KAPITOLA 17   SMRŤ

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Keď som otvorila oči, nevedela som čo čakať, ale nečakala som svoju mamu. S tou výnimkou že tam bola, vyzerala tak úplne a zdravo, ako každú noc, keď som zaspávala. Namiesto toho aby ma privítala zvyčajným úsmevom, jej výraz bol ponurý a pozerala na niečo v diaľke.

„Mami?“ povedala som, a keď sa na mňa pozrela, jej oči boli také červené a prázdne, že nemohli byť jej. Aj v najhorších dňoch jej choroby, nevyzerala tak prázdne. Stále v nej niečo bolo, iskra úsmevu alebo niečo , čo mi pripomínalo, že je stále mojou mamou. Tento krát nie.

Snažila som sa chytiť ju za ruku, ale zem bola labilná a spadla som naspäť na lavičku. Vonku bola tma, nie ako obvyklé jasné dni, ktoré sme spolu strávili, ale spln a žiarivé hviezdy nad nami dávali dostatok svetla, aby som rozoznala kde sme. Stále sme boli v Central Parku, ale po prvý raz odkedy začali moje sny, sme neboli na Ovčej lúke. Boli sme na lodi plávajúcej uprostred jazera.

Stuhla som. Bolo to presne také, ako keď som sa skoro utopila, keď som bola dieťa.

„Mami, ja – “ Hlas mi povolil, slabší ako zvyčajne. Bola som vyčerpaná a strašne som chcela zavrieť oči a na všetko zabudnúť. Nechať to zmiznúť so zvyškom svojho života. „Prepáč.“

Hľadela skrz vodu, utrpenie mala v tvári vpísané tak jasne, že som ho mohla cítiť. „Nie je to tvoja vina,“ povedala, jej hlas prerezal strašidelné ticho okolo nás. Aj tie veci, ktoré zvyčajne robia hluk ako štebotajúce svrčky alebo šušťanie lístia vo vánku, boli tiché. Všetko čo som počula, bol jej hlas a zvuk vĺn narážajúcich do boku lode. Bolo to, akoby sme boli jediné živé veci v meste.

Bola som príliš vyčerpaná, aby som sa pohla, ale tak strašne som chcela prejsť loďou a dotknúť sa jej. Ukázať jej, že som stále tu, aj keď to nebolo na veľmi dlho. „Ale je. Celý ten čas to bola Calliope a ja som to vôbec nevidela. Mala som – “

„Bolo tam mnoho iných, ktorí ju poznali oveľa dlhšie ako ty,“ povedala mama. „Ak niečo, tak oni mali byť tí, čo mali niečo vidieť, nie ty. Nemôžeš sa viniť za niečo, čo si nemohla vedieť.“

„Ale mala som,“ povedala som, hlas som mala taký napätý, že som mala strach, žeby sa mohol stratiť. „Vedela som, že niekto mi chce ublížiť a mala som sa snažiť zistiť, kto to je, ale bola som taká zaujatá Henrym a myslela som – myslela, že nikto sa neopováži, keď je v mojom okolí. Myslela som, že som v bezpečí.“

„Mala si byť.“ Videla som mesačný svit, ktorý sa jej odrážal na tvári, zaručená známka toho, že plače. „Mala som urobiť viac.“

Zaváhala som. „Čo tým myslíš?“

Namiesto toho aby mi odpovedala, vstala a prešla cez loď, čím ju rozhojdala. Chytila som sa okrajov tak silno, ako som mohla, ale utopenie sa bolo najmenšou z mojich obáv. Ak som ešte nebola mŕtva, tak o chvíľu budem. Posadila sa za mňa a zabalila ma do svojho náručia a to bolo všetko, čo som mohla urobiť, aby som si udržala svoju vyrovnanosť. Jedna z nás musela byť silná.

Neviem ako dlho sme tam sedeli, počúvali vo vode pohupovanie lode hore a dole. Mohli to byť minúty alebo hodiny – zdalo sa, že čas sa na tomto mieste zastavil a jej objatie bolo všetko, čo som potrebovala proti chladnému nočnému vzduchu. Zopakovala som si udalosti, ktoré sa stali pri rieke, ako bola Calliope v jednom momente moja priateľka a v ďalšom moja vrahyňa. Ako som to nemohla vidieť? Ale pozerajúc sa späť, čo som mohla vidieť?

„Prečo si myslíš, že to urobila?“ Zamumlala som do maminho ramena. „Povedala, že miluje Henryho, ale prečo všetkých zabila? Prečo riskovať aj svoj život?“

Prebehla si prstami cez vlasy. Bola som si istá, že to zamýšľala, aby ma utešila, ale len mi to pripomenulo, čo som strácala. Zlyhala som pri nej, rovnako ako som zlyhala pri Henrym, ale ona mi to aspoň odpustila. Želala som si, aby som mohla odpustiť i sebe. „Prečo myslíš?“ povedala jemne a ja som pokrčila plecami.

„Neviem.“  Hlava mi putovala od Calliope cez Henryho k Ave, ktorí boli takí zúfalí, aby našli lásku. „Možno bola taká osamelá ako on. Možno si myslela, žeby ho mohla zachrániť. Ale – ak ho naozaj milovala, ako mohla riskovať jeho existenciu? Mám na mysli, ak by som bola na jej mieste, radšej by som ho videla so mnou, ako ho nevidieť vôbec.“

„Existuje viac ako jeden druh lásky,“ povedala mama. „Možno to je rozdiel medzi tebou a Calliope. Možno preto vybrali teba a nie ju.“

Zavrela som oči, keď som sa o tom snažila premýšľať, ale nič okrem húpania lode a zvukov maminho dýchania nedávalo zmysel. „Nechcem odísť,“ zašepkala som. „Nechcem povedať zbohom.“

Hlavu pochovala do mojich vlasov. „Nebudeš musieť.“

Predtým ako som mohla prísť na to, čo tým myslela, loď priplachtila k brehu. Keď zastala, otvorila som oči a uvidela som vo vode siluetu, skreslenú rozčerenou vodou. Mamine štíhle paže boli nahradené svalnatými, cítila som, že ma vyložili z lode. Chcela som bojovať, trvať na tom, aby som ostala s mamou, ale jazyk som mala ťažký a myšlienky spomalené.

„Mám ju,“ povedal strápený hlas. Henry.

„Ďakujem,“ povedala mama, hlas mala zaťažený niečím, čomu som nerozumela. Rukou ma pohladila po tvári a naklonila sa, aby ma na ňu pobozkala. „Postaraj sa o ňu, Henry.“

„Postarám,“ povedal, ale okrem toho v tom nič nebolo. Mama sa sklonila a pritisla mi pery na čelo. Zúfalo som ju chcela chytiť za ruku, ale urobila to za mňa a využívajúc posledné zo svojich síl som zvládla malé stisnutie.

„Mami?“ Aj mne môj hlas znel cudzo a strápene, akoby som bola len na začiatku toho, ako sa učiť formovať slová.

„Je to v poriadku, miláčik.“ Odtiahla sa a mohla som jej v očiach vidieť slzy. „Ľúbim ťa a som na teba taká hrdá. Nikdy na to nezabudni.“

Bublala vo mne panika, ale bez spôsobu, ako ju uvoľniť, som trpela srdcervúcou bolesťou. Odchádzala. Toto bol koniec. Mala som s ňou mať o pár týždňov viac, nebola taká naša dohoda?

Ja hlúpa. Ako som s ňou mohla stráviť čas, keď som bola mŕtva a ona nie?

„Tiež ťa ľúbim,“ povedala  som a hoci to vyšlo von viac ako mrnčanie ako čokoľvek iné, usmiala sa.

Keď sa Henry od nej odvrátil a niesol ma do atramentovej temnoty noci, otočila som hlavu dosť na to, aby som v diaľke sledovala jej menšiu a menšiu postavu. Nakoniec sa zdalo, že zmizla a bola preč. Visela som na jej posledných slovách, na lepidle, ktoré ma držalo pohromade, ako som sa vzpierala hlbokému pokoju spánku. Uvidím ju znova, keď zomrie a potom už nebude konca slnečných letných dní, ktoré budeme spolu môcť tráviť v Central Parku.

Ale aj keď som toto vedela, aj keď ma Henry niesol k mojej vlastnej smrti, nemohla som si pomôcť, ale stvorila som perami jediné slovo, jedno, ktoré som sa bránila povedať toľko rokov. Jedno slovo, ktoré som dúfala, že nikdy nebudem musieť povedať.

Zbohom.

Očakávala som, že smrť bude chladná. Namiesto toho bola prvá vec, ktorú som cítila, teplo – neuveriteľné teplo, ktoré naplnilo moje telo alebo aspoň to, čo z neho ostalo a šírilo sa mnou ako med. Prešla týmto Ava? Zobudila sa v teple? Zdalo sa to také ľahké.

A potom začala bolesť. Ohromujúca, mučivá bolesť v mojej hrudi a boku, presne tam, kde ma Calliope bodla. Lapajúc po dychu som sa mentálne kopla za to, že som myslela, že to bude také jednoduché. Ava koniec koncov nemala žiadne stopy po zranení hlavy a moje telo sa muselo uzdraviť predtým, ako som mohla vstať a chodiť.

Šepot naplnil vzduch a ja som ho nemohla rozoznať. Ďalšie mŕtve duše? Bude tam mama na mňa už čakať? Otvorím oči a uvidím trávu a stromy a slnko alebo tam toho bolo viac? Mala som sa opýtať Henryho, keď som mala šancu.

Zdalo sa to ako veky predtým, ako som sa prinútila pozrieť. Najprv sa rozhorelo svetlo a ja som znova zavrela oči, ale keď som to urobila pomaly, prispôsobili sa. Tento krát moje zalapanie po dychu nemalo nič dočinenia s bolesťou.

Bola som vo svojej spálni na panstve, obklopená známymi tvárami. Ava a Ella, Sofia a Nicholas, dokonca tam bola aj Walter a všetci vyzerali ustarostení. A kútikom oka som uvidela jeho. Henryho.

Moje srdce vynechalo úder, ale už som bola príliš zmätená, aby som sa čudovala, prečo v prvom rada tĺklo. Toto nebol Central Park.

„Som mŕtva?“ Alebo aspoň som to mienila povedať. Vyšlo to von skôr ako krákorenie a hrdlo mi horelo – ale čo na tom záležalo? Henry tu bol.

Henry sa uškľabil a žalúdok mi naplnila kocka ľadu. Bola som mŕtva, nie? Sotva sa na mňa dokázal pozrieť. „Nie,“ povedal Henry, uprene sa pozeral dole na moje ruky. Držal ich. „Si nažive.“

Moje srdce sa zvládlo potopiť a vzlietnuť súčasne. To znamenalo, že nebol koniec, že sme to stále mohli dokázať, že som stále mohla uspieť –

Ale potom som si spomenula na mamine posledné slová a uvedomila som si, čo tým myslela. Nebol môj čas odísť; to jej. Naplnil ma des a nemohla som zabrániť návalu sĺz, príliš vyčerpaná, aby som ich zadržala. Snažila som sa posadiť, ale bolesť v mojej hrudi bola mučivá.

„Pokojne lež,“ povedal Walter prísne, kladúc mi k perám teplú tekutinu. Vypila som najsladšiu medicínu, slzy mi stále tiekli.

Všetci ma sledovali, ale ja som ani na okamih neodtrhla zrak od Henryho, príliš spustošená, aby som sa hanbila. „Henry?“ Brblala som, ako medicína začala pôsobiť. „Prečo...“ Nemohla som vysloviť otázku. Bojujúc proti nutkaniu zavrieť oči, som sa snažili krútiť prstami na nohách, aby som sa udržala pri vedomí, ale aj to bolelo.

„Spi,“ povedal. „Budem tu, keď sa prebudíš.“

Nemajú na výber, som sa nechala uniesť, lipnúc na jeho slovách a nádeji, že hovoril pravdu.

V tú noc som nesnívala o mojej mame a vedela som, že už nikdy viac nebudem. Namiesto toho tie hodiny naplnili nočné mory, obrázky vody a nožov a riek krvi, a bez ohľadu na to ako hlasno som kričala, nemohla som sa zobudiť. Boli iné ako tie, ktoré som mala, keď som sa nasťahovala do Edenského panstva – tie sa nejako vyhrážali, varovali. Toto boli spomienky.

Potom čo sa mi zdalo ako večnosť, som sa zobudila. Otvorila som uslzené oči, telo ma stále bolelo a napätie v mojich svaloch vôbec nepomáhalo. Očakávala som svetlo, ale na pár sekúnd tam nebola nič len tma. Keď sa moje oči prispôsobili, všimla som si Henryho.

Strhol sa z kresla vedľa postele a hoci ostatné tri strany závesov boli zatiahnuté, na tej štvrtej bolo dostatok miesta, aby som ho videla. Stále držal moju ruku. „Dobré ráno,“ povedal. V jeho hlase bol odstup, ktorému som nerozumela.

„Ráno?“ zamumlala som, snažiac sa pohnúť hlavou, aby som pozrela z okna, ale závesy boli zatiahnuté. Henry mávol rukou nad svietnikom na nočnom stolíku a knôt prepukol v oheň. Nebolo to veľa svetla, ale stačilo, aby som videla.

„Veľmi skoré ráno. Vonku je stále tma.“ Zaváhal. „Ako sa cítiš?“

Dobrá otázka. Chvíľu som to zvažovala, prekvapená, keď som si uvedomila, že bolesť sa zmiernila. Ale to nemal na mysli a obaja sme to vedeli. „Zomrela, že?“

„Požiadala ma o to, aby mohla zaujať tvoje miesto a ja som jej to umožnil,“ povedal, pohľad držal na našich spojených rukách. „Bol to jediný spôsob, ako som ťa mohol dostať z Podsvetia späť. Život za život – ani ja nemôžem porušovať pravidlá smrti.

Jeho slová ma tvrdo zasiahli a ja som si oblizla suché pery. „Vzdala sa pre mňa svojho života?“

„Áno,“ povedal, ponúkajúc mi pohár vody. Trasúcimi rukami som si ho vzala, vyliala som toho viac, ako som dostala do seba. Henry mi dolial a tento krát mi držal pohár pri ústach. „Bola si mŕtva a ja som ťa nedokázal vyliečiť Bol to jej posledný dar pre teba.“

Vypustila som ľahký vzlyk, keď ma zaplavil žiaľ. Bola mŕtva, všetko kvôli mojej chybe. Pretože som dovolila Calliope dostať sa príliš blízko. Pretože som dôverovala nesprávnemu človeku. Cítila som, že kus zo mňa zmizol, akoby som stratila niečo podstatné, čo nikdy nedostanem späť. Bola som prázdna a plná zármutku zároveň a všetko bolo zlé.

Prešlo niekoľko minút, predtým než som sa na Henryho mohla znova pozrieť, nieto hovoriť. Keď som sa pozrela, moje videnie bolo rozmazané a hlas chrapľavý a neprirodzený. „Čo sa stalo po rieke?“

Jeho stisk na mojej ruke zosilnel. „Ava bola tá, ktorá našla tvoje telo. Strávila veľmi dlhý čas snahou ťa zachrániť, ale napriek jej úsiliu, nebola žiadna nádej.“

Stislo mi hrdlo. Po všetkom čo som jej urobila, sa ma Ava snažila zachrániť. „A Calliope?“

Henryho výraz oťažel. „Nicholas ju zatkol. Bude za svoje činy súdená a potrestaná, a prisahám ti, že pokiaľ budem zodpovedať za peklo ja, nikdy viac ju nebudeš musieť vidieť.“

Zachvela som sa a Henry ma ešte raz prikryl dekou. Nemohla som mu povedať, že mi nebola zima.

„Ona bola tá, ktorá ti posielala tie nočné mory,“ povedal. „A tá ktorá sa ťa snažila vytlačiť z cesty. Videla v tebe potenciál ako my všetci a hádam, že sa obávala, že jediný spôsob ako ťa zastaviť, bolo dostať ťa predtým, ako sa dostaneš do Edenského panstva.“

Aj skoro uspela. Ak som predtým nebola presvedčená, teraz som si bola istá, že jediný dôvod, prečo auto nenarazilo do stromov, bolo preto, že tam bol Henry, aby nás ochránil.

„Čo sa jej stane?“

„Ešte neviem. Musela vedieť, že nemohla uniknúť, keďže sa nesnažila utiecť alebo poprieť svoju účasť, ale – “ Zaváhal. „Mám podozrenie, že si myslela, že sa vyhne trestu. Vo svetle všetkého čo sa stalo, som myslel, že by bolo vhodné, aby si mala prsty v rozhodovaní o jej osude.“

Začala som sa pýtať, prečo si myslela, že sa vyhne trestu, ale časť zo mňa to už vedela. „Miluje ťa tak veľmi, že nemohla vystáť myšlienku na to, že by si bol s niekým iným. Myslela si, že je jediná osoba, ktorá ťa môže urobiť šťastným.“

„A namiesto toho je tá, ktorá skoro zničila zvyšok mojej existencie.“ Henry sa sklonil a pobozkal ma na hánky. Prešlo mnou ďalšie zachvenie, celkom iné ako to prvé. „Ja som ten, ktorý zlyhal, nie ty a urobím, čo budem musieť, aby som ti to po zvyšok nášho spoločného času dával najavo.“

„Nezlyhal si.“ Snažila som sa otočiť na bok, aby som mu bola tvárou, ale pohyb priniesol len bolesť. „Ja som tá, ktorá zlyhala.“

Musel vedieť, že som mala na mysli skúšku, ale rozhodne potriasol hlavou. „Nikdy by si nemohla zlyhať. Mal som vidieť príznaky dávno predtým a nikdy jej nedovoliť, aby  bola kdekoľvek blízko teba a to mi je veľmi ľúto.“

Na chvíľu som bola ticho a nakoniec som povedala malým hláskom. „Sme v pohode? Nie – nie toto, ale ten nápoj a – “

„Áno,“ povedal. „Ospravedlňujem sa za spôsob, akým som v to ráno reagoval. Nebol som nahnevaný na teba, bol som nahnevaný – “ Zastavil sa, na krátko jeho tvár skrivil hnev, ale keď som žmurkla, jeho výraz bol prázdny. „Nebola to tvoja vina. Nápoj bol otrávený, nič viac.“

„Aj keď som zlyhala, stále ťa ľúbim, vieš.“ Prešlo niekoľko sekúnd, a keď bolo jasné, že sa nechystá odpovedať, zavrela som oči a povzdychla si. Moje telo volalo po spánku a s hlavou otupenou zo straty mamy som si bola istá, že akýkoľvek pokus odolávať, by bol stratený.

Nemohla som si byť istá, ale keď som sa našla na okraji vedomia, jeho hlas ma dostihol, jemný a vrelý a všetko, čo som tak strašne potrebovala počuť.

„Aj ja ťa ľúbim.“