KAPITOLA 12   JAMES

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

„Aj ty si v tomto?“ Môj hlas bol chrapľavý a v neviere som civela na Jamesa. Vyzeral presne tak, ako som si ho pamätala zo školy – odstávajúce uši, jeho blond vlasy chaotické a masívne slúchadlá omotané okolo krku.

„Kate – “ začal, ale vo dverách sa zjavil Henry a odtlačil Jamesa. Keď mi Henry ponúkol ruku, vzala som ju, zazerajúc na Jamesa.

„Čo sa deje?“ Slová vyšli priškrtene a len ťažko som videla rovno, ale ani jednému z nich som sa nechystala poskytnúť cestu von. „Povedz mi. Najprv Sofia, potom Irene, teraz ty – “

„Možno by bolo najlepšie, keby sme v tejto konverzácii pokračovali vo vnútri,“ povedal Henry s úškľabkom. Zaškrípala som zubami a prikývla, opierajúc sa oňho, zatiaľ čo mi pomáhal do miestnosti.

Vo vnútri som si uvedomila, že je to spálňa. Hoci nebola zaprášená, bola cítiť nepoužívaním, a zatiaľ čo mi Henry pomáhal manévrovať okolo rozbitého skla na drevenej podlahe, uvidela som rozbitý rám, ktorý ležal na zemi, obraz z neho ohnutý a roztrhaný. Usmievala sa na mňa fotografia dievčaťa, ktoré odo mňa nemohlo byť oveľa staršie, s pehavými lícami a jahodovými blond vlasmi. Vedľa nej stále Henry a vyzeral oveľa šťastnejší, ako som ho kedy videla, všetko napätie jeho tela bolo preč.

„Kto je to?“ povedala som, ale mala som nervózny pocit, že to už viem.

Henry sa pozrel na obrázok a cez tvár mu prebleskla bolesť. Počkal s odpoveďou, pokým mi nepomohol k posteli a ani potom sa mi nepozrel do očí. „Persefona,“ povedal krehkým hlasom, ktorý hrozil, že sa zlomí. „Veľmi dávno.“

„Nie tak dávno,“ povedala som, sledujúc obrázok. „Nie ak boli foťáky.“

„Nie je to fotografia,“ povedal, zohýbajúc sa, aby ju zachránil. „Je to odraz. Pozri.“

Ruky sa mu triasli, keď mi podával obrázok, a keď som ho skúmala, všimla som si, že mal hĺbku, ktorú fotografie nemajú. Zdalo sa, že sa ligoce, akoby to bola kaluž vody a Persefona s Henrym sa hýbali. Nie tak moc, aby to vyzeralo ako domáce video, ale žmurkla a mohla som vidieť, že Henryho ruky sa okolo nej napli.

„Je nádherná,“ povedala som mäkko. Časť zo mňa žiarlila, vediac, že by som nikdy nemohla oživiť jej spomienku, ale bola som tak sužovaná smútkom kvôli tomu, čím si Henry musel prejsť, že som ju odstrčila. „Je mi to ľúto.“

Odmietavo mávol, akoby to nebol žiaden veľký problém, ale keď som mu podala obrázok späť, jemne si ho vzal a prešiel rukou po povrchu. Vyrovnal sa, akoby nikdy nebol poškodený. „Ako som povedal, bolo to veľmi dávno.“

Moju pozornosť od neho odtrhlo zakašľanie a vzhliadla som, aby som videla Jamesa váhajúceho pri dverách. Zúžila som oči. „Čo?“

„Pýtala si sa ma, prečo som tu.“ Prekrížil si ruky a oprel sa o dvere, pevne ich zatvárajúc. Za nimi som započula zapišťanie. Ava tam stále bola, ale toto nebolo niečo, čo by som chcela, aby počula.

„A ty si mi to stále nepovedal.“ Trhla som sebou, keď sa Henry jemne dotkol môjho členka.

„Je to môj nástupca,“ povedal Henry a ja som sa naňho ostro pozrela. „Prevezme moje povinnosti, keď sa stratím.“

Zaplavila ma vlna hrôzy a znechutene som civela na Jamesa. „Preto si sa ma snažil zastaviť od toho, aby som sem šla? Vedel si, že som jeho posledná šanca a myslel si si, že ak ma zastavíš, budeš mať čistú šancu na výhru?“

„Nie je tu žiadna výhra,“ povedal James. „Nie je to nejaké súťaž, dobre? Je to ťažké pre nás všetkých. Storočie sme sa snažili nájsť niekoho, kto by prevzal Persefonino miesto a ak nenáj – “

„Ak nenájdete, tak prevezmeš Henryho miesto,“ vyštekla som. „Ešte si tu, snažíš sa mu to všetko zničiť.“

„Pretože som si myslel, že si chcela preč,“ povedal, zaťal čeľusť tak silno, že som videla, ako mu šklblo svalom. „Povedala si – “

„Henry mal pravdu. Nechápala som a nechystám sa odísť, a zabiť ho, keď môžem pomôcť.“

James sa nemotorne presunul z jednej nohy na druhú „Nikdy som si nemyslel, žeby si. Ale podmienky dohody sú konečné, a ak chceš odísť, nie nič, čím by sme ťa mohli zastaviť. Ak ťa tu Henry drží proti tvojej vôli, potom máme plné právo zasiahnuť.“

„Počkať,“ povedala som, keď mi pomaly svitlo, čo hovorí. „Čo myslíš tým my?“

Henry vedľa mňa sa zamračil, čelo zvraštil tak hlboko, že na moment nevyzeral ako on sám. „James,“ povedal varovanie.

James sa narovnal, ruky mu padli po stranách. „Je mi jedno, či to vie.“

„Ostatným nebude,“ povedal, ale nespravil žiadny pohyb, aby ho zastavil.

James ku mne spravil váhavý krok, akoby sa chcel ku mne natiahnuť, ale venovala som mu chladný pohľad a náhle klesol. „Som členom rady.“

Moje srdce skoro zastalo. „Si v rade?“ vyprskla som. „Nemôžeš byť. Ty si – ty.“

„Bystrý postreh,“ povedal, skôr pre sebe než pre mňa. „Počúvaj, Kate – je mi jedno či mi veríš alebo nie. No, nie, bol by som rád, ak by si mi verila, ale neočakávam, že budeš. Môžeš ma nenávidieť, ako veľmi chceš za to, že sa ťa snažím vziať preč od Henryho, ale len sa snažím robiť to, čo je pre teba najlepšie.“

„A ty si myslíš, že je pre mňa najlepšie, žiť po zvyšok života s vedomím, že som dôvod Henryho smrti?“ Hrozilo, že mi horúce slzy pretečú z očí, ale žmurknutím som ich potlačila, nútiac svoj hlas ostať pevný. „Nezmieňujúc, čo sa stane mojej mame.“

„Nič z tohto by si si nepamätala, ak by si sa rozhodla odísť,“ povedal James. „To je tiež súčasť dohody.“

„Dosť o tej sprostej dohode.“ Hlas sa mi zlomil a líca sa mi zohriali. „Toto je moje rozhodnutie, nie tvoje. Nemôžeš mi chodiť za chrbtom a ukončiť to, pretože si myslíš, že vieš, čo je pre mňa najlepšie. Ja mám povedať, kedy je koniec, nie ty.“

Pozerala som sa hore-dole medzi Henrym a Jamesom, aby som sa uistila, že mi obaja venovali pozornosť, ale Henry bol sústredený na môj členok, hlavu mal sklonenú a oči zavreté. Od kolena k prstom na nohách sa mi šírilo silné teplo a Henry omotal ruky okolo kĺbu, v kruhu ním jemne pohyboval.

„Bolí to?“ povedal a ja som potriasla hlavou. Položil mi nohu dole a a som ju k sebe opatrne pritiahla, krútiac prstami. Už to nebolelo.

„Ako si to –“ začala som, môj hnev na chvíľu zabudnutý a Henry pokrčil ramenami.

„Nemáš ju liečiť,“ povedal James z druhej strany miestnosti, mohla som mu v očiach vidieť otupený výraz.

„Zdá sa, že dnes večer porušujeme všetky druhy pravidiel.“ Postavil sa. „Ak ma ospravedlníš?“

Predtým ako som mohla protestovať, bol preč, nechávajúc mňa a Jamesa v miestnosti o samote. Tiež som vstala, skúšajúc svoj členok. Držal.

„Nebola to moja voľba, vieš,“ povedal potichu James. „Prevziať jeho miesto, ak zlyháš. Som jediný člen rady, ktorý pozná podsvetie tak dobre ako on.“

„Ale stále ho chceš,“ povedala som.

Pozrel sa preč, von tmavým oknom vo výklenku na pozemky. Mesiac bol skoro celý a ja som mohla vidieť vrcholy holých stromov šuštiacich v novembrovom vetre. „Žijeme tak dlho, ako to čo reprezentujeme. Malí bohovia sa strácajú celý čas, keď sa na nich zabudne, ale rada nie je malá. Pokým ľudstvo existuje, vždy tu bude láska a vojna. Vždy bude hudba a umenie, literatúra a mier, a manželstvo a deti a cestovatelia. Ale ľudstvo nebude žiť večne a potom sa stratí, tak aj my. Ostane len smrť.“

„A ak budeš ovládať podsvetie, prežiješ aj potom, keď bude všetko ostatné preč?“ Povedala som to ako otázku, ale už som vedela odpoveď a v hrdle sa mi spravil uzol. „O tomto to je?“

„Nie. Toto tu, to je o uistení sa, že prežiješ. Nechcem, aby si zomrela, Kate – prosím. Nikto z nás nechce a Henry sa vzdal už dávno. Možno sa snaží kvôli tebe, ale nie preto, že chce pokračovať – len nechce, aby ťa zabili, to je celé.“

Zastavila som sa. „Je na to dobrá šanca?“

James sa na mňa pozrel a ja som v jeho očiach videla holý strach. „Nikto neprežil Vianoce. Prosím. Henry toto nechce. Vždy bude milovať Persefonu, nie teba. Pozri sa okolo – pozri sa, kde si. Toto je jej spálňa.“

Na tej izbe nebolo nič nezvyčajné, len obrázok, ktorý Henry hodil po Jamesovi. Ale čím viac som skúmala svoje okolie, tým viac som to skutočne videla. Bolo to ako detská izba, ktorej sa rodičia, potom čo došlo k tragédii, neopovážili dotknúť. Na rohu toaletného stolíka boli staromódne vlásenky a závesy boli stiahnuté, aby vpustili dovnútra slnečné svetlo. V rohu dokonca ležali šaty, čakali na nosenie. Boli, akoby zamrznuté v čase, storočia ležali nedotknuté, pokým sa Persefona vráti.

„Ten odraz – “ James mávol k spoločnému obrázku Persefony a Henryho, vyzerali takí šťastní. „Nie je to skutočné. Je to želanie, sen, nádej, nie spomienka. Tak veľmi ju miloval, žeby roztrhal svet, ak by ho požiadala, ale ona mohla pohľad naňho sotva vystáť. Odkedy zomrela, prosil radu, aby ho prepustila a nechala ho stratiť sa. Naozaj si myslíš, že s týmto môžeš súťažiť?“

„Nie je to súťaž,“ povedala som surovo, opakujúc jeho predošlé slová. Ale aj keď som to povedala, vedela som, že je. Ak by som Henryho neprinútila zaujímať sa o mňa, nemal by žiadny dôvod pokračovať a v jeho hlave by som vždy stála proti Persefone. Ale to nebol žiadny dôvod, aby som zaňho prestala bojovať. Zaslúžil si šancu pre šťastie, tak isto ako ja a ja som ešte nebola pripravená povedať ďalšej osobe v mojom živote zbohom.

Jamesov výraz zjemnel. „Nikdy ťa nebude milovať, Kate, nie spôsobom, akým si zaslúžiš byť milovaná. Vzdal sa už dávno a všetko čo robíš je, že mu predlžuješ bolesť. Bolo by láskavejšie, keby si ho nechala.“

Kráčala som bližšie k Jamesovi, trhaná medzi hnevom a naliehavou potrebou dotknúť sa ho, uistením sa, že môj James je stále tam pod tým rafinovaným bohom, ktorým sa zrazu stal, hovoriac všetky tie slová, o ktorých si myslel, že ich potrebujem počuť, aby ma presvedčil k odchodu. Aby som ukradla večnosť Henrymu a podala ju jemu. „A ty si myslíš, žeby som mala?“ povedala som. Teraz som bola od neho sotva stopu. „Myslíš si, žeby som sa mala vzdať a opustiť ho, presne ako ho opustila Persefona?“

„Persefona mala svoje dôvody,“ povedal James. „Vzal ju od všetkého, čo kedy milovala a nútil ju, aby s ním ostala, keď to ona nechcela. Ty si na tom rovnako.“

Bola som ticho. Rozdiel medzi mnou a Persefonou bol, že ona mala čo stratiť. James sa nesmelo natiahol dopredu a ja som ho nechala, aby okolo mňa ovinul ruky, pochovávajú svoju tvár v mojich vlasoch. Počula som ho hlboko vdýchnuť a bola som zvedavá či cítil levanduľovú vôňu môjho šampónu alebo či namiesto toho cítil môj strach a vinu a rozhodnutie. Po napätom momente som sa vrátila do objatia.

„Prosím, nerob si to, Kate,“ zamumlal mi do ucha. Zavrela som oči a na chvíľu som predstierala, že zas je to len James. Nie Henryho rival, nie boh, ktorý z môjho zlyhanie všetko získa, len môj James.

„Urobíš pre mňa niečo?“ povedala som proti jeho hrudi.

„Samozrejme,“ povedal. „Čokoľvek.“

Pustila som ho. „Vypadni do pekla odo mňa a do jari sa nevracaj.“

Oči sa mu rozšírili. „Kate –“

„Myslím to vážne.“ Hlas sa mi triasol, ale stála som pevne. „Vypadni.“

Ohromene odstúpil a strčil si ruky do vreciek. Na moment vyzeral, že sa chystá niečo povedať, ale potom sa otočil a odišiel, zanechávajúc ma samu v Persofoninej spálni.

Strávila som štyri roky odmietaním nechať moju mamu vzdať sa a rovnako som sa nechystala nechať aj Henryho. Ak nechcel ísť ďalej kvôli sebe, potom prídem so spôsobom, ktorý ho prinúti, aby šiel ďalej kvôli mne.

O hodiny neskôr, dávno potom, čo mesiac vystúpil na oblohe tak vysoko, že som ho už viac nemohla vidieť z môjho okna, som ležala na posteli a civela na strop. Chcela som spať a povedať mojej mame všetko, čo som sa dozvedela, opýtať sa jej, akoby som mohla Henryho presvedčiť, aby sa snažil, ale vedela som, že nebolo nič, čo by mohla povedať, a čo som už nevedela. Nebolo na nej, aby to napravila; ja som bola tá, ktorá urobila dohodu a nemienila som sa vzdať tak ľahko.

V skorých ranných hodinách som započula jemné zaklopanie na dvere a pochovala som svoju tvár do vankúša. Ava bola preč, keď som sa vyplížila z Persefoninej izby a nebola som v nálade, aby som jej povedala, čo sa stalo. Potrebovala som deň alebo dva, aby som si veci vyriešila sama, predtým ako sa to dozvie celé panstvo, ak to už nevedeli.

Hoci som ostala ticho, počula som dvere otvoriť a zatvoriť sa a jemné kroky dopadajúce na koberec. Ostala som taká pokojná, ako to bolo možné, dúfajúc, že ktokoľvek to bol, odíde.

„Kate?“

Nemusela som sa otočiť, aby som spoznala Henryho hlas. Niečo vo mne zabrnkalo, známy tón, ktorý mojím napätým telom poslal vlnu pohodlia, ale stále som mu nečelila.

Pohol sa tak rýchlo, že som nevedela, že je tak blízko, pokým som neucítila, že sa pohol matrac. Trvalo dlhú chvíľu, pokým niečo povedal. „Je mi to ľúto.“ Jeho hlas bol dutý. „Nemala si to vidieť.“

„Som rada, že som to videla.“

„A to prečo?“

Odmietla som odpovedať. Ako som mu mala povedať, že nechcem, aby sa vzdal? Riskovala som preňho všetko – a ochotne by som to urobila, ale nenechala by som to kvôli ničomu. Nemohla som ho prinútiť bojovať, ale mohla by som nájsť dôvod, aby sa nestratil.

Počula som Henryho povzdych. Nútené ticho veci len zhoršovalo, tak som nakoniec povedala do vankúša, „Prečo si mi to o Jamesovi nepovedal skôr?“

„Lebo som si myslel, žeby si mohla takto reagovať a chcel som ťa uchrániť od tej bolesti na tak dlho, ako sa dá.“

„Vedieť to o ňom, nebolí,“ povedala som. „Čo bolí je, že mi tu nikto s ničím neverí.“

Cítila som jeho ruku na mojom ramene, ale trvalo to len chvíľu. „Potom sa budem snažiť veriť ti viac. Sľubujem.“

Jeho ospravedlnenie bolo pre moje uši duté, či ho tak naozaj myslel alebo nie. „Ak uspejem, veci sa zmenia, pravda? Život už viac nebude jedna veľká hra, ako sa držať stranou od Kate? Pretože ak je odpoveď na to, čokoľvek okrem hlasného áno, nemyslím, že to môžem robiť.

Chrbtom ruky sa mi otrel o líce, ale aj to trvalo len sekundu. „Áno,“ povedal. „Hlasné áno. Nie je to tak, že ti teraz neverím. Je to len tým, že sú tu nejaké veci, ktoré ešte jednoducho nemôžeš vedieť. Také frustrujúce, ako sa to môže zdať, ti prisahám, že to je pre tvoje vlastné dobro.“

Pre moje vlastné dobro. Očividne to bola ich.. výhovorka, keď urobili niečo, čo sa mi nepáči. „A Persefona,“ dodala som rada, že som otočená a nemôžem vidieť bolesť, o ktorej som vedela, že ju má v očiach, keď som povedala jej meno. „Nie som ona, Henry. Nemôžem byť ona a nemôžem stráviť večnosť snažením sa o oživenie tvojej spomienky na ňu. Práve teraz som pre teba nikto, to som pochopila –“

„Ty nie si nikto,“ povedal s prekvapivou silou. „To si nemysli.“

„Nechaj ma dokončiť.“ Pritúlila som si vankúš tesnejšie. „Pochopila som, že nie som ona a nikdy nebudem. Ani ňou byť nechcem, nie s tým, ako veľmi ťa zranila. Ale ak bude toto fungovať – ak uspejem, potrebujem vedieť, že keď sa pozeráš na mňa, budeš vidieť mňa, nie len jej náhradu. Že je v tejto budúcnosti pre mňa viac, než stáť v tieni, zatiaľ čo ty odhadzuješ zvyšok svojej existencie. Pretože ak má James pravdu a ja môžem odísť, ak chcem a ty toto robíš s plným vedomím, že stráviť so mnou polovicu zbytku večnosti ťa urobí nešťastným bez ohľadu na to, čo urobím, potom mi to povedz teraz a ja nás ušetrím oboch.“

Sekundy tikali a Henry bol ticho. Bolo nefér, že je taký ochotný zahodiť večnosť, keď vonku boli ďalší – vrátane mojej mamy – ktorí chceli žiť, ale nemohli. Zatiaľ čo som rozhodne civela von oknom, môj hnev rástol, ale krátko predtým, ako som naňho začala kričať, predtým ako mal šancu odpovedať, som nemala žiadne uvoľnenie.

„Priniesol som ti darček.“

Moja hlava sa na zlomok palca k nemu otočila predtým, ako som sa mohla zastaviť. „To nie je odpoveď.“

„Áno, je,“ povedal a v hlase som mu mohla počuť malý úsmev. „Nepriniesol by som ti niečo takéto, ak by som nechcel, aby si ostala.“

Zamračila som sa. „Aký darček?“

„Ak sa prevrátiš, uvidíš.“

Predtým ako som mala šancu, ma niečo drglo do pleca. Niečo studené, mokré a veľmi živé.

Prevracajúc sa, som sa posadila a civela na čierno-biele klbko srsti, ktoré bolo usadené na posteli vedľa mňa. Pozeralo na mňa premenlivými očami, vrtiac maličkým chvostíkom. Srdce sa mi roztopilo, všetok môj hnev a frustrácia dočasne zabudnutý.

„Ak by som naozaj necítil, žeby si mohla veci zmeniť, neriskoval by som tvoj život už na začiatku,“ povedal Henry. „Je mi ľúto, že máš pocit, že si pre mňa nikto, Kate, pretože úplný opak je pravdou. A nikdy by som neočakával, že budeš Persefonou,“ dodal s rovnakým náznakom bolesti v hlase. „Ty si ty a tak skoro, ako budem môcť, ti všetko poviem. Sľubujem.“

Civela som na šteniatko, príliš vystrašená čokoľvek povedať a prinútiť ho zmeniť názor. Bol presne ako James, hovoril, čo si myslel, že chcem počuť? Alebo to tak naozaj myslel?

„Dnes si kvôli mne stratila priateľa a nechcel som, aby si bola osamelá,“ povedal, keď pohladil šteniatko a jeho chvost búchal po matraci. „Je to moje porozumenie, že jeden nedostane od niekoho domáce zvieratko, ak to neočakáva – “ Zaváhal. „Ak jeden nedúfa, že v budúcnosti s tou osobou strávi trochu času.“

Očakáva. Dúfa. Ktoré myslel vážne?

Chcela som mu presne povedať, kam si James mohol strčiť to naše takzvané priateľstvo, ale chvíľu mi trvalo spomenúť si, ako sa rozpráva. Celé detstvo som strávila tým, že som mamu obťažovala so šteniatkom, ale ona to vždy odmávla. Po tom čo ochorela, som to vzdala, neschopná postarať sa naraz o ňu aj psa.

Ako to Henry vedel? Alebo to jednoducho uhádol?

„Je to – dievča alebo chlapec?“

„Chlapec.“ Kútikmi pier mu šklblo hore do slabého úsmevu. „Nechcem, aby Cerberus dostal nejaké nápady.“

Zaváhala som. „Je môj?“

„Úplne celý. Dokonca si ho na jar môžeš vziať so sebou, ak by si chcela.“

Zdvihla som malého psíka, kolísajúc ho na hrudi. Stojac mi na pleci, mi olízal bradu, sotva schopný ju dosiahnuť.

„Ďakujem,“ povedala som mäkko. „Je to od teba naozaj milé.“

„Je mi potešením,“ povedal Henry, vstávajúc. „Nechám vás a dám vám šancu navzájom sa spoznať. Je celkom priateľský, ubezpečujem ťa a veľmi živý. Stále sa učí etikete, ale je to horlivý žiak.“

Šteniatko vyskočilo vyššie, zvládlo mi dosiahnuť na líce. Zacerila som sa, a keď Henry položil ruku na dvere, povedala som, „Henry?“

„Áno?“

Stisla som pery, snažiac sa prísť so správnou kombináciou slov, aby chcel ostať. Aby sa chcel snažiť viac ako len pre moje dobro. Nič neprišlo, tak som namiesto toho, po chvíli, ktorá vyzerala, že sa natiahla ďaleko za bod slušnosti, povedala malým hláskom. „Prosím, nevzdávaj sa.“

Keď nakoniec odpovedal, jeho hlas bol taký nízky, že som ho sotva mohla počuť. „Budem sa snažiť.“

„Prosím,“ povedala som znova, tento krát naliehavo. „Po všetkom, čo sa stalo – nemôžeš. Viem, že ti chýba, ale – “

Preťahovalo sa medzi nami ticho. „Ale čo?“

„Prosím, len – daj mi šancu.“

Odvrátil sa a cez matné svetlo som videla, že zhrbil plecia, akoby sa snažil spraviť takým malým, ako sa dalo.  „Samozrejme,“ povedal, otvárajúc dvere. „Dobre sa vyspi.“

Otrela som sa o vršok hlavy šteniatka. Nechcela som, aby odišiel. Chcela som hrať karty alebo sa rozprávať alebo čítať – čokoľvek, čo by mu nepripomínalo Persefonu. Po noci, ktorú mal, si toľko zaslúžil. My obaja.

„Ostaň,“ vyhŕkla som. „Prosím.“

Ale keď som vzhliadla, bol preč.