a dúfam, že to nevezmeš naľahko... nežila si, Kate. Nie so mnou a nie v skutočnom svete. Čakala si n smrť svojej mamy, a teraz keď sa to stalo – “

„Teraz keď je preč, jediná vec, ktorá mi ostala, je toto miesto a jediná osoba, ktorú mám, si ty,“ povedala som. „Bude treba viac ako nôž ovládajúcu vrahyňu, aby som sa vzdala.“

Miesto toho, aby sa o tom so mnou hádal, jeho výraz prepukol do prvého skutočného úsmevu, ktorý som videla, odkedy som zomrela. „Dobré, že ten pocit je vzájomný.“ Držal balíček kariet. „Hráme? Počul som, že šiestykrát je kúzlo.“

Prevrátila som oči. „Možno vyhráš, keď peklo zamrzne.“

Zdvihol obočie. „To sa dá ľahko zariadiť.“

 

Keď sa rada zhromaždila deň pred jarnou rovnodennosťou, stále som nebola dosť zdravá, aby som kráčala sama. Bolo treba pomoc oboch Avy aj Elly, aby ma obliekli, a keď sme skončili, bola som taká vyčerpaná, že som si chcela vliezť späť do postele.

„Možno by mohli počkať ešte deň,“ povedala Ava, hryzúc si pery, keď ma sledovala. Sedela som v kresle, ktoré väčšinou obýval Henry, hojdajúc si hlavu v rukách.

„Nie,“ povedala som s grimasou. „Som v pohode. Len mi daj minútku, dobre?“

Prinútili ma obliecť si biele šaty, a ja som bola príliš vystrašená, že si potrhám stehy, keď sa pohnem. Jediná dobrá vec na týchto zraneniach bolo, že korzet bol mimo otázku, ale to znamenalo, že medzi látkou a obväzmi bolo trocha vypchávky. Jeden chybný pohyb a budem pred radou stáť s hruďou pokrytou krvou.

„Bola by si rada, keby som priviedla Henryho?“ povedala Ella. Stále si udržiavala odstup od Avy, ale od incidentu pri rieke sa zdalo, že sa snažila tolerovať ju. Pravdepodobne nepomohlo, že Theo a Ava sa k sebe znova vrátili, ale Ella sa tvárila statočne. Za to som jej musela dať uznanie.

„Netreba“ povedal hlboký hlas. Odtiahla som tvár z dlaní dosť na to, aby som videla Henryho stojaceho vo dverách. „Dievčatá, ste prepustené.“

Rýchlo sa rozpŕchli, hoci sa Ava zastavila, aby mi dala rýchly bozk na líce. „Veľa šťastia,“ zašepkala a potom bola preč.

Henry bol vedľa mňa skôr, ako som sa narovnala. „Je ti dobre?“

„Mám pocit, že sa povraciam.“

Myklo mu kútikom úst. „Ja tiež.“ Ponúkol mi ruku a ja som ju vzala, oprela som sa oňho kvôli rovnováhe, keď som vstávala. Nebolo šance, aby som zvládla celú cestu do tanečnej sály, kde sa bude konať stretnutie.

„Musím mať topánky?“ povedala som, pozerajúc na ihličky, ktoré mi Ava vybrala.

„Tvoja róba je dosť dlhá, takže lem by ti mal zakrývať holé nohy,“ povedal Henry. Zaváhal, potom povedal nízky hlasom. „Kate, si si istá?“

„Istá, či nechcem mať topánky? Áno. Ledva dokážem chodiť.“

„Nie, mám na mysli – si si istá, že si nepraješ prijať moju ponuku?“

Nikdy viac vidieť Henryho alebo sa vrátiť do Edenu. Nemohla som prísť na nič, čo by som chcela menej. „Absolútne,“ povedala som opierajúc sa oňho. „Ak neodídeme teraz, budeme meškať. Nie som práve v stave šprintovať dolu chodbou.“

„O to sa neboj.“ Pohladil ma teplými prstami po líci. „Rozumieš dôsledkom toho, že uspeješ alebo zlyháš?“

„Ak zlyhám, vrátim sa späť do skutočného sveta so zmazanými spomienkami.“ A Henry sa stratí v ničote. „Ak uspejem, budem sa tu s tebou zdržiavať šesť mesiacov v roku.“

„Na večnosť, iba ak si praješ ukončiť svoj život,“ povedal Henry. „Navždy ostaneš taká, aká si dnes a radou ti bude udelená nesmrteľnosť. Nie je to ľahká vec, nesmrteľnosť. Vytvoríš si spojenie so smrteľníkmi a budeš žiť mimo ich životov. Nikdy nebude koniec. Tvoj život bude nepretržitý a nakoniec stratíš spojenie s ľudskosťou. Zabudneš, aké je to byť nažive.

Myšlienka večnosti bola skľučujúca – vzalo to jedinú istotu v živote a tou bola smrť. Ale čo dobré umieranie prinieslo? Všetko čo prinieslo, bola bolesť a tej som mala dosť, aby mi vystačila na tisíc ďalších životov alebo tak.

„Nuž, potom je asi dobre, že moja najlepšia priateľka je už mŕtva, že?“

„Áno,“ povedal chmúrne. „Máš celkom šťastie.“

„Nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké,“ povedala som. „Viem to.“

„Vskutku,“ povedal, oči mal sústredené na niečo, čo som nemohla vidieť. „A rozumieš aj tomu, že úspech znamená, že my dvaja sa vezmeme?“

Nevedela som, či zachvenie, ktoré mi prebehlo dole chrbticou, bolo zo vzrušenia alebo strachu. „Áno, tak nejako som to zachytila. Nevadí ti to, že? Mám na mysli, viem, že je to troška narýchlo a tak.“

Prepukol do úsmevu. „Nie, nevadí. Tebe?“

Vadilo? Nebola som pripravená byť niečiou ženou alebo kráľovnou, ale znamenalo to, že si ho udržím. Povedal, že budem mať právo byť s inými a žiť si svoj vlastný život počas tých šiestich mesiacov mimo, ak by som chcela,  a hoci som si nemohla predstaviť, že by som našla niekoho, s kým by sa dal porovnávať, pomohlo to zmierniť pocit, že som v pasci. Potriasla som hlavou. „Pokým ma nebudeš nútiť obliecť si na obrad šaty.“

Henry mi venoval pohľad. „Prečo myslíš, že si oblečená v bielom?“

„Oh.“ Pretiahla som tvár. „To nie je veľmi fér, vieš.“

„Áno, viem.“ Ovinul okolo mňa ruky, ich váha známa a povzbudzujúca. „Teraz musíme ísť, lebo ináč budeme vážne meškať. Zavri oči.“

Urobila som, ako mi bolo povedané, želajúc si, aby môj žalúdok prestal robiť kotrmelce na dosť dlho, aby som to zvládla bez toho, aby som si zničila róbu. Keď som ich otvorila, boli sme v tanečnej sále. Bola prázdna až na štrnásť veľkolepých trónov usporiadaných do kruhu, tých zo septembrového plesu. Každý bol jedinečný; niektoré boli vyrobené z dreva a ďalšie z kameňa, striebra alebo zlata. Jeden vyzeral, akoby bol vyrobený z vetiev a viniča, ale nemohla som sa dostať dosť blízko, aby som sa pozrela poriadne.

V strede na mňa čakala polstrovaná stolička. Objavili sme len pár stôp od nej a Henry mi do nej pomohol a nepustil moju ruku, pokým som nebola usadená. „Pohodlné?“ povedal.

Prikývla som a na váhavý moment mi na čelo pritisol pery. „Čokoľvek sa stane, vždy tu pre teba budem, aj keď si nebudeš pamätať, kto som.“

Keď jeho oči vyhľadali moje, prinútila som sa do malého úsmevu, príliš nervózna, aby som sa snažila naozaj. Čipka vankúša podo mnou bola ma rozčuľovala, ale neverila som si na to, aby som sa pohla. „Neexistuje spôsob, ako by ma mohli donútiť na teba zabudnúť,“ povedal som. „Bez ohľadu na to, čo mi urobia.“

V očiach som mu zahliadla smútok predtým, ako sa odvrátila a odstúpil. „Zakrátko sa uvidíme,“ povedal. „Nehýb sa.“

Žmurkla som a bol preč. Prezerala som si tróny, aby som sa zamestnala, snažila som sa prísť na to, akí by ich majitelia mohli byť. Najväčší z nich, ktorý vyzeral, že bol vyformovaný zo skla, stál priamo predo mnou. Vidieť ich všetkých štrnásť usporiadaných okolo mňa, prinútilo moje srdce búšiť a ruky sa  potiť, a bojovala som so sebou, aby som sa udržala taká pokojná, ako sa dalo. Miesto toho som sa obzrela, snažiac sa prísť na to, ktorý z nich patrí Jamesovi. Nie ten vyrobený z mušieľ. Možno zlatý alebo strieborný, alebo možno ten, ktorý blčal ako žeravý popol.

Z premýšľania o Jamesovi ma rozbolela hlava, takže som miesto toho zavrela oči. Bolo to tu. Neboli tu žiadne ďalšie šance a nič, čo by som mohla urobiť, čo by zmenilo názor rady. Tá myšlienka bola zvláštne utešujúca, vedomie toho, že čokoľvek pre mňa v zásobe mali, sa skončilo. V lepšom alebo v horšom, prežila som. Ledva.

Ale moja mama neprežila a jej strata zakalila všetko, čo som teraz mala. Mala som pocit nesprávnosti, že som tu s vedomím, že ona je sama. Bola najdôležitejšou vecou v mojom živote a premýšľať o niečom inom, ako že mi chýba – cítila som to ako zradu. Nepohla som sa ďalej, nie iba po jednom týždni a mala som strach, že ona si myslí, že áno.

Bolo to hlúpe a vedela som to – toto pre mňa chcela, že? Bola by na mňa stále hrdá, ak by som zlyhala? Stále by dala svoj život za môj, ak by vedela, že to neurobilo nič dobré?

Samozrejme, že by dala. Ľúbila ma tak veľmi, ako som ja ľúbila ju. Smrť to nezmenila a ani zlyhanie. Ale uspejem, ak môžem, ak mi ostali nejaké šance. Pre ňu a pre Henryho.

Z myšlienok ma vytrhol slabý krik. Dvere na ľavej strane tanečnej sály sa rozleteli a Henry vrazil dovnútra.

„Nie,“ povedal, hnev presýtil jeho hlas. „Dal som jej sľúb a nemám v úmysle ho porušiť.“

„Nebol to sľub, ktorý si mohol dať.“ Snažila som sa vyhľadať majiteľa druhého hlasu, ale bol zakrytý trónom, ktorý  vyzeral, akoby bol plný vody. „Je jednou z nás a tak to ostane.“

„V mojom dome nie je vítaná,“ povedal Henry so zavrčaním, z ktorého sa mi postavili chĺpky na šiji.

„Buď ostane alebo všetci odídeme.“

S naširoko otvorenými očami som sledovala, ako Henry udrel päsťou do steny, rozochvievajúc celú miestnosť. Začala som klesať zo svojej stoličky, ale zastala som, keď som cukla bolesťou. Pohyb teraz nebol dobrý nápad a len to Henryho viac nahnevalo.

„Fajn. Ale odíde hneď, ako to skončí.“

„Dohodnuté.“

So zúrivosťou, ktorá z neho vyžarovala, Henry vyrazil cez miestnosť ku mne. Hladiac svojimi perami moje líce, zašepkal. „Kate, je mi to ľúto.“

„Čokoľvek to je, je to v pohode,“ povedala som, snažiac si spomenúť na sľub, ktorý mi dal, a ktorý by mohol byť donútený porušiť.

Vystrel sa a položil ruku na moje rameno. Mohla som cítiť, aký bol napätý a nebolo to nič, čo by pomohlo mojim vlastným nervom. „Bratia a sestry, netere a synovci, smiem vám predstaviť Katherine Wintersovú.“

Začala som ho kárať za to, že ma predstavil mojím celým menom, ale dych sa mi zachytil v hrdle, keď som zbadala sprievod ľudí kráčajúcich ku mne. Zovrela som okraje stoličky, príliš ohromená, aby som sa pohla.

Prvý bol Walter, oblečený v jednoduchej bielej róbe. Po ňom prišla Sofia, líca jej sčervenali, keď zachytila môj pohľad.

Ďalší bol James a uprene pozeral na zem. Chcela som sa odvrátiť, ale moje oči ho sledovali celú cestu k jeho trónu. Jeho bol ten, ktorý vyzeral, že operadlá boli stvorené z dvoch hadov. Zachvela som sa.

Po ňom vstúpila Irene a potom Nicholas a Philip, nevrlý robotník zo stajne.

Ella, držiaca Theovu ruku.

Dylan z Edenskej strednej, tvár taká vzdialená v mojej pamäti, že mi chvíľu trvalo ho zaradiť.

A kým prešiel dverami Xander, ktorý vyzeral celý a zdravý, bola som úplne zničená, aby som sa čudovala, ako presne sa vrátil z podsvetia.

Henryho stisk na mojom pleci zosilnel, keď do kruhu vstúpila ďalšia osoba a náhle som si uvedomila, prečo bol nahnevaný.

Calliope.

Ale nebola posledná. Žalúdok sa mi stiahol, keď som zbadala posledného.

Ava.

Všetci stáli pred ich príslušnými trónmi, dávajúc mojej hlave pár milosrdných sekúnd, aby sa prestala točiť. Nejasne som si všimla, že dva tróny sú prázdne – a Walter si nárokoval mohutný trón zo skla – ale miestnosť sa so mnou točila, čo robilo ťažkým sústrediť sa.

„Kate,“ povedal Henry. „Predstavujem ti radu.“

 

Komentáře

Nebyly nalezeny žádné příspěvky.

Přidat nový příspěvek

Novinky

Zápis spřátelených blogů

08.02.2013 22:35
Pokud se chcete stát mým sb, tak mi napište na alice.shinshekli@seznam.cz svou přezdívku, blog, na co se váš blog zaměřuje (pokud se zaměřuje na něco konkrétního) a pokud chcete, tak jak dlouho ho máte. Můžete mi napsat i do komentářů, ale nevím, jak dlouho bude trvat, než si toho...

Prolog

08.02.2013 14:32
Běžela jsem temnou uličkou jak nejrychleji mohla. Za mnou se ozývalo dunění bot těžkého muže. Byli mi v patách. Rychle jsem zahnula a doufala, že se jim ztratím. Trochu se mi ulevilo, když kroky za mnou ustaly, ale hlavně neusínat na vavřínech. Běžela jsem tiše dál. V dálce jsem zahlédla...
<< 10 | 11 | 12 | 13 | 14