KAPITOLA 10   PRVÁ SKÚŠKA

Spisovatelka: Aimee Carter

Překladatelka: Nikola

Zalapala som po dychu. Na jednej strane mojej mohutnej postele ležal Henry, oblečený v hodvábnom župane a pyžamových nohaviciach, v ruke hrubý román. Namiesto toho, aby povedal ahoj alebo sa ospravedlnil, sa na mňa pozrel, akoby som ho rušila v najlepšej časti.

„Čo – toto je moja posteľ!“ Keďže som na sebe stále mala korzet, chytiť dych bol problém. „Čo tu robíš?“

„Čítam,“ povedal, sadajúc si. „Rada by si mi s tým pomohla?“

Vtedy som si uvedomila, že prakticky driapem svoje šaty v pokuse oslobodiť svoje pľúca z ich väzenia. Nedal mi čas odpovedať. V okamihu bol po mojom boku, jeho obratné ruky rozopli šnúrovačku rýchlejšie, ako by som kedy bola schopná.

„Tu,“ povedal, keď skončil a ja som konečne mohla zhlboka dýchať. „Hotovo.“

„Potrebujem – potrebujem sa prezliecť,“ povedala som hlúpo, zvierajúc svoje šaty pred sebou.

„Nebudem sa pozerať.“

Usadil sa späť na moju posteľ a znova otvoril svoju knihu, aby bolo jasné, že sa v dohľadnej dobe nikam nechystá. Dokoptala som sa k opačnému rohu izby, kde stála moja obliekacia clona. Uisťujúc sa, že som schmatla najtmavšie pyžamo, ktoré som našla, som sa rýchlo prezliekla, ignorujúc trhavý zvuk, ako som si šklbala šaty cez boky.

Vynorila som sa o menej ako minútu neskôr, zabalená v hrubom župane. Toto bolo šialené – myslel si, že tu bude spať? Toto nebolo súčasť dohody. A ak si vezme tú posteľ, ja si nájdem inú. Spala aby som na dlážke, ak by to bolo nutné. V žiadnom prípade tu s ním neostanem.

„Čo tu robíš? Naozaj, myslím,“ povedala som, opatrne sa približujúc k posteli. „Nie, že len čítaš. Ja viem, že čítaš. Myslím tým, to vidím a – “ Zastavila som sa. „Prečo si tu?“

Henry si založil stránku a obrátil svoju celú pozornosť na mňa. Stále to bolo také znervózňujúce, ako deň predtým v záhrade, ale tento krát som bola príliš rozčúlená a vyčerpaná, aby ma to zaujímalo.

„Som tu, pretože rada rozhodla, že mám s tebou stráviť každý večer – tak veľa ako mi dovolíš. Ak si praješ, aby som odišiel, potom pôjdem. Inak, ak ma nepožiadaš, ostanem.“

Civela som naňho, môj žalúdok sa skrútil do uzlov. „Ostať na noc? Celú noc?“

Zdvihol obočie. „Som si istý, že dnes ma požiadaš, aby som odišiel oveľa skôr, akoby sa to stalo možnosťou.“

„Čo ostatné noci?“ vykríkla som. „Ty – ja máme – robiť to?“

Nikdy predtým som to s nikým nerobila. Nemala som čas randiť, keď bola moja mama chorá.. a nemala som v úmysle začať teraz. Ak si myslel, že to, že som zjedla pár hlúpych semienok znamená, že ma teraz kontroluje, tak to prichádza niečo iné.

Zasmial sa a ja som sa začervenala. Posledné, čo mohol urobiť bolo, že so mnou nebude zaobchádzať ako s idiotom. „Nie, to nie je požiadavkou a ani nikdy nebude.“

Musela som zastaviť úľavné povzdychnutie. Bol príťažlivý, ale žiadne množstvo dobrého vzhľadu ma neprinúti, aby som v tomto ustúpila. „Potom, prečo si tu?“

„Som tu, pretože si prajem lepšie ťa spoznať.“ Díval sa na mňa. „Fascinuješ ma a ak uspeješ v skúškach, ktoré ti rada dá, raz budeš mojou ženou.“

Otvorila a zavrela som ústa, snažiac sa prísť s niečím, čo povedať. „Ale – povedal si, že si ťa nebudem musieť vziať.“

„Nie,“ povedal trpezlivo. „Povedal som, že ti nebudem navrhovať manželstvo. Stále nenavrhujem. Nie je to treba, iba ak by si uspela. Ak uspeješ, potom áno, budeš mojou ženou šesť mesiacov v roku.“

Zavrtela som sa. „Čo ak nechcem byť tvojou ženou?“

Stíchol, jeho úsmev zmizol. „Potom by bolo pre teba dosť jednoduchou záležitosťou zámerne zlyhať.“

Z prázdnoty v jeho hlase som mala hneď pocit viny. „Prepáč, nemyslela som – “

„Neospravedlňuj sa.“ Jeho tón bol stále oprostený od emócií a z toho som mala ešte horší pocit. „Je to tvoja voľba. Ak budem kedykoľvek od teba žiadať príliš, potom môžeš odísť.“

A moja mama zomrie.

Päste som zaťala tak silno, že sa mi nechty zaryli do dlaní a pár okamihov mi trvalo, kým som zvládla prísť s niečím, čo povedať – s ponukou mieru, ak ničím iným. Možno ak by som predstierala, že vziať si ho je možnosť, nevyzeral by taký prázdny.

„Čo potom?“ povedala som. „Ak sa – vezmeme – budem musieť – veď vieš?“

„Nie.“ Henry mierne zmäkol, keď sa znova na mňa sústredil. Bola som si istá, že vidí priamo skrz mňa. „Budeš mojou ženou len menom a titulom a ja to nebudem od teba žiadať, ak to nebude nevyhnutné, aby ťa podsvetie uznalo ako vládkyňu, tak ako uznali Persefonu. Neočakávam, že ma budeš milovať, Kate. Neopovažujem sa dúfať, že by si o mne mohla premýšľať v hocakom inom smere ako o priateľovi a viem, že si musím zaslúžiť aj to. Rozumiem tomu, že toto nie je tvoj ideálny život a neprajem si urobiť ti ho ešte ťažším, ako už je. Mojou jedinou túžbou je pomôcť ti prejsť tými skúškami.“

A zastaviť kohokoľvek od toho, aby ma zabil. Opatrne som sa posadila na okraj postele. Stále bola medzi nami dostatočná vzdialenosť, aby som sa cítila bezpečne, ale zdalo sa, že aj vzduch, ktorý nás oddeľoval, praskal. „A čo láska? Nepo – nepoznáš, nechceš niekoho? Nechceš rodinu a také veci?“

„Mám rodinu,“ povedal, ale predtým ako som sa mohla opraviť, pokračoval. „Ak myslíš deti, potom nie, nikdy som neveril, žeby niečo také bolo v mojej budúcnosti.“

„Ale je to to, čo chceš?“

Slabo sa usmial. „Bol som sám veľmi dlhý čas. Očakávať v ďalších rokoch niečo iné, by bolo pochabé.“

Napriek faktu, že vyzeral iba o pár rokov staršie odo mňa, nedokázala som si predstaviť, aký starý by Henry vôbec mohol byť – naozaj som si nebola istá, či to chcem vedieť. Ale ako mohol niekto žiť tak dlho a byť sám? Ja som sotva dokázala zvládnuť pár noci doma bez mojej mamy. Vynásobené večnosťou... nedokázala som to pochopiť.

„Henry?“

„Áno?“

„Čo sa ti stane, ak neuspejem?“

Na dlhú chvíľu bol ticho, jeho prsty nečinne behali po hodvábnej podšívke jeho župana. „Stratím sa,“ povedal potichu. „Niekto iný prevezme moju ríšu a preto už nebudem mať dôvod ďalej existovať.“

„Takže zomrieš.“ Závažnosť situácie ma silno zasiahla a pozrela som sa stranou, neschopná sa naňho pozrieť. Nebol to len život mojej mamy, ktorý závisel na mojej schopnosti uspieť v tých testoch.

„Stratím sa,“ opravil ma. „Živí umierajú a ich duše ostávajú na večnosť v podsvetí. Avšak, môj druh nemá dušu. Úplne prestávame existovať bez toho, aby ostal kúsok z nášho bývalého ja. Jeden nemôže zomrieť, ak nikdy nezačal žiť.“

Zovrela som päsť okolo deky. Potom to bolo ešte horšie, ako zomrieť. „Kto?“

Zmätene sa na mňa pozrel. „Kto čo?“

„Kto dostane tvoju prácu, ak sa jej vzdáš?“

„Ah.“ Smutne sa usmial. „Môj synovec.“

„Kto to je? Ako sa volá? Je v rade?“

„Áno, je v rade,“ povedal Henry, „ale obávam sa, že ti nemôžem povedať jeho meno.“

„Prečo nie?“ Zdalo sa, že na tomto mieste mi s pravdou nebol ochotný nikto veriť a čo som vyrozumela, Calliope mi nedala celý príbeh, Henry ho vedel. Henry by mi ho mal povedať.

Vyčistil si hrdlo a aspoň mal tú slušnosť pozrieť sa mi do očí. „Lebo sa bojím, že by ťa to rozrušilo a už si dosť nešťastná, tak ako si. Neželám si robiť to ešte horším.“

Ostala som ticho, keď som sa snažila premýšľať o tom, kto by ma prípadne mohol rozrušiť. Nikto mi neprichádzal na rozum. „Nerozumiem.“

„Porozumieš.“

Nebolo nič, čo by som na to mohla povedať a on to musel vedieť, lebo namiesto toho, aby sa na mňa pozeral s očakávaním, vrátil sa k svojej knihe. Sledovala som ho, hľadala akúkoľvek známku toho, že nie je človek. Uhly jeho tváre boli príliš symetrické, aby boli normálne, jeho hladká pokožka zbavená akéhokoľvek náznaku strniska, husté vlasy čierne ako smola, ktoré viseli kúsok nad jeho ramenami a znervózňujúca farba jeho očí – boli to jeho oči, ktoré to robili, vírivé jazerá striebra, ktoré vyzerali, že sa neustále hýbu. V slabom svetle skoro žiarili.

Pokiaľ si nevyčistil hrdlo, ani som si nevšimla, že naňho civiem. Hoci som bola stále naštvaná, žeby mi nedôveroval s pravdou, chcela som zlomiť to napätie, tak som povedala prvú vec, ktorá mi prebehla hlavou. „Čo robíš počas dňa? Myslím, keď tu nie si. Alebo si stále tu?“

„Nie som stále tu.“ Opäť medzi strany zasunul záložku a položil svoj román stranou. „Moji bratia a sestry a ja máme všetci veľa povinností, ktoré musíme vykonávať. Ja vládnem smrti, takže väčšinu času trávim v podsvetí, dohliadam na rozhodnutia a uisťujem sa, že všetko prebieha hladko. Samozrejme, je to oveľa komplikovanejšie ako toto, ale ak uspeješ, naučíš sa všetky vstupy a výstupy toho, čo robím.“

„Oh.“ Hrýzla som si do pery. „Aké je podsvetie?“

„Všetko v správnom čase,“ povedal, krátko sa naťahujúc, aby položil svoju ruku na moju. Jeho dlaň bola teplá a ja som bojovala s nutkaním zachvieť sa pri jeho dotyku. „A čo ty? Ako si užívaš svoj čas?“

Pokrčila som ramenami. „Rada čítam. A kreslím, hoci v tom nie som veľmi dobrá. Mama a ja sme spolu zvykli záhradníčiť a naučila ma, ako hrať karty.“ Dívala som sa naňho. „Vieš hrať?“

„Som dostačujúci v niekoľkých hrách, hoci neviem, či sú stále populárne.“

„Možno by sme si niečo niekedy mohli zahrať,“ povedala som. „Mám na mysli, ak tu budeš každú noc.“

Prikývol. „To by bolo príjemné.“

Znova sme upadli do ticha. Vyzeral, že sa cíti pohodlne, vylihoval v posteli, akoby to robil stokrát predtým. Zo všetkého, čo som vedela, robil, ale nechcela som o tom premýšľať. Nebola som prvá, ale budem posledná. Odmietnutie by neprinieslo ani jednému z nás  nič dobré – moje srdce sa na protest proti tej myšlienke hlasno rozbúchalo – a keďže som tu stvrdla na ďalších šesť mesiacov, nemala som v úmysle dostať sa k jeho zlej stránke. Avšak, bola som vyčerpaná.

Niekoľko sekúnd som so sebou zápasila, behajúc sem a tam medzi tým, čo bola správne a tým, čo som chcela. Mala by som sa s ním rozprávať, pýtať sa ho viac otázok, spoznať ho, ale všetko, čo som chcela, bolo spať – čo by sa mi nikdy nepodarilo, ak by tu ostal, aj keď by nerobil hluk. Bez ohľadu na to čo povedal o povinnostiach a očakávaniach, taký druh úzkosti nezmizne cez noc.

„Henry,“ povedala som mäkko. Vrátil sa k čítaniu svojej knihy, ale v okamihu boli jeho oči na mne. „Prosím, neber si to zle, ale som naozaj unavená.“

Vstal, berúc si svoju knihu so sebou. Avšak namiesto toho, aby vyzeral nahnevane alebo ublížene, jeho výraz bol taký neutrálny ako vždy. „Bol to dlhý deň pre nás oboch.“

„Vďaka.“ Vďačne som sa naňho usmiala, dúfajúc, že to urovná všetky vrásky, ktoré som vycítila.

„Samozrejme.“ Kráčal k dverám. „Dobrú noc, Kate.“

Bola to len taká drobnosť, ale náznak náklonnosti v jeho hlase rozohrial moju tvár. „Brú,“ povedala som, dúfajúc, že cez miestnosť nemohol vidieť môj rumenec.

„Takže ho máš rada.“ Nebola to otázka a ja som civela na moju ceriacu sa mamu, keď sme sedeli na lavičke, sledovali bežcov a ľudí, ktorí venčili svojich psov.

„To som nepovedala,“ povedala som hrbiac sa. Mama vedľa mňa sedela vyrovnane, akoby večerala s členom kráľovskej rodiny, namiesto toho trávila ráno v Central Parku. „Ja len – nechcem, aby zomrel, to je všetko. Nikto ďalší by kvôli mne nemal zomrieť.“

„Nikto kvôli tebe nezomrel,“ povedala, behala mi prstami vo vlasoch a vyberala mi ich z očí. „Aj keď neuspeješ, nebude to tvoja vina. Pokým sa budeš snažiť zo všetkých síl, všetko bude v poriadku.“

„Ale ako sa môžem snažiť zo všetkých síl, keď neviem, aké sú to skúšky?“ Strčila som si ruky medzi kolená. „Ako to mám urobiť?“

Ovinula svoju ruku okolo mojich pliec.

„Všetci v teba veria, okrem teba, Kate,“ povedala jemne. „Možno by ti to malo niečo povedať.“

Aj keď všetci vo mňa verili, neznamenalo to, že majú pravdu a neznamenalo to, že uspejem. Všetko to znamenalo, že navrch všetkého som sa musela báť aj toho, že ich všetkých sklamem. Alebo v Henryho prípade, donútiť ho odísť zo svojej celej existencie na dôchodok skôr.

„Ale máš ho rada, že?“ povedala mama po pár minútach. Naťahovala som krk, aby som sa na ňu pozrela, bola som prekvapená, že na jej tvári vidím skutočný záujem.

„Je milý,“ povedala som opatrne, čudujúc sa kým tým mieri. „Myslím, že by sme mohli byť priatelia.“

„Myslíš, že je roztomilý?“

Obrátila som oči v stĺp. „Je to boh, mami. Samozrejme, že je roztomilý.“

Na tvári sa jej rozlial krivý úsmev. „Je na čase, aby si priznala, že je boh.“

Pokrčila som ramenami a pozrela sa preč. „Teraz je trošku ťažké predstierať niečo iné. Ale je milý, takže pokiaľ sa ma nebude snažiť zmeniť na hromadu popola, hádam si budem môcť na to zvyknúť.“

„Dobre.“ Objala ma a na spánok mi dala pusu. „Som rada, že ho máš rada. Mohol by byť pre teba dobrý a ty by si nemala byť sama.“

Vnútorne som si povzdychla, neobťažovala som sa ju opraviť. Ak ju urobí šťastnou, že si myslí, že mám rada Henryho tým spôsobom, tak nech. Zaslúži si trošku šťastia, predtým ako sa stanem takým sklamaním.

Očakávala som, že dni v Edenskom panstve sa budú ťahať, ale namiesto toho vďaka ich opakovaniu ubiehali rýchlo. Calliope a Ella mi ráno pomáhali pripraviť sa; Ava vždy sedela na kraji mojej postele, živo hovorila o svojej poslednej trofeji. Po pár krátkych týždňoch randenia so strážcom, Xanderom, sa pohla ďalej.

„Volá sa Theo,“ povedala, bola taká vzrušená, že sotva sedela pokojne. „Je nádherný a vysoký a bystrý, a hovorí, že mám najkrajšie oči, aké kedy videl.“

Ellin výraz v zrkadle stvrdol. „Drž sa od neho ďalej,“ vyštekla. Snažila som sa otočiť tak, aby som ich obe videla, ale Calliope ma držalo za plecia, ešte neskončila s mojimi vlasmi.

„Prečo?“ povedala Ava povýšene. „Je to tvoj chlapec?“

Ella zúžila oči. „Je to moje dvojča.“

Povzdychla som si. Ak som sa musela tomuto postaviť na ďalších päť mesiacov, mala by som urobiť niečo drastické.

„Takže?“ povedala Ava, prekrížila si ruky. „Má ma rád a ja mám rada jeho. Nevidím problém.“

Ako sa mohla Ava pozerať na Ellinu tvár a neprikrčiť sa, nemala som tušenia. Ale Ava bude Avou bez ohľadu na to, ako Ella na ňu zazerala.

„Ak mu ublížiš, tak ťa uštvem a zabijem ťa nanovo, a tento krát sa uistím, že nebudeš mať žiadny pekný malý posmrtný život, kam by si sa vrátila,“ zavrčala Ella.

Otvorila som ústa, aby som Ella presne povedala, čo sa stane, ak sa len pokúsi, ale Ava ma odstrihla skôr, ako som mala šancu. „A čo ak on ublíži mne?“

„Potom som si istá, že si dostala, čo si si zaslúžila.“

Od tej doby sa Ava s Ellou v rovnakej miestnosti sotva mohli vystáť. Nemohla som ich obviňovať.

Pomaly som sa prispôsobila mojej novej realite a Henry mal pravdu. Keď som prijala, že toto celé možno nebol len jeden veľký šialený žart, veci šli oveľa ľahšie a ja som sa neustále nevyčerpávala snahou racionalizovať nepochopiteľné.

Hoci som stále nenávidela myšlienku stráži a Calliopinho ochutnávania môjho jedla – prácu, ktorú Ella silne ponúkala Ave, aby ju prevzala – predstierala som, že som uviazla v osemnástom storočí, pomáhalo mi to prísť na pomery všetkého toho, čo sa dialo okolo mňa, s výnimkou môjho čudného vzťahu s Henrym. Ako týždne prechádzali, večery sa rýchlo stali moje obľúbené časti dňa, pomáhal fakt, že som nemusela počúvať, ako sa Ella s Avou celý čas hašteria. Hovorili sme o tom, čo som v ten deň robila, a aj keď sa ma snažil rozptýliť, nikdy neuniklo mojej pozornosti, že sme nikdy nehovorili o tom, aký bol jeho deň. Naučila som ho hrať moje obľúbené kartové hry a zdalo sa, že si učenie užíva, pýtal sa ma zdvorilé otázky a neprerušoval moje nesúvislé odpovede. Niekedy som aj zozbierala guráž na to, aby som sa opýtala otázky, na ktoré nejasne odpovedal, ak vôbec. Stále mi odmietal povedať, aké sú skúšky, ale na jeho dobro vyzeral horlivý, aby ma udržal v takom pohodlí, aké bolo možné.

Všetko v mojom dni bolo vymerané. Pol hodina na raňajky, ktoré boli plné mojich obľúbených jedál. Nepribrala som a to jediné mi dávalo výhovorku na to, aby som jedla tak veľa, ako som chcela. Po raňajkách som mala päť hodín vyučovania, kde som študovala mytológiu, umenie, teológiu, astronómiu – čokoľvek, o čom si Irene myslela, že potrebujem vedieť. Snívanie s otvorenými očami vôbec nebola možnosť, bola som jej jediný študent a zdalo sa, že sa jej vyvinul zreteľný nedostatok súcitu ohľadom toho, čo ma v učení zaujímalo a čo nie. Stále tu bolo jedno plus: aspoň počty neboli v osnovách.

Strávili sme nadmierne množstvo času na Olympionikoch, gréckych bohoch, ktorí vládli vesmíru, a ktorí rozhodnú o mojom osude.

„Väčšina ľudí si zvyčajne myslí, že boli len dvanásti,“ povedala Irene. „Ale ak sa pozorne pozrieš na históriu, boli štrnásti.“

Význam toho čísla mi nebol stratený. Štrnásti Olympionici a štrnásť trónov. Oni budú tí, ktorí rozhodnú o mojom osude a kvôli tomu som na hodinách o nich dávala mimoriadny pozor, akoby mi to, že budem všetko vedieť, mohlo nejako poskytnúť podporu.

Učila som sa o Diovi a Hére a ich deťoch; deťoch, ktoré Zeus splodil s inými ženami, taktiež o Aténe, ktorá ako úplne dospelá vyskočila z jeho hlavy; o Demeter a jej dcére, Persefone; a o úlohe, ktorú zohral Hádes. To bol Henry, ako spomenula moja mama a bolo zvláštne vyvažovať mytológiu s vedomím, že títo ľudia, toto bola história. Že Henry naozaj urobil tie veci. Ale čím viac som sa učila, tým ľahšie sa to dalo prijať, a keď si Irene bola istá, že o členoch rady viem tak veľa, ako sa dá, pohli sme sa na ďalšie mýty. Ale v týchto príbehoch boli Olympionici tiež vždy prítomní a nerobilo to nič, aby mi to pomohlo upokojiť nervy.

Popoludní som mala dovolené robiť čokoľvek som chcela. Niekedy som ostala vo vnútri a čítala si alebo trávila čas s Avou, a niekedy som šla von, a skúmala som pozemky. Za okrajom prepracovanej záhrady bol les, ktorý divoko rástol a tiahol sa až na druhý koniec majetku, skrýval rieku, o ktorej som vedela, že tam je. Ostala som na dohľad sídla, nechcela som sa dostať nikde blízko vody. Mala som tam dosť vzrušenia, ktoré sa ma bude držať na veľmi dlhý čas.

Na konci októbra som narazila na Phillipa, vedúceho stajní. Bol to strohý muž, ktorý nehovoril často a jeho vlasy boli divoké, čo spôsobovalo, že vyzeral zastrašujúco, ale zdal sa zanietený pre svoje kone.

„Kone majú v sebe tak veľa osobnosti ako ľudia,“ povedal stroho, keď mi predstavoval v stajniach pätnásť koní. „Ak sa neprepojíš s žiadnym z nich, neskúšaj to nasilu. Je to ako vynútené priateľstvo – trápne a zbytočné a oboch vás to urobí nešťastnými. Pokým si to budeš pamätať, mala by si byť v poriadku.“

Jeho žrebce boli silné a rýchle, a s mojim šťastím by som spadla a niečo si zlomila, ale aj tak som rada trávila  čas ich opatrovaním, nikdy som nepožiadala o jazdu. Najskôr ma Phillip odmietol nechať kdekoľvek blízko nich s kefou, ale nebrala som to osobne. Blízko nich by to nedovolil nikomu; aj to, že mi dovolil byť vo vnútri stajní, aby som ich pozorovala, bolo viac, ako získala Ava. Avšak, pri mojom treťom pokuse mi zdráhavo dal povolenie, aby som mu ich pomohla vykefovať, pokiaľ na mňa dozeral. Mala som nevyslovené podozrenie, že so zmenou jeho srdca mal niečo spoločné Henry, ale neopýtala som sa. Po zvyšok jesene som tak trávila popoludnia a hoci sa počasie ochladilo, v stajniach ostávalo teplo.

Ako týždne prechádzali, cítila som sa v mojom novom domove stále viac a viac pohodlnejšie. Zvyšok zamestnancov na mňa prestalo civieť, keď som šla okolo a pomaly sme si jeden na druhého zvykli. Bolo to skoro mierumilovné, keď som dni trávila s Irene, popoludnia s Phillipom a Avou a večery s Henrym. A noci – žila som pre noci, keď som mojej mame rozprávala všetko, čo sa stalo a ona tam bola, aby počúvala. Za živým plotom umierala, ale v mojich snoch bola stále veľmi živá a ja som ju tak chcela udržať tak dlho, ako sa dá. Vedela som, že nebudem môcť uniknúť temnej realite, ktorá na mňa opäť čakala, keď toto skončí, ale na teraz som mohla predstierať, že žiť v Edene znamenalo ostať nedotknutá skutočným svetom.

Bolo to v polovici novembra, keď Irene oznámila, že budúci pondelok budem mať prvú skúšku. V čase, keď som odišla z miestnosti som bola skoro chorá úzkosťou a muselo sa to prejaviť.

„Kate?“ povedala Calliope ustaraným hlasom, keď som za sebou zabuchla dvere.

„Bude skúška,“ povedala som roztrasene. „V pondelok.“

Vyzerala menej než ustarane. „Nikdy predtým si nemala skúšku?“

Potriasla som hlavou. Nepochopila. „Skúšku,“ zopakovala som. „Taká, kde je na čiare celá moja budúcnosť. Ak zlyhám...“

Calliopine oči sa rozšírili. „Oh. Taká skúška.“

„Hej.“ Začala som kráčať smerom k mojej spálni, nemala som záujem o obed. Môj apetít zmizol.

„Uh, Kate? Jedáleň je týmto smerom. Urobili pre teba pečené kura.“

Počula som ju klusať, aby som sa jej nestratila, ale nespomalila som. „Musím študovať.“ Ak zlyhám, všetko čo som zatiaľ urobila, bude bezvýznamné. Moja mama zomrie, Henry stratí svoje miesto vládcu alebo čokoľvek to robil a Avina smrť bude pre nič. Nemienila som dovoliť, aby sa to stalo.

Nasledujúce dva dni som strávila s nosom pochovaným tak hlboko v grécke mytológii – alebo „histórii“ ako zdalo, že to všetci volajú a Irene sa uistila, že som vedela, keď bol príbeh naozaj len mýt – že dokonca aj Henry ma nechal v noci samú. Namiesto toho, aby som chodila do jedálne, mi jedlá nosili, ale jedla som tak rýchlo, že to nemalo žiadnu chuť. Spávala som presne osem hodín a ani o minútu dlhšie, ale aj keď som spala, moja mama ma skúšala z materiálov, ktoré som študovala. Učila som sa naspamäť dvanásť Herkulových úloh, mená deviatich múz a epidémie, ktoré vypustila Pandora, keď otvorila skrinku, ale ešte stále tam boli stovky ďalších príbehov. Kráľ Midas, ktorý dotykom zmenil všetko, vrátane svojej dcéry, na zlato. Prometheus, ktorí bohom ukradol oheň, dal ho ľuďom a bol za to potrestaný. Icarus, ktorý odletel zo svojho väzenia, len aby vyletel tak vysoko, že vosk, ktorý držal jeho krídla spolu, sa roztopil. Hérina žiarlivosť, Afroditina krása, Áresov hnev – ten bol večný a ja som bola v tom taká ponorená, že mi to všetko začalo splývať dokopy, ale musela som prejsť.

„Ubližuješ si.“

Vyskočila som, keď som započula Henryho hlas za sebou. Bola nedeľná noc, menej ako dvanásť hodín predtým, ako som bola povinná robiť skúšku a stále som mala pár zložitých kapitol na preskúmanie. Ak by som nevyužila každú poslednú minútu, ktorú som mala – a nasledujúce ráno nevynechala raňajky – nestihla by som to.

„Som v pohode,“ zamumlala som, venujúc mu iba rýchly pohľad predtým, ako som sa pozrela späť do mohutnej knihy, ktorú mi dala Irene. Snažila som sa čítať o Minotaurovi, ale slová predo mnou plávali a musela som žmúriť, aby som sa sústredila. Hlava mi búšila a cítila som sa zle od žalúdka, ale musela som to robiť.

„Ak by som to nevedel lepšie, poplietol by som si ťa s jedným z mŕtvych,“ povedal Henry, jeho hlas v mojom uchu. Zavrela som oči, neodvážila som sa ani pohnúť, nie keď bol takto blízko. Mohla som cítiť teplo vyžarujúce z jeho tela, oveľa teplejšie ako chladný vzduch v mojej izbe a túžba uzavrieť priestor medzi nami, ma premohla. Zachvela som sa.

Obvykle, keď som nebola taká unavená, som v ignorovaní toho bola lepšia. Bola som tu kvôli mojej mame, nie kvôli Henrymu.

Namiesto toho aby sa ma Henry dotkol, som započula šuchot stránok. Keď som sa pozrela, kniha bola zavretá a odtlačená na stranu, a Henry sedel oproti mne.

„Ak to nevieš teraz, nenaučíš sa to do času tvojej skúšky.“ Jeho hlas bol jemný. „Potrebuješ spať.“

„Nemôžem,“ povedala som biedne. „Musím prejsť.“

„Prejdeš, sľubujem.“

Zrútila som sa vo svojom kresle. „Čo, teraz už aj predpovedáš budúcnosť? To mi nemôžeš sľúbiť. Aby ste všetci vedeli, prepadnem tak okázalo, že prídu v polovici skúšky a vezmú ma preč. Možno ma už nikdy neuvidíš.“

Zasmial sa a ja som si rozhorčene odfrkla. „Nikdy som nikoho nevidel študovať tak tvrdo pre skúšku, akú budeš mať tento víkend. Ak neuspeješ, potom pre nás ostatných nie je žiadna nádej.“

Predtým ako som mohla presne poukázať na to, akú mám smolu, sa dvere mojej izby rozleteli. Ava skočila dovnútra, tesne nasledovaná Calliope a mužom, ktorého som nespoznávala.

„Kate!“ povedala, skákajúc ku mne. Venovala som Henrymu ospravedlňujúci pohľad, ale nezdalo sa, žeby mu to vadilo. Namiesto toho sledoval toho muža, ktorý bol oblečený v čiernej uniforme a pozeral na dlážku, akoby chcel byť kdekoľvek, len nie tu.

„Ava, mala by som študovať,“ povedala som, ale to ju vôbec neodstrašilo.

„No tak, študovala si celý víkend. Niekedy musíš vyjsť, aby si sa zabavila.“ Našpúlila spodnú peru. „Všetci v záhrade sa zabávajú. Je tam hudba a plávanie a všetko možné. Stále ťa to musím naučiť, veď vieš.“

Vyhliadka, že budem nútená plávať bola dosť, aby sa mi ten nápad zhnusil a nebola som si ani istá, či by som to bola schopná nejako zvládnuť, tobôž si to užiť. Ten fakt, že to bola párty, celkom pekne garantovala, že nie. „Som naozaj unavená,“ povedala som, pozerajúc medzi Avou a Calliope, ktorá otáľala vo dverách a pozorovala Henryho.

„Tak čo? Môžeš spať neskôr,“ povedala Ava. „Si bystrá, prejdeš. Okrem toho, musíš sa stretnúť s Theom – “

„Vy dvaja ste sa ešte nestretli?“ Henry znel prekvapene. Vstal, pokynul k mužovi v pozadí, aby podišiel dopredu. Theo sa rázne pohol a mal výraz, z ktorého bolo jasné, že sa berie veľmi vážne. „Kate, toto je Theo, môj Kapitán stráži. Jeho prácou je sledovať všetko, čo sa stane v panstve. „Theo, toto je Kate Wintersová.“

„Je mi potešením,“ povedal Theo, skláňajúc hlavu v úklone. Blysla som naňho unaveným úsmevom a vystrčila ruku. Opatrne ňou potriasol, akoby sa bál, že sa zlomím. Jeho dlaň bola hladšia ako moja.

„Tiež ťa rada spoznávam,“ povedala som. „Ava o tebe veľa hovorí.“

„Nehovorím,“ zaprotestovala Ava. Pozrela na Thea a zamračila sa. „Nehovorím.“

„Hovorí,“ povedala som a Theo sa zaceril. Medzi ním a Ellou nebola vôbec žiadna podoba, pokiaľ som mohla vidieť.

„No tak, poďme,“ povedala Ava mrzuto, ťahajúc ho za ruku.

Vnímajúc, že som zranila jej hrdosť, keď sa pozrela späť na mňa na jej ceste von, som jej venovala ospravedlňujúce pokrčenie plecami. „Prídem na ďalšiu, sľubujem.“

„Čokoľvek,“ povedala, odťahujúc Thea. Pred odchodom zvládol rýchlu úklonu Henryho smerom, nechávajúc ma samú s Henrym a Calliope, ktorá stále otáľala vo dverách.

„Hádam, že ťa teda uvidím zajtra,“ povedala, jej líca sčerveneli.

„Zajtra,“ povedala som, nútiac sa do úsmevu. Nikoho som  neklamala. Aj ja som mohla počuť nervozitu v mojom hlase.

Keď bola Calliope preč a dvere zavreté, Henry vstal a prešiel izbou k veľkému oknu vo výklenku. Keď sa pozeral von na atramentovú oblohu, pokynul mi, aby som sa k nemu pripojila.

„Henry, ja nemôžem,“ povedala som s povzdychom. „Musím študovať.“

„Požiadam Irene, aby ťa neskúšala z posledných sto stránok,“ povedal Henry. „Teraz poď a sadni si ku mne. Prosím.“

„Nemyslím, že s tým bude súhlasiť,“ zamumlala som, ale urobila som, čo žiadal. Moje nohy sa vliekli po koberci a moja hlava bola príliš ťažká pre moje telo, ale nejako som sa dostala na druhú stranu izby bez toho, aby som skolabovala.

Keď som sa tam dostala, pevne okolo mňa omotal ruku a dole chrbticou mi prebehla ďalšia príjemná triaška. Bol to najfyzickejší kontakt, ktorý som s ním mala, odkedy som prišla a bolo dosť ľahké oprieť sa oňho, nechávajúc ho podopierať moju váhu.

„Pozri sa hore,“ povedal, jeho paža sa okolo mojich pliec napla, keď som na ňom odpočívala. Obrátila som hlavu k stropu, ale v svetle sviečok bolo príliš matne, aby som videla. Zasmial sa. „Nie, na oblohu. Pozri sa na hviezdy.“

Tvár mi očervenela zahanbením a sústredila som sa na čiernu oblohu skrz okno, len schopná rozoznať špendlíkové bodnutie svetla. „Sú krásne.“

„To sú,“ povedal. „Vedela si, že sa hýbu?“

„Hviezdy? Iste.“ Bolo aj toto súčasťou hodiny? „Vidíš rôzne hviezdy počas rôznych dôb v roku.“

Oboch nás uložil na lavičku, tak tesne, že som prakticky na ňom sedela, ale byť blízko pri ňom, bolo oveľa krajšie, ako som si chcela pripustiť. Ešte som nebola ochotná vzdať to.

„Nie počas ročných období,“ povedal. „Počas milénia. Vidíš tu hviezdu tam?

Ukázal hore a ja som sotva mohla vidieť smer, ktorým ukazoval, tobôž povedať, o ktorej hovoril. „Hej.“

Ak vedel, že klamem, tak mi to aj tak doprial. „Keď som stretol Persefonu, tá hviezda nebola súčasťou súhvezdia.“

„Naozaj?“ Moja presýtená myseľ sotva spracovala túto informáciu, tobôž to čo naznačoval. „Nemyslím, že to urobili.“

„Všetko sa časom mení,“ povedal Henry, jeho dych teplý na mojom uchu. „Jeden proste musí byť trpezlivý.“

Áno, pomyslela som si, všetko sa časom mení. To bol problém, no nie?

Ale čokoľvek o čo sa Henry snažil, aby dostal skúšku z mojej hlavy, fungovalo to. V tú noc, som sa namiesto toho, aby som sa bála o nymfy a hrdinov, sme moja mama a ja blúdili Central Parkom, navštívili ZOO a jazdili na kolotoči kolo za kolom, pokým sme obe nemali závrat zo smiechu. Vyspala som sa lepšie ako za dni, a keď som sa zobudila, usmievala som.

V nasledujúce ráno som bola príliš nervózna, aby som jedla, ale Calliope ma prinútila prehltnúť kúsok toastu pokrytého jahodovým džemom. Aj keď aj to hrozilo, že vyjde von, keď som kráčala triedou a bolo to jedine čistou vôľou, že som to zvládla potlačiť.

Toto môžem zvládnuť. Henry na mne závisel a nikdy by im zámerne nedovolil, aby dosiahli, že zlyhám, bez toho, aby mi dal férovú šancu. Študovala som a toto nebola raketová veda. Bola to mytológia. Aké ťažké to môže byť?

„Pripravená?“ povedala Irene, keď som sa usadila.

„Nie,“ povedala som rovno. Na toto nikdy nebudem pripravená. Namiesto toho, aby mi ukázala najmenší kúsok súcitu, sa zasmiala a položila predo mňa test. V hrdle sa mi zachytil uzol hrôzy, keď som ho prehodila na poslednú otázku. Dvadsať stránok.

„Dvesto otázok,“ povedala, akoby mi čítala myšlienky. „Môžeš vynechať iba dvadsať.“

„Koľko mám času?“ zabehlo mi.

„Toľko, koľko potrebuješ.“

Jej milý úsmev nebol ani trochu upokojujúci.

Privolávajúc každú poslednú štipku rozhodnosti, ktorú som mala, som zdvihla ceruzku a začala.

O tri hodiny neskôr som úzkostlivo sedela v rohu, keď Irene prechádzala mojím testom. Prechádzala som si v hlave každú otázku znova a znova, neustále hádajúc moje odpovede. Čo ak som poplietla Aténu a Artemis? Héru a Hestiu? Čo ak som študovala príliš a neúmyselne poplietla miesta a príbehy a zložité časové osi?

Čo ak som zlyhala?

Irene položila pero, jej tvár pasívna, keď prechádzala miestnosťou a ticho mi podala test. Ruky sa mi triasli tak veľmi, že som sa bála, že ho pustím a nič v jej výraze mi neprezradilo môj výsledok. Prinútila som sa pozrieť dole. Na dlhú chvíľu sa moje oči nemohli sústrediť na číslo načmárané navrchu.

173.

„Je mi ľúto,“ povedala, ale ja som ju nepočula. Namiesto toho som sa potkýnala  k dverám a von z miestnosti, moje videnie príliš rozmazané, aby som videla, kam idem. Premávajúc vedľa Calliope a Elly, som si ich sotva všimla, namiesto toho som trielila cez prvé dvere, ktoré som zbadala a vtrhla som do záhrady. Ignorujúc hlasy, ktoré volali moje meno, som odkopla topánky a rozbehla sa k lesu, uštipačný vietor znecitlivel moju pokožku.

Zlyhala som.